Hamburgu, Amsterdame, Monaku či vo Viedni. Vystupoval aj v prestížnej newyorskej Metropolitnej opere i v Carnegie Hall. Na svojom konte má spoluprácu so svetovými hudobnými telesami ako BBC Philharmony Orchestra či Wiener Philharmoniker. V súčasnosti je umeleckým šéfom Opery Slovenského národného divadla, čo jeho spevácke aktivity značne obmedzilo. Košičania ho však mali možnosť počuť vo famóznom oratóriu Mendelsohna-Bartholdyho "Eliáš", ktorý dal bodku za tohtoročnou Košickou hudobnou jarou. Témou nášho rozhovoru však nebol Eliáš, ale opera na Slovensku.

Za posledné roky sa práca na naštudovaní opier výrazne zmenila. V čom vidíte najväčšie zmeny vy?

- Základnou zmenou je, že kvalitní sólisti "pendlujú" z jedného operného domu do druhého a tým pádom ostáva málo času na kvalitné naskúšanie inscenácie. Neraz sa stáva, že na javisko idú po minimálnych skúškach. A zmenil sa aj režijný pohľad. Režiséri prichádzajú s modernejším výkladom opery. Stále sa však polemizuje, či je lepší klasický alebo modernejší.

Problém so sólistami je zrejme kameňom úrazu krajín, kde je nedostatok financií na kultúru. Lebo La Scala či Metropolitná opera dovolí spevákom len vo veľmi výnimočných prípadoch, aby počas 6-týždňového skúškového obdobia chýbali...

- Máte absolútnu pravdu. A je to šialený problém pre slovenskú operu, pretože nemôžeme finančne konkurovať hosťom, ktorí by mali prísť zo zahraničia. No kým sa dostaneme do pozície konkurencieschopnosti voči divadlám na západe, to ešte potrvá. Ale, našťastie, je tu ešte jedna dôležitá a optimistickejšia rovina vývoja opery na Slovensku - chuť mladých spevákov spievať a vôľu sa rozvíjať.

No potom si ich všimne zahraničná scéna...

- A som tam, kde som začínal...

Ako potom môže umelecký šéf s obmedzeným balíkom peňazí pracovať?

- Tak, že má serióznych kolegov, ktorí aj keď majú prácu vonku a nie sú príliš ďaleko, sú ochotní a schopní prísť na skúšku. To sú fantastické veci, ktoré si človek veľmi váži.

Nie je veľká záťaž na nervy šéfovať opere, ktorá je špecifická práve tým, že dobrých slovenských spevákov obsadzujú aj významné zahraničné scény?

- Je to veľmi veľká záťaž práve preto, že dochádza k mnohým zmenám. A treba priznať, že i k mnohým improvizáciám. Opera vždy bola a aj bude o peniazoch, o priazni alebo nepriazni štátu. Je tu síce aj možnosť sponzorov, ale i to sa u nás ešte musí rozbehnúť. A musí tomu napomôcť aj štát, aby boli sponzori motivovaní. Koniec-koncov, Peter Dvorský rieši tu v Košiciach to isté.

Často spolu konzultujete pracovné veci?

- Často nie, ale riešime praktické veci typu - ty mi pustíš toho, ja ti pustím toho. (Smiech)

Takže fungujete na báze kamarátskych dohôd?

- Je to o kamarátstve, ale aj o serióznej dohode. Dnes mám problém ja, zajtra on, pozajtra ho majú v Banskej Bystrici. Snažíme sa pomáhať si. Lebo inak by bolo riešením už len zavrieť "barák", postaviť na nohy tím, ktorému dám fantastické honoráre, a urobíme štyri reprízy do mesiaca.

Vedeli ste, do čoho idete, keď ste prijali post šéfa Opery SND?

- Vedel, ale netušil som, že to bude také ťažké.

S akými základnými víziami ste funkciu prijímali?

- Zachovať, čo je dobré, a pokúsiť sa o komunikáciu. Za 30 rokov pôsobenia na scéne SND som cítil, že sa niektoré veci vo vnútornej komunikácii rozbúrili a ja som rád, keď sa ľudia na schôdzach a sedeniach "vyhrmia". Že sa o umeleckých názoroch diskutuje, že sa veci hýbu. Samozrejme, za jednu sezónu sa nič vyriešiť nedá. Okrem toho, celú dramaturgiu na túto sezónu som zdedil.

Čo chcete od budúcej sezóny zmeniť?

- Nemôžem prezrádzať všetko, ale základnou stratégiou je, že SND bolo postavené na dramatických tenoroch a dramatických barytónoch, ktorých nemáme. To je realita. Takže sa pokúsime z "veľkotonážnych" vecí ísť skôr do komornejších tvarov. Objaví sa Madame Butterfly, hovoríme o Lucrecii Borgii, možno o Simonovi Boccanegrovi. Približne týmto smerom sa chceme uberať. No otočiť tento vlak sa dá len za dve-tri sezóny.

Ste bežec na dlhé trate?

- Na mojej váhe to nevidno (smiech), no spev aj šéfovanie nepochybne. Ani jedno sa nedá robiť na pol úväzku. Takže vám na rovinu poviem, že si časom budem musieť vybrať.

K čomu inklinujete viac?

- To vám nepoviem.

Nepoviete, lebo neviete, alebo preto, že nechcete "odkrývať karty"?

- Viem, ale nepoviem. Lebo zložiť funkciu šéfa len tak nie je jednoduché. No rovnako ťažké je redukovať spev. V istej chvíli sa budem musieť rozhodnúť. Hoci, musím povedať, že ma práca šéfa baví, pretože mám veľmi dobrý tím, s ktorým sa úroveň opery snažíme udržať najslušnejšie, ako sa dá. No s vedomím, že na revolúciu nemám.

Prečo?

- Je to otázka peňazí.

Kalendáre operných spevákov sú plné celé roky dopredu. Museli ste v tom svojom urobiť mnoho škrtov?

- Musel. Obmedzil som hlavne účinkovanie na našej scéne s tým, že by som si rád ponechal koncertný spev. Dva dni som bol v Košiciach, predtým v Brne, robil som koncerty s Mišom Lehotským a Evou Urbanovou. To sú veci, ktoré ma držia nad hladinou. Nehovoriac o tom, že ak spev nechcem zavesiť na klinec, musím spievať.

Spev by ste opúšťali zrejme veľmi ťažko.

- Možno nestojí otázka takto, ale tak, či sa mi šéfovanie zapáčilo. Či sa mi zapáčilo zožierať sa s niektorými ľuďmi, ktorí si to nezaslúžia. A keď má človek dobrácky prístup, ešte sa to otočí proti nemu... Či sa mi toto zapáčilo!? Alebo či sa chcem vrátiť na scénu a v 54 rokoch si ešte niečo zaspievať.

Okúsili ste vari ako šéf hviezdne maniere svojich kolegov?

- Nejde o to. Samozrejme, ľudia zvonku občas prinášajú to, čo ste nazvali hviezdnymi manierami - že majú nejaké umelecké i osobné požiadavky. No viac je to o tom, že aj divadlo je u nás ako fabrika, kde riešite, koľko máte stabilných zmlúv, koľko majú "odrobených" hodín... A kladiete si otázky ako bežný krajčírsky salón.

Ste dušou viac umelec ako praktik?

- Výraz umelec sa mi neveľmi páči, pretože celé umenie je skôr tréning. Ale lietať ako umelec, to mám rád. To sú dimenzie, do ktorých sa dostanete pri Eliášovi a podobných veciach. Na druhej strane mám rád aj realitu, rád sa v nej vyznám a chcem sa v nej vyznať.

Nosíte rád zodpovednosť za veľké veci na vlastných pleciach?

- Skôr rozhodnutia rád rozdeľujem. Divadlo mi pripadá ako veľká rodina, ktorá si sadne za jeden stôl a dohodne sa - ideme doprava? Doľava? Sadajme a rozmýšľajme. Zatiaľ rozhodnutia, ktoré sa urobili, vznikali týmto štýlom. Samozrejme, zodpovedný som za ne ja. Ale je to kolektívna práca.

Andrea TOMÁSCHOVÁ

Foto: Róbert SÁNDOR

Autor: Baran

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári