fotodokumentov. O hrdosti na dosiahnuté úspechy, snoch i všadeprítomných úskaliach brzdiacich pracovné vízie sme sa porozprávali s jeho riaditeľom Eugenom Labaničom.

Ako vnímate prebiehajúce oslavy múzea? Určite ste trošku podľahli túžbe rekapitulovať, no hľadíte i do budúcnosti...

- Pospomínal som na úspechy, zosumarizoval som si pracovné túžby. Naším snom je sprístupniť múzeum riečnej a lodnej dopravy, chystáme expozíciu kozmonautiky a astronautiky. Plánujeme využívať čo najviac moderných technológií. Keď totiž chceme hovoriť o histórii, tak ju musíme ovládať. A keď naopak chceme hovoriť o budúcnosti, tak sme priam povinní ovládať históriu. Riadim sa heslom - Keď neovládaš históriu, netvor budúcnosť.

Vidím, že máte veľké množstvo plánov, odvážne vízie. Predsa len je potrebné pochváliť sa i tým, čo máte za sebou. Na čo ste najviac hrdý?

Od môjho nástupu do funkcie sa nám podarilo urobiť osem nových expozícií. Som hrdý na Solivar pri Prešove, za dominantu môžem považovať Múzeum dopravy v Bratislave, kde dokumentujeme a prezentujeme cestnú a železničnú dopravu.

Máte i nejakú srdcovú záležitosť?

- Samozrejme, je to Múzeum letectva, naša najnovšia pýcha. Dnes už prezentuje 54 lietadiel a množstvo inej leteckej techniky. Dominantou je prezidentská galéria, v ktorej je 18 darovaných lietadiel od prezidentov a predsedov vlád. Máme rozpracované cesty k získaniu ďalších exponátov, existujú už aj zmluvy a očakávame, že počet darovaných lietadiel sa vyšplhá aspoň na tridsať. Snom je pristavať ešte jednu halu a verím, že sa to podarí.

Nepochybne vás ťažia aj nejaké problémy, môžete ich bližšie špecifikovať?

- Najviac nás trápi problém nehnuteľných pamiatok technického charakteru. Súčasná doba nám nedovolí byť veľmi rozšafnými pri ich záchrane. Ale pripravujeme množstvo programov, hľadáme možnosti novej spolupráce s mestom a vyššími územnými celkami. Ide najmä o dokončenie národnej kultúrnej pamiatky Solivar pri Prešove, cennou budovou je i vysoká pec Vlachovo huta Karol. Túžime zrekonštruovať i hámor v Medzeve.

Kultúrne organizácie menej komerčného charakteru majú v dnešnej dobe veľké problémy s návštevnosťou. Ako to riešite?

- Prirodzene, mohli by sme hodiť návštevnosť za hlavu, trikrát do roka ozvláštniť naše stále expozície nejakou výstavou a netrápiť sa s návštevnosťou. Nám to ale nedá. Snažíme sa hľadať všetky možné cesty k prilákaniu verejnosti. V priebehu roka máme minimálne štyridsať výstav. Keď návštevníka neosloví jedna, poteší sa druhej. Celkom sa nám to darí.

Z vás priam srší oduševnenosť pre túto prácu...

- Viete, ja kritizujem každého, kto o našej práci hovorí ako o zamestnaní. Ono je to skôr poslanie. Treba sa tomu venovať, človek musí byť riadny knihomoľ, musí históriu v prvom rade veľmi milovať. Múzejník sa nedá nájsť na ulici, my si ho musíme vychovať a na to potrebujeme minimálne tri roky.

Akým spôsobom sa vzťah k múzejníctvu formoval u vás?

- Od malička som múzeá veľmi obdivoval. Rád som sa obklopoval predmetmi muzeálnej hodnoty a bol som šťastný, keď na mňa dýchala história. Platí to dodnes. Práve tento pocit je najsilnejšou emóciou, ktorá aj v návštevníkovi môže zanechať neopakovateľný dojem.

Chcete niečo vášmu odboru zaželať?

- Prajem si, aby bolo čo najviac oduševnených múzejníkov, čo najviac natešených návštevníkov, aby sme mohli prezentovať kultúru touto formou. Pretože každý návštevník mesta chce v prvom rade vidieť múzeum, kostol, most, chce obdivovať, ako sa ľudia na ulici zdravia a ako sa k sebe správajú. Tak získa perfektný obraz o kultúre národa. Ja si želám, aby z týchto vecí bola muzeálna časť dominantnou, aby vedela prezradiť, kto sme.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári