Synovu podobu si predstaví, keď mu prejde rukou po tvári
Minulý týždeň zorganizoval I. Lions club Košice II. benefičnú aukciu výtvarných diel. Časť výťažku pôjde do Zdoby pri Košiciach, kde funguje Maják, zariadenie s kompletnou starostlivosťou rodinného typu pre šesť hluchoslepých mladých ľudí zo Slovenska. Druhou obdarovanou je rodina Buriková, konkrétne ich niečo vyše dvojročný syn Matúš. Rodičia, ktorí majú obaja vážne poruchy zraku, by veľmi chceli, aby navštevoval materskú školu, kde sa deti učia po anglicky. Práve pobyt v nej mu chce minimálne na rok uhradiť spomínaný I. Lions club. Pre pár dňami sme zašli k Burikovcom na návštevu. Boli sme zvedaví, kto sú, ako žijú, aké sú ich plány a túžby.
František a Iveta sa poznajú od detstva. On je o dva roky starší, takže, keď bol smelým druháčikom, ona len škôlkarkou v základnej škole pre nevidiacich, slabozrakých a so zvyškami zraku v Levoči. Ferko bol známy svojimi šibalstvami. Ale aj tým, že ochraňoval mladších a slabších, keďže šikanovanie sa ani tomuto prostrediu nevyhlo. "Tí, ktorých zdravotný stav bol o trošku lepší, sa občas radi ´niesli´ nad viac hendikepovanými, ku ktorým patrila aj úplne nevidiaca Ivetka. Tak som sa jej zastal raz, druhýkrát, až z toho bolo stále sa viac upevňujúce ´kamarátstvo´," spomína František. Slovko kamarátstvo dávame do úvodzoviek, lebo Ivetka priznáva, že to bolo z nej strany viac ako len priateľstvo.
Ich cesty sa rozdelili
"Ferko bol od škôlky môj idol. Detská láska. Až dovtedy, kým po skončení školy neodišiel preč. Čas nás potom na 11 rokov od seba oddelil," rozhovorila sa tentoraz o ich zoznámení Ivetka. "On išiel študovať za maséra na zdravotnú školu, ja som sa dostala do učenia k čalúnikom."
Keďže táto práca bola pre ňu ťažká a robiť by ju nemohla, absolvovala kurz maséra. Po ňom nastúpila do zamestnania v jednom mimokošickom rehabilitačnom zariadení. V jeden deň jej kolega povedal, že za ňu podá zoznamovací inzerát, nech z nej neostane stará dievka. I keď Ivetka bola proti, on inzerát napísal a do Nového života, to je časopis pre nevidiacich, podal. Náhoda chcela, že sa noviny s inzerátom dostali do rúk Ferovho kolegu. "Začal ma naťahovať, že by som naň mal odpovedať," pokračoval František. Odbil som ho, že keď nemá čo robiť, nech naň sám napíše odpoveď. On ju i napísal, lenže podpísal ju mojím menom." Keď Ivetka zistila, že jej píše nejaký Burik, rýchlo sa rozpamätala, že toto priezvisko dobre pozná. A tak odpovedala...
František bol z Ivetinej reakcie prekvapený. Netušil, čo mu kolega vyviedol. Jej priezvisko mu však tiež bolo povedomé, a tak si mladí vymenili zo tri listy. Fero však nepatrí k typom, čo by rád vypisoval. Na informáciách si zistil Ivetino telefónne číslo a v jedno popoludnie, presne na deň jej 23 narodenín, jej zatelefonoval. Po telefonáte začali udalosti naberať rýchlejší spád. Mladí sa stretli raz, dvakrát a potom prišla Iveta k Ferkovi na týždennú návštevu, ktorá trvala mesiace. Mala totiž problémy s rukou, potrebovala ju liečiť. Aby nemusela za lekármi cestovať, bývala u neho. Po vyliečení sa rozhodli, že sa už nikam sťahovať nebude. Trošku k tomu všetkému dopomohla Ivetkina mama, ktorá jej priamo povedala, nech sa Ferka drží, lebo je to človek, ktorý ju v živote nesklame. "Dovtedy som prekonala 20 rôznych operácií, čo mi k psychike a viere sebe samej nepridávalo. Súčasne som však tvrdohlavá, keď si niečo zaumienim, musím to dosiahnuť. I preto sa rodičia dosť zaujímali o to, s kým by som mala stráviť život. Ferko sa im pozdával, a tak dali mojej zaľúbenosti a tvrdohlavosti ´zelenú´."
Svadbu mali v Kostole sv. Košických mučeníkov na Sídlisku Nad jazerom. "Hoci sa mi na prvý šup nepodarilo Ferkovi obrúčku navliecť na prst, pomohol mi a sám si nastokol. Výhovorky, že som si ho okrúžkovala ja, teda neplatia," smeje sa Ivetka. František si nielen sám nasadil prsteň, lebo Ivetke sa na obrade hrozne roztriasli ruky, ale, keď sa narodil Matúš, bol s ním tri a pol mesiaca na materskej dovolenke.
"Odvtedy každému, kto povie, že byť doma s dieťaťom je pre ženu materská dovolenka, čiže oddych, najradšej by som hlavu odkrútil. V kuse som bol v pohybe, malý mi nedal vydýchnuť," spomína Ferko. A nedá im ani teraz. Vyše dvojročný Matúš je živé striebro, ktoré chvíľku neposedí. Rodičia, ktorí obaja trpia vážnymi poruchami zraku, Ivetka prakticky nevidí a František len za pomoci silných dioptrií, sú však šťastní, že chlapčiatko nemá žiadne zdravotné problémy a na svet sa pozerá peknými modrými očkami.
Lekár nad ňou zlomil "palicu"
Matúšovo narodenie nebolo jednoduché. Práve kvôli Ivetiným zdravotným problémom pri predchádzajúcom tehotenstve bábätko potratila. A potom dlho nič. To, či ešte nejaké bude mať, bolo "vo hviezdach". Tri roky chodila od jedného lekára k druhému, no žiaden jej nevedel pomôcť. Dokonca jeden jej bez akéhokoľvek obalu povedal ´vy sa nikdy matkou nestanete...´
"Našťastie, všetko sa malo udiať inak," pokračuje František. "Dostali sme kontakt na MUDr. Miroslava Hermana, ktorý dal za tri mesiace dokopy Ivetku tak, ako to iní lekári nevedeli za tri roky. Matúško sa narodil v nemocnici v Šaci 14. februára 2005, čiže presne na Valentína. Na svet mu pomohol MUDr. Igor Lenďák s ostatným zdravotníckym personálom cisárskym rezom. Ja som bol pri tom, Ivetku som držal za ruku. Keď mi dala sestrička malého do náručia a povedala: ´poďte, ideme ho umyť,´ nevedel som sa pohnúť, zrazu som mal drevené nohy. Vtedy som si po prvýkrát uvedomil máme syna. A rozplakal som sa ako malý chlapec...," vyznal sa František.
Pani Ivetka musela rodiť cisárskym rezom, lebo má očný glaukom a pri normálnom pôrode by sa jej mohla pretrhnúť očná sietnica. Pomerne skoro sa z vážneho zákroku pozbierala a dnes dokonca manželia Burikovci uvažujú, že v budúcnosti by možno chceli i dievčatko. Jednoduché to však nie je a nebude, lebo Ivetka má dosť zdravotných problémov. Preto už vtedy, keď začali uvažovať o prvom dieťati, podstúpili obaja genetické testy, ktoré dopadli veľmi dobre.
"Žena dokáže pre narodenie dieťaťa veľa podstúpiť. Najmä také, ako som ja, ktoré nie sme po zdravotnej stránke v poriadku. Preto neviem pochopiť krkavčie matky, ktoré sú schopné krásne zdravé bábätko vyhodiť do kontajnera. Keď už ho takáto tiež matka nechce, prečo ho nedá do hniezda záchrany? Na Slovensku fungujú vo viacerých mestách, aj v Košiciach. Zabiť nevinný život, ktorý sa pritom na svet nepýtal, to je hrôza," rozohnila sa pani Iveta.
Život je podľa nej čosi, čo treba žiť a prežiť. Hoci aj v trápení a strachu. Najmä spočiatku, keď sa Matúš narodil, bola schopná celú noc presedieť pri jeho postieľke a počúvať, ako dýcha. Či sa náhodou nedusí zvratkami, či je v správnej polohe, či je všetko úplne v poriadku a nepadá z postieľky. Báť sa bude i ďalej, to je samozrejmé. I preto, že obaja sú iní, ako okolitý svet...
Syna si predstavuje len podľa hmatu
František má veľmi zoslabený zrak, ale za pomoci okuliarov so silnými dioptriami aspoň trošku vidí. Iveta je nevidiaca od narodenia. S jej očami to bolo také zlé, že dokonca transplantáciou dostala nové oči od 23-ročného mladíka, ktorý zomrel pri autonehode. Pri Františkovi i Ivete sa čosi pobabralo, keď boli ich mamy v druhom stave.
"Oproti iným som napriek tomu ešte dopadla dobre," vraví Iveta. "Niekedy sa môžu vplyvom zápalu narodiť deti, ktoré trpia Downovým syndrómom, tzv. mačacími hlavami alebo sú od narodenia na vozíku. To, že nevidím, je síce hendikep, ale neľutujem sa. Život beriem taký, aký je, ruky a nohy mám zdravé. Sluch tiež. Takže o synčeka sa viem postarať."
Pani Iveta sa nepozastaví nad úvahami niektorých ľudí o tom, ako dokáže uvariť, vyprať, malého obliecť či okno umyť. Práve preto, že ruky, nohy a sluch má zdravé, nepotrebuje vidieť očami. Vidí srdcom. Ním sa snaží prekonať aj ľudskú zlobu, lebo stále sú na svete ľudia, ktorí sa čudujú, ak sa s malým vyberie sama na prechádzku. "Matúško, hoci má len dva roky, je už teraz úžasný. Naviguje ma, že je pred nami schodík alebo nech sa ho držím, lebo inak stúpim do mláky. Mám v ňom úžasnú oporu a viem, že, keď dospeje a začne mnohé veci vnímať inak, bude ohľaduplnejší k rôzne hendikepovaným ľuďom. A nebude sa im posmievať, ako sa to občas stane mne..."
Iveta i František sa snažia žiť normálnym životom ako ostatné rodiny. Obaja chodia do práce. Sú, i keď každý na inom mieste, masérmi. To, že Iveta je vyučená čalúnička, bol podľa nej omyl tých, ktorí rozhodovali o zaradení nevidiacich do života. "Masérstvo je síce tiež ťažké, a kým si ruky a prsty zvykli a stvrdli, dosť som sa naplakala," spomína. "Pre nás je však vždy vhodnejším zamestnaním ako pôvodné, kde som mohla prísť oveľa častejšie k úrazu, a tiež dvíhať ťažké veci. Dosť ma mrzí, že dnes sú masérmi aj zdraví ľudia, ktorí nám, hendikepovaným, berú takto prácu. My totiž iné robiť nemôžeme, kým oni majú nekonečné množstvo ďalších šancí."
Práve preto, že manželia Burikovi sú v živote obmedzení a nemôžu robiť všetko, čo by chceli, túžia, aby Matúško aj za nich využil všetky šance. Jednou z nich by mohla byť angličtina. Dnes je to jazyk, ktorým sa dorozumieva celý svet. Chcú mu dať úplne všetko, aby dostal základ, nech nemusí v dospelosti odísť za prácou do sveta. Pani Iveta za tou svojou dennodenne dochádza električkou. I keď ju sprevádza asistent, uvítala by, pokiaľ by v každej električke znelo zvukové ohlasovanie staníc. Rovnako si myslí, že na každej väčšej križovatke by mali byť zvukové signály o tom, že na semafore naskakuje zelená. Kto má dobrý zrak, ten si jej strach nevie predstaviť.
"Mojou nekonečnou túžbou je pozrieť sa raz synčekovi do očí a vidieť ako vyzerá. Dnes si viem Matúška predstaviť len tak, že mu prejdem rukami po tvári a snažím sa urobiť si obraz o tom, aká je jeho podoba." To však nie je podľa pani Ivety to, čo zažívajú iné matky, ktoré svoje dieťa vidia. "Lekári, napríklad aj istý vychýrený docent z Bratislavy, mi šancu na zlepšenie zraku nedáva. Keď som k nemu prišla na vyšetrenie, ktoré robil mimochodom na chodbe, pred ostatnými ľuďmi mi bez akejkoľvek štipky ľudskosti vmietol do tváre ´čo vy chcete, vy nikdy vidieť nebudete...´.
Bola to tvrdá rana pod pás a pani Iveta ľutuje, že za ním vôbec išla. O to viac nádej nestráca. Veda ide dopredu a raz možno niektorý lekár povie ´pani Buriková, mám pre vás dobrú správu, našlo sa čosi pre vaše očká.´" V takej chvíli budem ochotná podstúpiť čokoľvek, len aby som sa dočkala najšťastnejšieho momentu v mojom živote. Chvíle, keď mi dá lekár po operácii dolu obväzy z očí a ja poviem.... VIDÍM..."
Alžbeta LINHARDOVÁ
Autor: Sezóna ŠFK pokračuje
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
