Na výrobu austrálskeho didgeridoa stačí aj obyčajná rúra z vysávača

V košickej čajovni Amana na Alžbetinej ulici si môžete dopriať nie len vône dobrých čajov, ale aj atmosféru diaľok a ak si trúfate, tak aj zvuk exotických miest. V čajovni je totiž vystavených niekoľko etnických hudobných nástrojov. Mnohé z nich - ako napríklad austrálske digeridoo či rôzne africké bubny - už našinci aspoň z videnia poznajú. No pri iných pri prvom pohľade hneď prebehne človeku hlavou otázka - ako sa na tom hrá? Treba na to udierať, triasť tým, či do toho fúkať. A ak áno, ako a z ktorej strany?

"Na začiatku bola myšlienka otvoriť čajovňu a kvalitná čajovňa je podľa mňa priestor, kde je aj dobrá kultúra - hudba, poézia či čokoľvek iné. Keďže sa zaujímam o etnickú hudbu, povedal som si, že tento priestor je vhodný na výstavu práve takýchto nástrojov," vysvetlil nám Jiří Karlík z čajovne. Keďže vystavené nástroje pôsobia staticky a človeka to priam láka vziať ich do ruky a zistiť, ako fungujú, pravidelne sa v Amane konajú aj koncerty.

Vystavené nástroje pochádzajú z mnohých kútov sveta. "Pomerne rýchlo som v Košiciach spoznal ľudí, ktorých zaujíma world music a zaujímajú sa o tieto etnické nástroje. Keď som im povedal o výstave, začali mi sami nosiť rôzne nástroje, takže sme nemohli ani vystaviť úplne všetky. Mnohé sú dovezené priamo z oblasti, kde vznikli, iné sú vyrobené podľa pôvodných nástrojov. Napríklad berimbau sa vyrába aj z našich surovín."

Keďže sa niektoré nástroje vyrábajú aj na Slovensku, sú potom také isté ako tie originálne? "Pri niektorých jednoduchých nástrojoch nie je čo pokaziť, ale pri niektorých je to napríklad aj lepšie. Ak sa totiž prinesie na Slovensko originálny nástroj napríklad z Brazílie, drevo sa správa u nás úplne inak, keďže tu sú iné klimatické podmienky. Môže to byť na škodu... Všade na svete sa pomerne často vyrába austrálske didgeridoo, no iba z nahrážok. Je to jednoduché, lebo na to stačí napríklad rúra z vysávača. Aj u nás sú vystavené dva slovenské nástroje, jeden z bazy a druhý zrejme z javora. Avšak aj keď kópií je pomerne dosť, získať kvalitný originál z Austrálie, kde sa vyrába z eukalyptového dreva, ja ťažké. A eukalyptus ničím iným dokonale nenahradíte."

Spomedzi originálov sú na výstave čínsku flautu Ti-c´. "Tú som si priniesol osobne priamo z Číny. Odtiaľ pochádzajú aj čínske husle a gong. Potom je tu viola brač priamo z Rumunska, perkusie rumba-gule z Kuby, dvojblanový bubon dolak je z Pandžábu. Talking drums máme priamo z Afriky, rovnako ako ručnú harfu kalimba, africkú lýru máme zase z Egypta. Ale napríklad keramické bubny udu sa vyrobili u nás podľa originálu z Nigérie."

Keď si chce človek takýto exotický nástroj domov priniesť, nestačí zájsť kdesi na trh a čosi kúpiť. "Ja som to napríklad v Číne nemal jednoduché. Obchodník hneď vidí, kto je z Európy a teda sa v tom veľmi nevyzná a chce mu za čo najvyššiu sumu predať čo najlacnejší nástroj... Dosť dlho mi trvalo, kým sa mi podarilo zohnať pomerne kvalitnú čínsku flautu Ti-c´."

Ak sa rozhodnete naučiť hrať na niektorom z tradičných etnických nástrojov, nie je to jednoduché. Často pri nich treba využívať techniku, ktorá je našincovi úplne neznáma. Typickým príkladom je austrálske didgeridoo. Ide o to, že pri hraní na tento nástroj musí hráč vyludzovať neprerušený zvuk. Musí sa teda naučiť vydychovať ústami nepretržitý prúd vzduchu a zároveň sa pri tom nadychovať nosom. Skúste si to, naozaj to vôbec nie je jednoduché.

"Viem, že existujú rôzne postupy na to, aby sa to človek naučil," vraví J. Karlík. "Počul som, že vraj je dobré začínať slamkou, ktorú si ponoríte do vody, pretože slamka je tenká a kladie väčší odpor. Pri tom sa treba snažiť nadychovať nosom. Ak si osvojíte tento princíp, potom to ide aj pri hraní na didgeridoo. Je pomerne ťažké naučiť sa hrať na dychových nástrojoch, ktoré vyžadujú špecifické usmernenie prúdu vzduchu ako je čínska flauta Ti-c´ či japonská flauta shakuhachi alebo slovenská gajdica či bulharský kaval."

Pri niektorých nástrojoch je to zas pomerne ľahké a vylúdiť z nich tón nie je až také zložité. "Napríklad pri berimbau som mal to šťastie, že keď som sa po prvý krát stretol s týmto nástrojom, tak mi majiteľ hneď ukázal, ako sa na to hrá. Je k tomu také maličké drievko, v ruke sa navyše drží i chrastítko. Nie je problém z toho vylúdiť zvuk, iné je však naučiť sa na tom hrať. Napríklad ak chce človek zahrať na rumba gule, stačí ak má istý cit pre rytmus a podarí sa mu dostať z toho čosi, čo má zmysel."

V tomto smere najjednoduchšie pôsobí dažďová palica. Tú totiž stačí otáčať. "Vyrobená je zo zdrevnateného sukulentu a v nej sú kamienky alebo rôzne semená. Do vnútra sa urobia umelé prekážky ostňami kaktusu. Keď je palica kolmo dole, tak sú v jej dolnej časti i kamienky. Keď sa prevráti, kamienky pomaly padajú, narážajú na prekážky a vytvárajú zvukový dojem, ako keby padal dážď." Na takomto nástroji si teda môže zahrať aj úplný hudobný antitalent. "Isteže, zahrať na tom môže každý. Je to jednoduchý nástroj, takže tam nie je čo pokaziť..."

Problém môže nastať vtedy, keď sa niektorý z nástrojov pokazí. Kto nepozná podrobne technologický postup výroby, nedokáže ho ani opraviť. "Keďže hrám na husle, tak najľahšie je mi opraviť strunové nástroje. Napríklad, ak praskne struna. Pri afrických perkusívnych nástrojoch je to zložité, lebo pri ich výrobe je použitá špeciálna koža a je natiahnutá špecifickým spôsobom. Z Prahy som si napríklad priniesol talking drum, no poškodil sa mi. Cestou praskol jeho výplet a sám som to nedokázal opraviť. Výplet je pri tom veľmi dôležitý, bez neho sa nedá hrať. Pri hre je nástroj pod pazuchou a stláčaním výpletu sa kože naťahujú alebo povoľujú, čím sa mení výška tónu."

Mnohé etnické nástroje sa požívali obradne a hra na ne sa viaže na isté tradície. "Zachovalo sa to napríklad pri japonskej flaute shakuhachi, ktorá sa spája so zenovou sektou Fuke. Dodnes ju mnísi používajú na meditáciu ale prostredníctvom nej i pýtajú almužnu, pričom počas toho nosia na hlave kôš, aby neboli rozptyľovaní okolím. No a napríklad berinbau sa dodnes používa pri capoeire, čo je vlastne čosi medzi bojovým umením a tancom," dodal J. Karlík.

Najbližšie bude štvrtkový koncert v čajovni Amana venovaný dychovým nástrojom európskych Slovanov - koncovke, fujare, kavalu či gajdám.

Predstavujeme niektoré z najzaujímavšejích hudobných nástrojov, ktoré sa dajú vidieť v čajovni

Shakuhachi používajú na meditáciu i ako zbraň

Keďže etnických hudobných nástrojov, ktoré si môžete v čajovni obzrieť je približne 30 a my nemáme dosť miesta na všetky, ponúkame stručnú charakteristiku aspoň tých, ktoré sú z nášho pohľadu najzaujímavejšie a naozaj stojí za to si ich predstaviť:

Talking Drum (Ghana) - známy tiež pod názvom luna alebo dondo a mnohými inými regionálnymi názvami. Je to dvojblanový bubon, ktorého kože sú spriahnuté koženým remienkom. Tradične sa pri hre drží v podpazuší a hrá sa paličkou a rukou, pričom sa ramenom mení intenzita napnutia kože a tým aj výsledný tón.

Erhu (Čína) - er (dva), hu je skratka slova hučchin (husle). Jedná sa vlastne o dvojstrunové čínske husle. Ich ozvučnica má väčšinou hexagonálny alebo oktagonálny, zriedkavejšie guľatý tvar a je potiahnutá kožou z hada alebo jašterice. V hlave nástroja, ktorá je často vyrezávaná do tvaru draka alebo polmesiaca, sú dva doladovacie kolíky. Struny sú ladené do kvinty. Dnešné Erhu sa vyvinulo pravdepodobne z viacerých strunových nástrojov severných etnických skupín Číny a to už v období dynastie Song (960-1279).

Berimbau (Angola) - ide pravdepodobne o najstarší strunový nástroj na svete. Jeho pôvod sa odvodzuje od loveckého luku kde sa ako rezonátor využívala ústna dutina, ktorá bola neskôr nahradená vysušenou tekvicou. Berimbau je tradičným afro-brazílskym hudobným nástrojom, často doprevádzajúcim sambu a neustále využívaný v bojovom umení capoeira.

Tampura (India) - tento 4 az 5 strunový nástroj tvorí spolu so sitár a bubnami tablá, základ indickej klasickej hudby. Je tiež neoddeliteľným doprovodným nástrojom potulných spevákov.

Shakuhachi (Japonsko) - táto bambusová flauta má ako väčšina japonských nástrojov pôvod v Číne. V Japonsku bola až do 19. storočia hra na túto flautu spájaná so zenovou sektou Fuke. Mnísi tejto školy používali hru na shakuhachi ako meditačnú techniku, ale tiež aj ako zbraň na svojich cestách. Od 19. storočia sa stáva aj súčasťou orchestrov, ale aj naďalej však zostáva predovšetkým sólovým nástrojom.

Drumbľa (Slovensko) - chordofón, ktorý je rozšírený od Brazílie až po Indonéziu. V Európe bol známy ako guimbarde, maultrommel, jew´s harp, verimbao, aura, brumle... Dnes sa v európskej hudbe takmer nepoužíva. Najčastejšie sa s ňou môžeme stretnúť v Špaielsku a Rumunsku.

Dažďová palica (Guatemala) - perkusívny nástroj juhoamerických indiánov, ktorý je tradične vyrábaný z určitých druhov kaktusu. Kamienky alebo semená, prepadávajúce vnútri dutej palice narážajú na kaktusové ostne a vydávajú zvuk pripomínajúci dážď.

Didgeridoo (Austrália) - najznámejší australský hudobný nástroj, ktorý sa dokonca stal symbolom tohto kontinentu. Používanie tohto dychového nástroja je možné doložiť podľa jaskynných maľieb už zhruba pred 9000 rokmi. Typické pre hranie na didgeridoo je používanie cirkulačného dychu. Od polovice 20. storočia prenikla táto technika do západnej hudby a stala sa známou ako "zlatý dych".

Stranu pripravila: Dáša KIRAĽVARGOVÁ

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári