Yves Izard - žijúca legenda francúzskeho zahraničnopolitického spravodajstva, ktorý "zasahuje" vždy tam, kde sa dejú prelomové udalosti. Jeho rozprávanie poslucháčov zaviedlo na horúce miesta novodobých dejín - do Afganistanu (2001), Iraku (2003) či do Palestíny počas Intifády. Ešte pred prednáškou na tému "Reportáže z ´najhorúcejších´ miest sveta" sme sa s ním stretli na krátky rozhovor.
Vaša práca vás neraz "zaviala" do epicentra vojnových konfliktov. Nie je to však oblasť pôsobenia vojnových korešpondentov?
- Svet musíte deliť na obdobie pred rokom 2001 a po ňom. Kým predtým bol medzi vojnovým korešpondentom a zahraničnopolitickým spravodajstvom rozdiel, po roku 2001 sa to už deliť nedalo. Dnes už aj zahraničnopolitický spravodajca chodí na vojnové územia, je vtiahnutý do armády. Teoreticky by sa bez vojakov na vojnovom území pohybovať nemal. Ale poznáte novinársku tvrdohlavosť. Je mnoho takých, ktorí sa vojenskému režimu podriadiť nehodlajú a pohybujú sa v civile, celkom sami.
Teda ilegálne?
- Nie celkom. Vezmime si trebárs prácu v Iraku. Keď vypukla vojna, vybralo sa niekoľko dobrodruhov dobrovoľne do Bagdadu. A potom bolo ďalšia skupina novinárov, ktorí šli po stopách americkej armády.
Do ktorej skupiny ste patrili vy?
- Ja som šiel sám. Bol som osamelý vlk, ktorý šiel, obrazne povedané, po boku armády. Najprv som pozoroval, čo robila armáda, ako dobyla územie a robil som z toho reportáže. Potom som počkal, kým armáda odíde a robil som príspevky o tom, ako žijú ľudia po "oslobodení" Američanmi.
Ste stále osamelý vlk?
- Aby ste mi rozumeli - tento výraz neznamená, že som tam úplne sám, pretože všade chodím s technikom. No na letisku sa stále stretávame tí istí kolegovia z televízií, z novín, cestujeme tým istým lietadlom a spolu v cudzej krajine aj postupujeme, takže každý potom robí približne to isté. A to nepovažujem za dobré. Preto som radšej osamelým vlkom.
Čo je pre vás v zahraničí dôležité?
- Pocítiť atmosféru daného miesta. Zažiť život miestnych ľudí. Lebo keď sa dotknete konkrétnych osudov, sú vaše reportáže celkom iné, ako keď iba teoretizujete z kancelárie.
Čo je pre vás na vašej práci najkrajšie?
- Stretávať sa s ľuďmi v nekaždodennej situácii, pochopiť ju a transformovať potom do jazyka, ktorý je zrozumiteľný pre Francúzov. No nemám rád situácie, keď ide o život.
Vaša práca je však stále nebezpečná.
- Áno. Sú dva druhy nebezpečenstva - skutočné vojnové nebezpečenstvo, keď okolo vás vybuchujú granáty, alebo sa dostanete do prestrelky, a druhý typ, ktorý je ešte horší - že neviete, komu z miestnych môžete dôverovať. Kto je nebezpečný a kto je váš priateľ.
V akej najnebezpečnejšej situácii ste sa ocitli?
- Ocitol som sa v niekoľkých takých. Ale jedna z najnebezpečnejších bola, keď nad našimi hlavami strieľali z izraelských helikoptér.
Aké pocity vo vás prevládajú, keď ste v priamom ohrození života?
- Vtedy nie je čas zamýšľať sa nad tým. Človek vtedy nemá strach. Ten máte predtým a potom, keď si uvedomíte, v akej situácii ste boli. Viete, ja nemám kameru, nepotrebujem nasnímať najhorúcejšie momenty. No pociťujem nutkanie ísť priamo na miesto, kde sa strieľa, lebo nechcem byť ten, ktorý sprostredkúva už sprostredkované informácie. Nechcem to nechať na kolegov kameramanov, aby šli do "pekla", vrátili sa odtiaľ a porozprávali mi o tom. Chcem na vlastné oči vidieť to, čo vidí kamera.
Boli ste už niekedy zranený?
- Našťastie nie. V súčasnosti sú však pre novinárov väčšou hrozbou únoscovia, ako guľky.
Zmenila vás ľudsky vaša práca?
- Neviem. Nikdy som sa nad tým nezamýšľal.
Máte rodinu?
- Mám. Preto som nebol medzi tými, čo šli v prvej vlne ako dobrovoľníci do Bagdadu. Moja žena bola totiž vtedy tehotná. Vedenie mi preto dalo bezpečnejší hlavný stan v Kuvajte. No keď už ste v Kuvajte, máte nutkanie ísť do Iraku... Ale hoci mám chuť chodiť na horúce miesta, nemám chuť nechať sa zastreliť alebo uniesť.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
