Ak sa chcete dostať na predstavenia, v ktorých hrá, musíte neraz čakať, pretože bývajú vypredané. Carmen, Amneris, Eboli, Johanka z Arcu či Charlotta. To je len zlomok postáv, ktorými žije a nosí ich v srdci. Jolana Fogašová, stály hosť opery Slovenského národného divadla a hosť významných zahraničných scén sa pred pár dňami predstavila aj v Košiciach. Na Záverečnom koncerte Košickej hudobnej jari (KHJ) "zaskakovala" v oratóriu Eliáš za chorú Teréziu Babjakovú-Kružliakovú. Árie a duety z tohto diela sa musela naučiť za rekordné dva dni. Tento takmer nadľudský čin urobila iba preto, aby poslucháčov nepripravila o možnosť počuť famózne a vo svete pre svoju náročnosť málo uvádzané dielo.

Čo je stresujúcejšie - zaskakovať za chorú kolegyňu alebo ochorieť?

- Zaskakovať zo dňa na deň. Najmä ak spievate dielo, ktoré ste nikdy v živote nespievali, ako je to v prípade Eliáša. No to je veľmi výnimočné, pretože väčšinou zaskakuje spevák do diela, ktoré má v repertoári. A aj to je veľký stres, pretože si ho musí narýchlo zopakovať. No je iné zopakovať si to ako sa to za dva dni naučiť.

Takže aké dva dni máte za sebou?

- Veľmi perné. (Smiech)

Eliáš navyše nie je ľahké spievanie...

- Je to dosť ťažké spievanie. Sú tam dve árie, dva duety a recitatív.

Naštudovať to za dva dni znie ako nadľudský výkon.

- A povedala by som, že to aj je takmer nadľudský výkon. Veľmi veľa záleží od muzikality a skúseností speváka. Myslím, že málokto by sa na to dal. Ale dá sa to zvládnuť. Len musíte byť absolútne koncentrovaná.

Prečo ste vlastne tento záskok zobrali?

- Každému spevákovi sa môže stať, že ochorie. Sme len ľudia, nie stroje. Keď mi prvýkrát volali z agentúry, že by v Košiciach potrebovali mezzosoprán do Eliáša, povedala som im, nech zoženú niekoho, kto to už spieval. O hodinu a pol mi volali opäť, že nikoho nezohnali a že ma na kolenách prosia, aby som to vzala, pretože je to výnimočná situácia a inak by odpadol Záverečný koncert KHJ. Alebo, čo je ešte horšia alternatíva, že by niekoho zohnali v deň koncertu a ten by musel ísť bez skúšky rovno na javisko, čo je obrovský stres. Takže som im povedala, že chcem vidieť noty. Musela som sa rýchlo rozhodnúť, či som schopná hneď sa to naučiť.

Rozšírili ste si už aj tak široký repertoár, ktorý máte. Máte k niektorej zo svojich postáv špeciálny vzťah?

- Všetky postavy, ktoré spievam, mám rada. Každá je iná, čímsi výnimočná, charakteristická, zaujímavá.

Najviac sa vás však ľudia pýtajú na Carmen. Ak ju v Bratislave spievate vy, čaká sa na lístky celé týždne.

- Carmen je jedna z najznámejších mezzosopránových postáv a aj ľudia, ktorí bežne do opery nechodia, sa na Carmen prídu radi pozrieť. Táto opera je plná temperamentnej hudby, dej je dramatický a postava samotnej Carmen očarujúca. No nie je to tak, že by som bola pre divákov len Carmen. Väčšinou si ma stotožňujú s tou postavou, v ktorej ma práve videli.

Opera je založená na silných citoch. Či už odkrýva vzťah dvoch ľudí, lásku, nehu, intrigánstvo, zlobu... Je citovosť to, čím vás opera už v detstve oslovila?

- Áno. Opera je podľa môjho názoru zo všetkých hudobných žánrov najhlbšia. Najviac sa dotýka duše, srdca, najpodrobnejšie rozoberá charakter postáv. Hudba v opere má neuveriteľne veľa podôb, akými vyjadruje city a rôzne odtiene emócií. To nenájdete v žiadnom inom žánri. Lebo do päťminútovej skladby nemôžete vtesnať to, čo do trojhodinovej opery.

Opera je však nielen spevácky, ale aj výrazovo veľmi náročná. Divák vám musí uveriť, že milujete, nenávidíte, žiarlite, súžite sa...

- Áno, je to veľmi náročné. Preto sa spevák štúdiu hlavnej postavy venuje minimálne tri mesiace. Je to obdobie, keď dennodenne s postavou žijete. Zaspávate s ňou a aj sa s ňou budíte. Lebo ako interpret musíte splniť požiadavky dirigenta, režiséra a k tomu ešte prikladáte svoj osobný vklad. Ten je v konečnom dôsledku najdôležitejší, lebo práve tým sa speváci odlišujú.

Takže ako intenzívne žijete postavou, ktorú študujete alebo hráte?

- Veľmi intenzívne. Keď som na javisku, som Carmen, inokedy Santuzza, Johanka... Samozrejme, človek musí mať nadhľad. Nesmie sa nechať strhnúť natoľko, aby sa na javisku správal živelne. Všetko musí mať pod kontrolou. Spievanie, texty, hranie, rekvizity, kostýmy, dirigenta aj kolegov. Ako sa hovorí, človek musí byť vždy dva schody nad vecou, aby nerobil chyby. Ak by sme hovorili o mojom vnútri, stotožňujem sa s každou postavou. Na každom predstavení som tá, ktorú hrám. Ale po predstavení, keď padne záverečná opona, som to opäť ja, Jolana Fogašová.

Váš život, to sú večné presuny zo scény na scénu, z koncertu na koncert. V zahraničí trávite niekoľko mesiacov do roka... Byť tak dlho preč od blízkych by mnohí nezvládli.

- Samozrejme, je to veľmi ťažké. Ak odchádzam na opernú produkciu na 6-8 týždňov, práca môjmu manželovi nedovolí vycestovať so mnou na celý čas. Táto profesia, či vlastne poslanie, si vyžaduje nielen istú pokoru voči skutočnému umeniu, ale aj sebazaprenie. Hovorí sa, že za všetko krásne človek musí aj platiť a život je často o odriekaní.

Sú rodina a priatelia to, čo si musí operný spevák odriekať najviac?

- Málo ľudí si uvedomuje, čo naša profesia v skutočnosti obnáša. Každý vidí len to pozlátko, úspech, potlesky, cestovanie... No nikto si neuvedomuje, že operná produkcia, to sú každodenné skúšky od rána od desiatej do večera do desiatej s dvoma hodinovými pauzami. Je to drina, akú si len málokto dokáže predstaviť. A potom prídete večer do hotelovej izby, ktorá je síce krásna, ale prázdna. Navyše, večné cestovanie, účinkovanie v rôznych štátoch, stále noví ľudia, dirigenti, kolegovia... Má to, samozrejme, aj svoje pozitíva, no rovnako aj negatíva, pretože človek sa časom dostane do veľmi odosobnenej polohy od všetkého. Uvedomujete si, že všetkých vidíte len na chvíľu. Vychádzate s nimi dobre, no ku kontaktnejším vzťahom nedochádza.

A chýba vám to?

- Keď som preč, chýba mi manžel, rodičia, domov, priatelia. Ľudia sú zvyknutí občas sa stretnúť s priateľmi, so známymi. Nám je toto všetko veľmi vzácne a navyše ani nie je čas ľudí spoznávať. Tých, ktorých spoznám v zahraničí, sú obyčajne z inej polovice zemegule. Pre umelca je však najdôležitejšie mať svoje zázemie a to ja, našťastie, mám.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári