O štyri hračky záujem nemajú, ale o jednu sa naťahujú všetci
Dnes majú všetky deti svoj veľký deň. Niektoré si ho užijú viac, iné menej a tie najmenšie nemajú o sviatku ani potuchy. Do poslednej kategórie spadajú aj slávene košické štvorčatá Beregszásziové. Od ich narodenia uplynulo už vyše 20 mesiacov. Preto sme boli zvedaví, ako sa darí im aj rodičom odvtedy, čo opustili novorodenecké oddelenie. Tajomstvo, ako sa dá zvládnuť štvornásobné množstvo radostí a starostí, nám prezradila mamička Katarína Beregszásziová.
Pri dverách nás privítala 24-ročná mamička so svokrou a štyrmi deťúrencami v pätách. "Dvere prosím zatvorte," upozorňila nás pani Katka s dieťatkom na jednej ruke a druhou pridržiavala rozkošné kučeravé dievčatko. Ďalšie dieťatko vysypávalo kocky z vedierka a posledné sa znudene váľalo po zemi. Upozornenie bolo na namieste. Deti sa totiž rozliezali kade mohli a keby rodičia nezatvárali dvere do izieb o chvíľu by ich museli hľadať. Z každej strany na nich môže číhať nebezpečie. Štorčatá totiž teraz začínajú objavovať svet. Zaujíma ich všetko. Každá vec, ktorú má mama v rukách alebo je položená na nábytku.
XXXXXXXXXX
Štvorčatá už veselo švitoria. Skladajú vety jedna radosť. Majú sa k svetu. Sú spokojné, evidentne ich nič netrápi. Najviac starostí má ich mama. Pochudla, únava sa jej zreteľne zračí z tváre. "Takú váhu ako mám teraz, som ešte nikdy nemala," prezrádza zaručený recept na chudnutie. Aj keď jej niekoľko hodín denne pomáha opatrovateľka z miestneho úradu a svokra i mama sa v pomoci striedajú, často už nevládze.
"Potrebovala by som ešte tri páry rúk. Aj keď už máme zabehnutý systém, bez ktorého by sa to ani nedalo zvládnuť, sú situácie, kedy jednoducho nestačíme deti ustriehnuť. Okrem obvyklej starostlivosti o nich im treba navariť, poprať, urobiť poriadok, utrieť dlážku a mnoho ďalších vecí," konštatuje mamička. Na nohách je už o pol šiestej ráno, kedy sa budí prvé dieťa. A potom sa nezastaví až do pol deviatej večer, kedy zaspí posledné.
Pani Katarína priznáva, že bez systému a pevných nervov by to všetko nezvládla. To prvé ju naučili už v pôrodnici a nervy si musela zoceliť sama. "Jedno šťastie je, že som s nimi hneď z pôrodnice nešla domov. Tam mi poradili a naučili ma systém, ako to mám všetko zvládnuť. Keby mi vtedy dali naraz štyri deti domov, neviem, čo by som s nimi robila..." Na to, aby deti zvládla, používa účinný systém, spočívajúci v tom, že všetci robia všetko spolu a naraz. Keď sa idú kúpať, musia byť v kúpelni všetci štyria, pri obliekaní a jedení takisto. Len tak sa totiž dajú deti ako tak ustriehnuť. Ak by sa porozliezali po byte, kým mamička manipuluje s jedným z nich, nešťastia by boli na svete.
Mamička si neoddýchne ani v noci. Deti sa budia každé v inom čase. Znamená to, že k nim vstáva takmer sústavne. Aby sa však od únavy a nedostatku spánku nezrútila, strieda sa na "nočných" so svokrou. Tá, ktorá má "službu", sa vyspí menej a deficit spánku doháňa na druhý deň. Pri starostlivosti o štyri rovnako staré deti je problematické všetko. Napríklad obliekanie. Kým mamička oblieka jedno, ostatné vystrájajú. Kým oblečie druhé, prvé sa vyzlečie a tretie bije štvrté... Rovnako jedenie. Z fľašky pijú deti samé, ale pri obede ich treba nakŕmiť. Mamička ešte nenabrala odvahu na to, aby im dovolila jesť samým.
Pri takej pestrej palete detských výčinov a emócii je mamička neustále odkázaná na pomoc ďalších ľudí. "Na prechádzku s nimi musíme ísť najmenej dvaja. Jeden človek dokáže tlačiť nanajvýš dva spojené kočíky, rozhodne nie štyri. Aj s dvoma sa ťažko po uliciach manévruje, nehovoriac o tom, že koľajničky na schodíkoch sú konštruované iba pre jeden kočík. Keď chcem niekam vyjsť, musím kočíky porozpájať a vyniesť ich po jednom," opisuje peripétie. Problematické je to nielen po fyzickej stránke, ale aj psychickej, lebo deti sú živé a neposedné, v kočíku sa neraz postavia a mamička je sústavne v strehu. Dohliadať na každé dieťa sa nedá, lebo ak prenáša po schodoch jedno dieťa v kočíku, nedokáže ustriehnuť dieťa, čakajúce v ďalšom.
Najhoršie je cestovanie v MHD. Prvé pre toľko kočíkov musí byť dostatok priestoru v autobuse, čo vždy nie je. A po druhé, vynášanie kočíkov hore dolu s tým, že stále ostáva nejaký kočík nestrážený, je "na nervy". Preto sa takto dopravujú len v najnutnejších prípadoch, keď idú napríklad k lekárovi. "Najprv sme kvôli tomu volali sanitku, ktorú nám s riaditeľom nemocnice vybavila obvodná lekárka. Ale keď som na sanitku musela niekoľkokrát dve hodiny čakať s deťmi pred blokom, radšej som volila MHD."
XXXXXXXXXXXXX
Detičkám sa už jasne kryštalizuje povaha. Každé je iné, napriek tomu, že sú vychovávané rovnako. Zuzka, možno preto, že prišla na svet o minútu skôr ako chlapci, sa snaží všetko riadiť. "Ona je taký dirigent. Ustavične si vydobíja moju pozornosť, neposedí a stále by len chodila. Na bratov vie aj požalovať a rada sa predvádza. Je to proste herečka. A tatikov miláčik."
Martinko, ktorý za asistencie Kataríninej svokry práve vyliezol na komodu a tam si sadol pred magnetofón, s rožiarenými očkami pridával zvuk. "Martin bude dídžej. Najradšej je pri magnetofóne. Dá si naplno hlas, smeje sa a tancuje," okomentovala to mamička. Martinko je zo všetkých najodvážnejší, do všetkého sa púšťa, z ničoho nemá strach. Je to domáci "kutil" - všetko rozoberá a do všetkého šprtá. Nedávno ho vraj zaujala telefónna prípojka. Špáral do nej dovtedy, kým z nej nevytrhol kryt.
"Kubko je zas malý puntičkár. Všetko sleduje. Vie kde som položila fľaše a keď dopije, tak ich tam vráti. Všetko, aj hračky poodkladá na miesto. Minule tu boli hodené špinavé ponožky. Dlho sme hľadali, kde zmizli a nakoniec som ich našla medzi čistými v komode. On ich tam upratal," smeje sa Katarína. Kubko intenzívne pozoruje mamu a opakuje po nej všetko. Zoberie handru a utiera dlážku. Odnáša použité plienky do koša.
"Máme tu už aj klamanie. Branko to po ňom s plienkami opakuje, ale už sa viackrát stalo, že plienku hodil vedľa koša a utiekol k telke," opisovala mama detské zbojníctva. Branko je huncút a zo všetkých detí najživší. Vyhľadáva šibalstvá. Raz si mamička na chvíľu odbehla po niečo do kuchyne a keď sa vrátila, videla ako Martinka celého natieral bielou vrstvou krému. "Mazal ho tak, že ho plieskal po tvári a dobre sa na tom bavil. Maťko plakal, on sa smial. Maťko sa mu nevie brániť. Ani ostatným, preto začal deti hrýzť. A poriadne. Deti majú stopy po jeho zúbkoch," ukázala mama rúčku Branka na ktorej boli červené podliatiny v tvare zubov. Martinkov obranný nástroj sa však zapáčil aj ostatným deťom a teraz sa hrýzu všetci.
Deti sú vo veku, keď sa nevedia spolu pohrať. "Viac si robia zle, ako sa hrajú. Žiarlia na seba, súperia o moju pozornosť. Keď niekto z nich zdvihne hračku zo zeme, ktorá tam dlhé hodiny ležala bez povšimnutia, vtedy ju naraz chcú všetci. Ale keď im dám štyri rovnaké hračky, každému jednu, tak sa s nimi hrať nebudú." Najlepšou hračkou je pre nich mobil. Veľmi rýchlo sa naučili narábať s tlačítkami a sú tak šikovné, že si už vedia odblokovať klávesnicu.
Veľa práce má mamička stále. Najviac však, keď niektoré dieťa ochorie. Vtedy sa mu treba venovať intenzívnejšie a za ten čas ostatné vystrájajú. Okrem toho, od jedného sa raz dva nakazia ostatné a pri tom sa zvezie aj mamička. "V takých prípadoch volám na úrad, aby mi poslali ďalšiu opatrovateľku. Sem tam pošlú, ale stáva sa, že nemajú koho. Žiaľ, naposledy mi poslali takú osobu, ktorá sa nevedela postarať sama o seba, nieto ešte o deti. Nevedela ich obliecť ani postrážiť, absolútne nič. Musela som dávať pozor nie len na deti, ale aj na ňu..."
Dokáže si teda niekedy oddýchnuť? "Stačí mi ísť do obchodu na nákup a to je pre mňa oddych. Svokra občas deti zoberie k sebe do domu na dedinu, tak si môžem oddýchnuť. No ani vtedy sa nezregenerujem, lebo sa snažím urobiť si v pokoji všetky domáce práce, ktoré inak pri deťoch nestíham. Okrem toho, stále myslím na deti, ako sa majú, bojím sa o nich a je mi za nimi smutno."
XXXXXXXXXX
Rodina Beregszásziovcov sa v súčastnosti nachádza v kríze. Hlava rodiny, Branislav, od januára nedostal výplatu. Pracoval v Rakúsku a zamestnávateľ jeho i ďalších Slovákov nevyplatil, len sľuboval, že výplata bude ďalší mesiac. Keď stále nebola, rozhodol sa, že ďalej zadarmo robiť nebude. Doteraz si nenašiel inú prácu. Samozrejme, nedostatok financií a neistota z budúcnosti rodine na pokoji nepridáva...
"Majú to teraz ťažké," konštatuje Katarínina svokra s ľútosťou. "Syn sa trápi preto, že nemá zamestnanie. Navyše, chlapci v jeho veku ešte chodia po diskotékach a on sa už musí starať o štyri deti." Svokra sa snaží pomáhať neveste, ako vie. Uvedomuje si, že starať sa sama o štvorčatá by nedokázala žiadna žena.
Rodina žije len z detských prídavkov (do 2 200 Sk) a materskej podpory (4 400 Sk). Žiaľ, štát nemyslí na mamičky, ktorým sa narodí viacero detí naraz. Musia vyžiť z rovnakej sumy, ako matky ktoré majú jedno dieťa. "Toto je výsmech, nie pomoc," hnevá sa Katarína. Suma od štátu akurát stačí na 10 balení plienok a na mlieko raz denne, ktoré štvorčatá za mesiac spotrebujú. A kde je ešte strava, oblečenie a nájomné... "Keby som nemala otca, ktorý pracuje v Anglicku, neviem čo by bolo... On nám posiela peniaze, aby sme mohli zaplatiť nájomné a inkaso," hovorí so zúfalstvom v hlase a slzami v očiach.
Jedno šťastie, že existujú aj dobrí ľudia. Takým je konateľ firmy ANTONY, ktorá v Martine šije detské oblečenie. "Nakupovali sme u nich v predajni všetko štvormo. Konateľ sa pýtal, prečo takto nakupujeme a keď sme mu povedali, že máme štvorčatá, ponúkol sa, že nám bude poskytovať oblečenie zadarmo." Odvtedy rodine každý mesiac posiela vrece oblečenia. Od pyžama, detských tielok až po overaly a vetrovky. Firemné auto ich donesie mamičke až pred dvere. Podnikateľ zrejme veľmi dobre vie, čo je to za fušku, starať sa o toľko detí...
Rodičia štvorčiat na záver touto cestou ďakujú nielen firme ANTONY za oblečenie ale aj ROTARY klubu za finančnú pomoc, ktorú im každý rok na Vianoce poskytujú.
Andrea BOŽINOVSKÁ
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
