a po dlhých 10 rokoch sa na pódiu stretol so svojím bratom Františkom. O tom, čo ho ešte teší i čo chystá, sme sa s ním porozprávali pred košickým koncertom bratov Nedvědovcov.

Nikdy ste sa netajili tým, že vaším veľkým snom by bolo opäť stáť na javisku s bratom Františkom. Teraz sa vám to splnilo...

- A som z toho šťastný, pretože si myslím, že to aj tak raz muselo prísť. S bratom sme spojení krvou i muzikou. Takže konečne! Splnili sa moje nádeje a veľké prianie.

Splnili vám posledné dva roky, odkedy sme spolu naposledy hovorili, aj iné priania?

- Áno. Mám Pavlínku, našiel som si domček v prírode a polepšilo sa mi aj zdravotne. Človek by čakal, že s pribúdajúcimi rokmi to bude skôr stále horšie. Ale musím zaklopať na drevo, je to krásne.

Takže momentálne máte krásne obdobie?

- Rozhodne áno. Keby nebolo vonku tak horúco, lebo 33 stupňov v tieni je naozaj dosť, tak by bolo všetko úžasné.

Pred dvoma rokmi ste mi v rozhovore povedali, že sa vám podarilo odraziť sa od dna a nedovolíte, aby ste sa tam ešte niekedy ocitli. Podarilo sa vám to?

- Myslím, že áno. Aj keď u človeka nikdy nie je také dno, aby sa nedalo klesnúť ešte nižšie. No keďže je to duševná záležitosť, snažím sa nepripúšťať si už ľudí k telu tak, aby ma mohli zneužiť. Stalo sa mi to raz a myslím, že som si už našiel obranu. A nielen duchovnú, ale aj praktickú - úradnú i zákonnú.

V čom ste našli duchovnú obranu?

- Možno v poznaní, že by Pán Boh mohol naozaj existovať, a že mám okolo seba ľudí, ktorí ma majú radi.

Kto vás má najradšej?

- Najradšej ma má Pavlínka a najbližšie pri mne stojí Pán Boh. (Úsmev). A moji súrodenci.

Odpustili ste už ľuďom, ktorí vám ublížili?

- Odpustil, už dávno. Ale vybavujem si to s nimi zákonne a prakticky. No k duši si to nepripúšťam. Moja duša je odovzdaná iným veciam - láske, pesničkám a Slovensku. (Smiech)

Kedysi bol vašou životnou filozofiou tramping. Čo je ňou dnes?

- Vo mne sa to ani po rokoch nezmenilo. Akurát dnes nie je kam ísť a ani s kým. Je velikánsky problém vo všetkom, čo sa týka prírody, lebo, čo je pekné, je obklopené súkromnými pozemkami. A množstvo trampov, s ktorými som chodieval, sa vďaka svojej nadšenosti stali vynikajúcimi podnikateľmi. Takže svoje výjazdy von zrušili. Chodievam teda sám. O trampingu by mal byť aj môj najnovší album, ktorý sa asi bude volať "Ten den, kdy mi opět vyšlo slunce". Mal by byť naplnený trampskými pesničkami i všetkým, čo som trošku vnútorne postrácal, potom to musel hľadať a naraz som toho opäť plný. Len sa bojím, aby som to neprehnal. Aby som to nebral príliš citlivo a bolo to reálne.

Kedy vám vyšlo slnko?

- Na druhý deň potom, keď mi bolo absolútne najhoršie. Keď som bol na dne a hovoril si, že tento svet sa mi už nepáči, pôjdem do dôchodku a radšej svoj život prežijem v Terchovej s vidiečanmi. No na druhý deň bolo všetko inak a ja som si povedal: "A ide sa do toho."

Život s Terchovčanmi by vás nebavil?

- Bavil. Ale mojím osudom je pesnička.

Chýbala by vám?

- Bolo by mi bez nej veľmi ťažko. Ale určite by som si zvykol. Žil by som tam a robil si svoje remeslo. Manuálnu prácu milujem.

Čo by ste robili?

- Pracoval by som s drevom. Vyrábal by som stoly, stoličky. Ale také, aké sa páčia mne. Dizajnovo by sa to pohybovalo niekde medzi 14. a 25. storočím. Ale nebolo by to len krásne, ale aj účelové. Je to môj koníček.

Vyrábate si aj teraz nábytok domov?

- Ja si doma staviam úplne všetko. Aj kompletné nábytkové steny. A keď nestíham, kúpim si polotovar a dostaviam ten.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári