ľudí v okolí, len málokto o ňom vie, že je talentovaný výtvarník.
Absolvent Združenej strednej umeleckej školy v Kežmarku to nemal a ani nemá v živote ľahké. Hoci rád kreslí a maľuje už od útleho detstva, jeho najbližší neboli jeho ambíciám stať sa výtvarníkom príliš nadšení. "Najväčšou inšpiráciou bola moja učiteľka výtvarnej výchovy na základnej škole. Venovala sa mi. Keď sa základná končila, učitelia ma nútili, aby som skúsil študovať nejakú umeleckú strednú školu. Priznám sa, že som si nebol úplne istý, či na to mám. Navyše rodičia chceli, aby som mal v ruke remeslo, ktoré by ma dokázalo uživiť. Preto som sa po skončení základnej školy rozhodol ísť na elektrotechnické učilište v Poprade-Matejovciach," začal svoje rozprávanie Kravianec.
Na učilišti sa ale dlho neohrial. Po dvoch rokoch zistil, že v kežmarskej strednej umeleckej škole otvárajú odbor propagačné výstavníctvo a výtvarníctvo a prihlásil sa. A dobre urobil. Na časy strávené v Kežmarku spomína dodnes iba v superlatívoch. "Bolo to nádherné obdobie. Mali sme úplnú voľnosť. Robili sme rôzne umelecké veci. Naučil som sa nové techniky. Maľovali sme všetko od realizmu až po pop-art. Mal som výborných profesorov a spolužiakov. Keby som mohol, študujem tam dodnes," prezradil výtvarník.
Pôsobenie na umeleckej škole ho však na čas vzdialilo od rodičov i jeho rodákov. Začal totiž nosiť dlhé vlasy, výstrednejšie sa obliekať, hlasnejšie dával najavo svoje názory. A za to ho dedina dlho odsudzovala. Mnohí ho dokonca považovali za narkomana, hoci s drogami nemal nič spoločné. Zlom nastal až keď niekoľko ľudí zistilo, že má talent a maľuje naozaj pekne. "Keď ľudia z dediny videli, ako maľujem, začali si objednávať moje obrazy. Väčšinou to boli krajinky a portréty. Moje práce visia v asi pätnástich domoch. Ani som za nich veľa nepýtal. Maľoval som vlastne za náklady. Ale záujem ľudí ma potešil. Som rád, že tu po mne niečo zostane," zamyslel sa J. Mirko.
To, že umelcom sa nežije ľahko potvrdzuje aj životný príbeh Kravianca. Hoci mal po skončení strednej školy plány pokračovať na vysokej, ostal doma. Po smrti otca sa stal de facto živiteľom rodiny. Zarábal ako sa dalo. Vystriedal niekoľko zamestnaní. Momentálne zváža na koni drevo z lesov v Hornádskej kotline. "Je to riadna makačka, ale dá sa dobre zarobiť. Na druhej strane, už rok som nič nenamaľoval. Po práci prídem domov taký unavený, že som rád, že si môžem troška oddýchnuť. Chýba mi aj inšpirácia," prezradil umelec.
Poslednú "zákazku" dostal od obecného úradu. Namaľoval tri oleje, kravianske zátišia. Vydarili sa. J. Mirko ale nehádže flintu do žita. Stále sníva o ďalšom štúdiu, vlastnom ateliéri a o tom, že jeho práce pôjdu na dračku. "Chcel by som mať vlastný ateliér, vlastné zázemie, kde som mohol tvoriť a trochu peňazí. Na Slovensku je to ale ťažké. Veľa ľudí si nechápe, že umenie niečo stojí. Dokonca aj tí, ktorí sa tomu rozumejú, špekulujú, ako kúpiť obraz za čo najnižšiu cenu. Ale verím, že sa to raz zmení," uzavrel talentovaný Kravianec, ktorý plánuje svoje diela vystaviť aspoň v rodnej obci.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
