Heredošovi. Stovky divákov si z festivalu odniesli zážitky, ktoré im súčasná ponuka televíznych programov nikdy neprinesie. Popri profesionálnych dokumentoch rôzneho zamerania mali diváci možnosť diskutovať so známymi slovenskými horolezcami.
Jediným východniarom medzi nimi bol vodák Vladimír Olejár. Je síce rodákom z Prešova, ale v súčasnosti žije v Dulovej Vsi a v profesionálnom živote sa zaoberá vývojom elektroniky a zabezpečovacích systémov. "Ani neviem, ako som sa na festivale ocitol. Tak trochu za to môže moja sestra Maja, ktorá žije v Kanade a tamojší horský festival pomáhala organizovať. Keď sa dozvedela, že Alan Formánek chce posunúť festival Hory a mesto z Bratislavy aj do Prešova, poprosila ma, aby som chlapcom s organizáciou pomohol," hovorí skromne o svojej účasti vodácky inštruktor Vlado.
Účastníkom festivalu hovoril o svojich zážitkoch zo splavovania pokojných aj búrlivých riek na Slovensku, či v zahraničí. "Najživšia voda je na jar, keď sa topí sneh, aj keď tento rok sme si veľa neužili. Celoročne sa vďaka vodným nádržiam dá u nás splavovať len Hornád, Dunajec, trénovať sa dá na kanáloch v Čuňove a Mikuláši. Kanoistika má u nás naozaj mizernú podporu, hoci je to z hľadiska výsledkov najúspešnejší šport," dodáva. Poriadny adrenalín vraj ponúka aj rieka Belá. Zapálení vodáci sa však občas uchýlia aj k neuveriteľným kúskom. Napríklad ku splavovaniu Delne smerom z Kokošoviec, a ak je dosť vody vraj to má šťavu, Torysy, či Hradného jarku v Solivare, ktorý ústi do Sekčova. "Ľudia, ktorí vtedy sedeli v pohostinstve U Greka na nás čumeli ako na bláznov, keď sa na potoku objavili lode. Je tam málo vody a aj preto sme zažili adrenalínový zážitok. Skáčeme hate pri prešovskom sídlisku III., občas to skúšame aj na snehu," spomína na zážitky.
O vodákoch je síce známe, že dravé rieky milujú viac ako pokojné jazerá, preto sa nevyhnú sa tomu, aby sa "nenamočili". Nedalo nám, aby sme sa neopýtali, či sa niekedy aj topil. "Ročne splavím takých 600 - 700 kilometrov na rôznych vodách, takže sa mi to stalo niekoľkokrát. Na Ondave, na Topli i v prielome Hornádu. Nikto z našich sa však neutopí bez podrobnej fotodokumentácie. Aj ja ju mám," dodáva so smiechom. S plnou vážnosťou dodáva, že vodáctvo je individuálny šport v kolektíve a pri ňom platí zásada, že ho musia robiť ľudia, ktorí si veria a môžu sa na seba spoľahnúť. Pri splavovaní dravých riek, musí byť na brehu tím, ktorý v prípade potreby hodí lano a pomôže. Vždy ide o život a niekedy aj najlepšie nacvičená záchrana zlyhá.
Zaujímalo nás ako a kedy s týmto športom začal a či v Prešove existuje nejaká základňa. "Na vodu ma po prvý raz zavolal v roku 1998 priateľ Vladimír Ligus. Splavovali sme vtedy rieku Poprad a tak ma to oslovilo, že o rok som išiel znova. Pravidelne sa tam totiž koná Štibrániyho memoriál. Ide o zakladateľa vodáctva v Prešove a tento rok bude už 27. ročník," reaguje Vlado. Jednoducho, voda mu učarovala a uvedomil si, že príroda je z lode iná. "Aj keď sa zdá, že niektoré miesta poznáme dôverne, z lode vyzerajú mnohé zákutia inak, zaujímavejšie a potom je tu aj fakt, že je to úžasný relax. Človek si nielen vyčistí hlavu, ale aj načerpá novú energiu." V roku 2004 si urobil inštruktorský kurz, dokonca aj licenciu na rafting, takže môže sprevádzať turistov, ale vari najviac ho teší fakt, že vodáctvo sa stalo koníčkom aj pre jeho dnes 16-ročného syna Adama. Spolu splavili za posledných osem rokov už nejednu rieku.
Mimochodom, novodobé vodáctvo má v Prešove zhruba 20-ročnú tradíciu. Jednotlivé kluby sa spojili do Združeného oddielu vodnej turistiky, dá sa na nich kontaktovať na adrese www.vodacipresov.sinner.sk a hoci je to nákladný koníček, tešia sa zo spoločných akcií.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
