Do zimného sídla dalajlámov si nemohli vziať ani zapaľovač

Minulý týždeň sme priniesli prvú časť spomienok Kataríny Kissovej na jej rok a pol trvajúci pobyt v Číne. Konkrétne z vyše 6,5-miliónového mesta Jinan, kde v súkromnej škole učila anglický jazyk. Dnes v jej spomienkach na pobyt v najľudnatejšej krajine sveta pokračujeme. Na rade sú zážitky z ciest, ktoré nazbierala s bratom Eugenom.

Keď sa Eugen v lete 2005 dozvedel, že jeho sestra má namierené do Číny, dohodli sa, že ju na konci jej pobytu príde navštíviť. Keďže sú rovnaká krvná skupina, aj on totiž rád cestuje a spoznáva nové svety. Katarína sa preto počas svojho pôsobenia v Jinane trochu "krotila" a turistické chute si odkladala až na samý záver.

"Brat priletel do Pekingu v deň mojich narodenín. Bol teda akýsi darček," spomína Katarína na začiatok apríla. "V hlavnom meste sme zostali tri dni a hneď v ten prvý sme šli do tibetskej cestovnej kancelárie, vybaviť si víza. Číňania ich nepotrebujú, ale cudzinci áno. Bez víz do Tibetu sa nedajú kúpiť lístky na vlak."

Fotenie s uniformou

V Pekingu mali súrodenci v pláne navštíviť všetky hlavné atrakcie, medzi nimi aj starú časť mesta. Hľadali najmä najužšiu uličku, ktorá má iba 30 cm, ale hoci mali knižného turistického sprievodcu, nepodarilo sa im ju nájsť. Inými úzkymi uličkami prešli a boli na šírku skutočne iba pred dve-tri osoby. Auto by cez ne neprešlo, maximálne bicykel či úzka rikša. Cez okná domčekov bolo vidieť, že interiéry sú zariadené veľmi skromne. V jednej izbe sa tiesnili mnohopočetné rodiny.

"Samozrejme, pobyt turistu v Pekingu sa nezaobíde bez návštevy Námestia nebeského pokoja," naznačuje Katarína ďalší cieľ potuliek. "Bolo plné turistov, z každej strany okolo sme počuli iný jazyk. Zašli sme aj do tzv. Zakázaného mesta, ale iba kým nebolo treba platiť za vstup. Vedeli sme, že návštevníkov do jednotlivých miestností nepúšťajú a všade sú naťahané šnúry, takže dnu sa dá iba nakuknúť. Trochu sme sa pofotili a ja som si urobila aj obvyklé zábery do mojej zbierky uniforiem..."

Katarína má zvyk, že sa v každej krajine, ktorú navštívi, odfotí s vojakom či policajtom. Teda s niekým v uniforme. Hoci by sa mohlo zdať, že čínski vojaci nebudú mať pre takéto záujmy pochopenie, nájsť dobrovoľníka napokon nebol problém. Hneď prví dvaja, ktorých Katarína oslovila a vysvetlila im, o čo jej ide, s ňou pred objektívom fotoaparátu ochotne zapózovali.

V Pekingu si obaja užili aj trochu kultúry na vystúpení čínskych akrobatov. Pôvodne to nemali v pláne, ale podľahli reklame pouličnej predavačky lístkov. "Okrem akrobatov mala vstupenky aj na vystúpenie šaolinských mníchov. Tvrdila, že lacnejšie, ako od nej, ich nikde nezoženieme. Mníchov už brat videl v Košiciach, preto sme kúpili lístky iba na artistov. Keď sme sa pred vystúpením ešte vrátili do hotela, zistili sme, že tam sme ich mohli kúpiť ešte lacnejšie." To však nebolo nič, lebo v hľadisku sedela Katarína s bratom vedľa akýchsi Američanov. Tiež kúpili vstupenky od pouličného dílera a mysleli si, že "najlacnejšie". No iba dovtedy, kým sa od Slovákov dozvedeli, že ich majú trikrát drahšie...

Okrem prehliadky letného paláca cisárovnej absolvovali súrodenci aj prechádzku po Veľkom čínskom múre. V hoteli im poradili, ktorú časť navštíviť, aby sa vyhli dotieravým predavačom suvenírov. Tí obliehajú každú turistickú atrakciu a niekedy je problém sa ich striasť bez toho, aby človek kúpil aj to, čo nechce. "Poriadne sme sa našliapali, lebo múr, to sú iba schody a veže. Terén, na ktorom ho kedysi postavili, je veľmi členitý a múr ho po celej dĺžke kopíruje."

XXXXXXXX

Po šliapaní za pekinskými pamiatkami prišiel Kataríne i Eugenovi vhod dvojdňový presun vlakom do Tibetu. Bol pohodlný, lebo ho absolvovali v polohe ležmo. "V Číne sú štyri triedy železničnej dopravy. Tvrdé sedadlá, mäkké sedadlá, tvrdé postele a mäkké postele. Sú na pevno, takže sa nedajú sklopiť. My sme cestovali do Tibetu na tvrdých posteliach, čo boli klasické lehátkové kupé pre šesť osôb, ale bez dverí. Ľudia chodili hore dolu a do kupé, ktoré boli zmiešané, bolo po celý čas vidieť."

Po celý čas cesty chodili po vlaku predavači všetkého možného, najviac potravín. Ponúkali ovocie, zeleninu, ryžu s mäsom či cestoviny, teda najbežnejšie čínske jedlo. Stačí ich zaliať horúcou vodou, dochutiť nejakým korením a môžu sa jesť. So spaním nebol problém. O 22.30 zhaslo svetlo a vozne stíchli až do rána. Počuť bolo akurát klepot kolies na niekoľko tisíc kilometrov dlhej ceste do nadmorskej výšky 3650 metrov. Do hlavného mesta Tibetu.

"Do Lhasy sme dorazili večer a ubytovali sme sa v modernom hotelovom komplexe," spomína Katarína. "Hoci sme sa obávali zdravotných problémov z nadmorskej výšky, okrem toho, že ma v prvý deň trochu bolela hlava, nám nič nebolo. V hoteli sme sa zoznámili s Číňanom menom Mac, ktorý už Tibet trochu poznal a skamarátili sme sa. Jemu vyhovovalo, že môže konverzovať v angličtine a my sme boli radi, že máme sprievodcu, ktorý pozná miestne pomery. Bola to obojstranne výhodná spolupráca, akú doporučujem každému, kto sa sám chystá do Číny."

Kto sa dostane do hlavného mesta Tibetu a nenavštívi Potalu, sídlo dalajlámov, akoby tam ani nebol. V pláne to mala aj Katarína s bratom a Macom, no veľa nechýbalo, aby sa dnu nedostali. Prišli totiž v čase, keď bola denná kvóta vstupeniek vypredaná a ďalších turistov už dnu nepúšťali. Napokon sa im podarilo "usporiadateľov" uhovoriť, že predsa nemerali cestu až zo Slovenska len preto, aby sa pred bránou Potaly otočili a vrátili späť do Európy...

"Pri vstupe sme prechádzali detektorom kovov a hoci sme všetko kovové vyložili, bratovi zapípal zapaľovač," opisuje Kataríne kurióznu príhodu. "Keďže dnu ho vziať nesmel, skončil v nádobe, plnej podobných zapaľovačov. Brat sa s tým svojim v duchu rozlúčil a vošli sme dnu. Prezreli sme si všetky turistom dostupné miesta a celkom iným východom, ako sme dnu vošli, sme vyšli von. Brat práve rozprával o tom, že si musí kúpiť nový zapaľovač, keď sme za sebou začuli krik. Otočili sme sa a videli muža, ako beží dole po schodoch a máva na nás. Počkali sme ho a keď k nám dobehol, vysvitlo, že v ruke drží bratov zapaľovač. Vrátil mu ho a pobral sa späť. Všetci sme z toho boli v šoku..."

Okrem Potaly, ktoré je zimným sídlom dalajlámov, si Katarína s bratom pozrela aj palác Norbulinka, ktorý je letným sídlom. Na jednom z pavilónov sú napríklad hodiny, ktoré stále ukazujú 9. hodín. Je to vraj čas, kedy dalajláma opustil Tibet pred inváziou Číňanov a usadil sa v Indii. Hodiny sa údajne pohnú až vtedy, keď sa do Lhasy vráti. Keďže si Číňania nárokujú Tibet ako svoje územie, zdá sa, že tak skoro to nebude...

Tibeťania žijú skromne a k životu veľa nepotrebujú. Ak niečo vyžobrú, lebo aj s tým sa Katarína na uliciach Lhasy stretla, peniaze hneď odnesú k najbližšiemu oltáru a tam ich nechajú. Spokojní sú aj s tým málom, čo majú. Možno aj preto, že mnohé vymoženosti vyspelého sveta nepoznajú. "Číňan Mac nám povedal o svojom známom, ktorý vraj chcel spoznať tibetský vidiek. Dostal sa do dediny, kde miestnemu mužovi daroval tabuľku čokolády. Ten bol z daru taký uveličený, že mu chcel na revanš darovať ovcu. Mala pre neho asi takú cenu, ako čokoláda..." Základom stravy Tibeťanov je voda a mäso z jakov. Ovocie a zeleninu nejedia, podľa nich je to jedlo pre zvieratá. Pritom vyzerajú zdravo. Deti sú síce ufúľané a akoby zanedbané, no iba pre turistu, neznalého miestnych pomerov.

XXXXXXXXXXXX

Z Lhasy je to už iba "na skok" do Himalájí. Miestne cestovky ponúkajú džípy aj so šoférom, ktoré si obvykle prenajímajú štvorčlenné skupinky turistov. Podobne postupovala aj Katarína s bratom. Medzistanicou na ich niekoľkodňovej ceste k najvyššiemu pohoriu sveta bolo mesto Shigatse. Je to sídlo panchen lamu, zástupcu dalajlámu.

"Cesta to bola nebezpečná, lebo viedla strmými serpentínami. Kolesá džípu boli často iba pár centimetrov od okraja cesty, pod ktorou bol strmý a hlboký zráz. Ale bolo vidieť, že šofér trasu pozná a nevezie turistov prvý raz. Keď sme večer dorazili do kempu na úpätí Himalájí, prespali sme v ubytovni, ktorá bola bývalým kláštorom. Bola tam strašná zima, natiahli sme na seba všetko oblečenie, čo sme mali. Ráno sme šli pešo k prvému základnému táboru, odkiaľ sa šlo ešte hodinu k ďalšiemu. Ten už slúžil hlavne pre horolezcov, ktorý sa chystajú na výstup na Mount Everest. Dali sa tam kúpiť potraviny a zásoby na cestu. My sme už ďalej nešli, nadmorská výška okolo 5 300 metrov nám úplne stačila. Iba sme sa pofotili s Himalájami v pozadí a vrátili sa späť do Shigatse a potom do Lhasy."

Z Tibetu si to Katarína s bratom namierili do mesta Xian. V pláne mali obzrieť si poslednú čínsku atrakciu - Terakotovu armádu. Hoci sa obávali, že nebudú môcť hlinených vojakov fotiť, ako o tom informoval knižný turistický sprievodca, napokon si ich "nacvakali" z každej strany. Armáda, ktorá sa vykopávkami stále rozrastá, je sústredená v troch zastrešených hangároch. Z nich najmä ten prvý je veľký ako futbalový štadión.

"Mnohé sochy boli porozbíjané a pováľané, ale väčšina je v dobrom stave," spomína Katarína. "Samozrejme, pred vstupom do komplexu bolo množstvo stánkov so suvenírmi a pred nimi stáli dotieraví predajcovia. Tí sa turistov snažili presvedčiť, že práve ich hlinený, kovový či plastový vojačik je ten, ktorého si treba kúpiť ako spomienku na Čínu. Ja som odolala..." Katarína s bratom zašla i ku mohyle v ktorej má byť podľa legendy pochovaný cisár. Kvôli bezpečnostným opatreniam, ktoré vraj nevedia prekonať, hrobku doteraz neotvorili.

Predposlednou zastávkou na putovaní naprieč Čínou bolo mesto Jinan. Katarína bratovi ukázala, kde bývala i učila a predstavila mu bývalých kolegov. Samozrejme, rozlúčka s nimi sa nezaobišla bez večierku, na ktorom konzumovali grilované špeciality a popíjali čínske pivo. Pri tejto príležitosti si Katarína spomenula, ako jej brat musel v reštaurácii predviesť, ako sa na Slovensku pije pivo. Teda nie z maličkých poldecákov alebo misiek, ako je to rozšírené napríklad v Tibete, ale z veľkých pohárov. "Mne to ich pivo až tak nechutilo, ale brat tvrdil, že je dobré. Nepenilo ako naše, no obsah alkoholu malo približne rovnaký. Viaceré značky sú vyrábané v európskych licenciách."

Tesne pred doletom z Pekingu ešte obaja stihli absolvovať päťhodinový nákup v jednom z vychýrených supermarketov, kde sa dajú za lacný peniaz kúpiť pomerne kvalitné napodobeniny značkový výrobkov. Oblečením a koženou galantériou počnúc, hodinkami a elektronikou končiac. Poriadne nabalení sadli do lietadla a po 10 hodinách letu vystúpili v Budapešti.

Eugen bol s návštevou Číny spokojný. Keďže sa Katarína najbližšie chystá učiť anglický jazyk v Mexiku, jej brat už teraz prejavil záujem, že za ňou na konci jej pobytu príde. Veď navštíviť miesta, kde sa od 17.storočia písala história osídľovania "Nového sveta", by určite stálo za to...

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári