vraví, len idiot nemení svoje rozhodnutia, a tak prednedávnom k jeho dielam pribudol Tam tam plus. Veď ako by sa mohol nepodeliť o nové, vzrušujúce zážitky z Južnej Kórey, Etiópie, či Japonska?

Po Poslednom Tam Tam-e ste teraz vydali Tam Tam Plus. Ako to?

- Keďže som už povedal, že Posledné Tam tam bude posledným, mal som isté pochybnosti, či vydať ďalšie. No potom som sa dočítal, že predseda Valného zhromaždenia OSN Butrus Butrus Gháli kandidoval znova na svoju funkciu a novinári mu vraveli, že predsa avizoval, že už nebude. Na to im odpovedal, že len idiot nemení svoje rozhodnutie. Takže som sa inšpiroval Butrusom Butrusom Ghálim. (Úsmev) A je aj príjemné, keď si to vydavateľstvo vypýta a čitatelia sa tešia. Okrem toho sa mi vyskytli veľmi zaujímavé, úplne náhodné ponuky na cestovanie. Takže som si splnil sen ísť do Japonska, bol som v Južnej Kórei a na mimoriadnej ceste do Etiópie.

Čo vás zavialo do Etiópie?

- V jednej krčme som sa s istým murárom dohadoval, či je Mojžišovo Desatoro v Etiópii, alebo nie. On tvrdil, že tam nie je a ja som povedal, že tam pôjdem a nájdem ho.

A našli ste ho?

- Jasné. V Lalibele.

Je to mimoriadny zážitok byť tak blízko desatora?

- V lete sme boli v Egypte a môj starší syn, ktorý študuje jadrovú fyziku vyliezol aj s mladším na Mojžišovu horu a večer, keď sa vrátili, sme sa bavili o Einsteinovi. Vysvetľoval nám ho a ja mu na to vravím: "Keby Einstein neprišiel s teóriou relativity, ľahšie by sa nám žilo." A môj syn nato: "Ja si myslím, že keby Mojžiš neliezol pre destoro, vtedy by sa nám žilo ľahšie." Lebo desatoro je ťažké, nie?

Áno, je.

- A viete ho celé?

Viem. A vy?

- Ja musím.

Prečo?

- Lebo som ho bol pozrieť. Lalibela je veľmi zvláštne miesto. Leží na severe Etiópie a ťažko sa tam dostáva. Je to hornatá krajina pripomínajúca Liptov, ktorý akoby chodil do posilňovne. A uprostred hôr je 13 základných a asi 40 okolitých chrámov. Tých 13 základných vytesali v 5. storočí za kraľovania kráľa Lalibelu priamo do skaly. Sú to obrovské monolitné chrámy vytvorené z jedného kameňa.

Čo bolo najťažšie na cestách, ktoré opisujete vo svojej najnovšej knihe?

- Najťažšie bolo, že som tentoraz prišiel až na koniec sveta. To miesto sa volá Širetoko a je to výbežok na severe Japonska. Dostať sa tam znamená mnoho hodín cesty rýchlovlakom, 56 km v tuneli hlboko pod morom, potom menším vlakom, ešte menším vláčikom, električkou, taxíkom a napokon pešo na taký výbežok. To bolo skutočne ďaleko.

A ako je na konci sveta?

- Zvláštne. Je tam maják, jeden havran a clivota. Tam totiž stretávate aj dávne spomienky a sny. Chcel som ísť aj na ostrav Kunašir, ale Rusi ma tam nepustili. Tak som do jednej fľaše dal list, tri svoje vlasy, odstrihnutý kus kože a poslal som ju tam.

Aké dávne sny si vás tam našli?

- Také úzkostné. Napríklad, že som sa ako dieťa stratil rodičom v meste a nemohol som ich nájsť.

Šli by ste tam teda ešte niekedy, keď si tam človeka nájde taká úzkosť?

- Určite, lebo sú tam nádherní, sympatickí ľudia. Vo Viedni žije pani Tošiko, ktorá je generálny manažér Viedenskej filharmónie pre Áziu. A tá sa ma pýtala, lebo počula, že som bol v Japonsku, kde presne som bol. Tak som jej povedal, že som spal v mestečku Nemuro v hoteli Grand. A ona na to, že to nie je možné, že nikto nevie, že to mestečko v Japonsku existuje. Ona sa tam narodila.

Čo vás tam vlastne zavialo, keď je to také maličké, skryté a na konci sveta?

- Kamarát mi ponúkol, že môžeme ísť spolu na ostrov Kunašir, lebo jeho sestra tam učí. A že jeho švagor je lodný kapitán, tak pôjdeme loďou do Japonska. No ukázalo sa, že je neseriózny klamár. Takže som sa tam chcel vybrať sám. No upozornili ma, že cez Rusko sa to nedá, že to neprežijem. Tak som to skúsil cez Japonsko. Lebo Kunašir vidno z Nemura voľným okom. Myslel som si, že je to len pár kilometrov, sadnem teda do člna a odveziem sa tam. No Rusi to považujú za svoju základňu, nikoho tam nepustia.

Čo zaujímavé vás ešte na cestách stretlo?

- Minulý rok som chodil po chrámoch. Bol som v Južnej Kórei a tam som v horách našiel chrám, ktorý sa volá Borisa Temple. Borisov Chrám. Tak som sa tam vybral, no nechceli ma pustiť dnu, lebo to nie je verejnosti prístupné. Povedal som im teda: "Čo bláznite, veď ja som ten, na ktorého tu čakáte." Nad chrámom zahrmelo, oni si kľakli a odprosili ma. (Úsmev)

Takže ste sa dostali dovnútra?

- No jasné. Dokonca som zistil, kto je Borisa.

Kto?

- Pes, ktorý chránil Budhu, keď bojoval s démonmi.

Minulý rok ste cestovali aj po Volge.

- Táto plavba patrí tiež k mojim veľkým zážitkom. Z toho bude ďalšia knižka. Ale medzitým som prešiel ďalších 4000 kilometrov. Bol som v Marakéši, keďže som splnil podmienky, stal som sa majiteľom kľúča od púšte, okrem toho mám konečne pravého trilobita a sušeného chameleóna. Keby som bol veľmi chorý, mám si ho uvariť a vyliečim sa.

Z každej cesty si privážate niečo unikátne?

- Neviem, či z každej, ale z poslednej som si doniesol čosi najunikátnejšie, čo nemá nikto a to nielen v Československu. Volá sa to valampuri, je to príšerne drahé, ale je to taký unikát ako biely leopard, alebo dvojhlavé teľa. Priemerne jedna z 10 miliónov morských mušlí sa otočí úplne inak, ako celý svet. Lebo všetko sa točí doprava a tá mušľa sa otočí doľava. Je to veľká vzácnosť a prináša to veľa šťastia.

Ako ste to zohnali?

- V Hikadove je jeden mušliar, ktorý má obrovské zbierky mušlí, no veľkú časť mu zobralo tsunami. A keďže musel zohnať nejaké peniaze, tak mi ho predal.

Máte ešte nejaký sen, čo by ste si chceli z ciest doniesť?

- Ešte jedno valampuri.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári