prípadného zlyhania. Nikto sa cez ne dokáže "preniesť" bez problémov, na inom zanechajú hlbšie stopy. Bolenie hlavy, vysoký krvný tlak a búšenie srdca signalizujú, že sa s organizmom niečo deje. Takýto pacient sa po návšteve lekára - odborníka môže dozvedieť, že trpí syndrómom vyhorenia (burn out). Hoci na "západe" je táto diagnóza pomerne známa, v našich končinách sa iba udomácňuje. Má však vysokú pravdepodobnosť "množiť sa", preto sme sa o nej porozprávali s odborníkmi I. psychiatrickej kliniky FN L. Pasteura v Košiciach.

Práca, ktorá kedysi prinášala človeku radosť a vedel je veľa obetovať, ho už nenadchýňa. Stáva sa ťažkým bremenom, pod ktorým sa každý deň hrbí čoraz viac. Prichádza rozladenosť, strata chuti do života, nezáujem o veci okolo. Ani príbuzní to s takým človekom nemajú ľahké. Je podráždený, "vrčí" na každého, je smutný, prepadá sebaľútosti. Okrem toho človek postihnutý syndrómom vyhorenia sa ani fyzicky necíti dobre. Bolí ho hlava, má žalúdočné ťažkosti, vysoký krvný tlak, búšenie srdca, poruchy spánku a často chorľavie.

"Je to stav komplexného vyčerpania a únavy duševnej, emocionálnej, fyzickej i sociálnej," oboznamuje nás s problematikou klinická psychologička PhDr. Milana Kovaničová CSc. "Tento stav je doprevádzaný stratou ideálov, záujmu o prácu, chuti zdonaľovať sa a pracovať na sebe. Nejde len o apatiu. Takýto človek môže byť výkonný, ale už nepracuje s plným nasadením a prežívaním."

Existujú aj osobnostné dispozície podporujúce vznik tohto syndrómu. Najviac sú ohrození ľudia so slabím sebapoznaním, nízkym sebavedomím, malou toleranciou záťaže a nedostatočnou sebadôverou. "Ohrozenou skupinou sú aj ľudia, ktorí nevnášajú do svojho pracovného stereotypu zmeny. Z preventívneho hľadiska preto treba občas zmeniť pracovný štýl, snažiť sa o získanie nových zručností, zaviesť do práce dynamiku. Stereotyp je veľkým spúšťačom syndrómu."

Zdravotníci sú v rebríčku najrizikovejších povolaní ohrozených týmto syndrómom na prvej priečke. Za nimi sú psychológovia, psychiatri, sociálni pracovníci, učitelia, policajti, pracovníci v nápravnovýchovných zariadeniach, novinári, politici a ďalší. "Z lekárskych profesií sú pravdepodobne najohrozenejší ľudia pracujúci na oddeleniach, kde pacienti často umierajú a lekár nevidí výsledok svojej práce. Rizikové sú tie povolania, v ktorých sa riešia starosti iných a tzv. pomáhajúce profesie, u ktorých je kontakt s ľuďmi veľmi intenzívny."

Dostať sa do "vyhorenia" v zdravotníctve sa dá veľmi ľahko. Pacienti bývajú často nevďační, konfliktní a finančné ohodnotenie nie je adekvátne vynaloženému úsiliu. "Ohrození" sú aj učitelia. Zvládnuť súčasnú rozmaznanú a často drzú mládež, ktorá sa chová tak, akoby mala len práva a žiadne povinnosti, je poriadnym náporom na psychiku. Vzbudiť záujem o učivo je priam nadľudský výkon. Ak sa k týmto problémom pridajú útoky nesebakritických rodičov a nedostatočné uznanie učiteľskej profesie v spoločnosti, ideály s ktorými učitelia do zamestnania vstupujú, sa rýchlo vytrácajú.

"Mali sme prípad 50-ročnej učiteľky, ktorá sa sťažovala na rôzne problémy," opisuje PhDr. Kovaničová jeden klasický príklad. "Ich podstatou bolo, že rada učí, ale teraz je znechutená tým, že žiaci vnímajú slovenčinu ako okrajový predmet. V ére počítačov tieto témy nikoho nezaujímajú a v poslednej dobe akoby hovorila do prázdna. Ráno vraj vstane a povie si - načo to vlastne robím... Tento pocit v nej trvá už dlhšie. Predtým verila, že svoje nadšenie prenesie aspoň na niektorých. Teraz ju už nezaujíma individualita žiakov, učí mechanicky, podáva len informácie." Odborníčka je poradila skúsiť približovať literatúru cez hudobné texty a nečakať "odmenu" vo forme nadšenia žiakov. Realizovať sa napr. v nejakom občianskom združení, pomáhajúcom minoritným skupinám (pre postihnutých), ale aj obnoviť nejaké svoje prachom zaprášené záujmy, ktorým sa predtým kvôli práci a rodine nemohla venovať.

Liečba syndrómu vyhorenia spočíva v absolvovaní psychoterapie a v ťažších prípadoch aj v užívaní farmaceutík na uvolnenie napätia. "Lieči sa základnými psychohygienickými opatreniami a dostatočnou relaxáciou. Do životného štýlu treba zaradiť aktívne koníčky a nebáť sa hovoriť o svojich problémoch. Buď s psychológom alebo priateľmi či kolegami. Aby človek zistil, v čom spočíva jeho problém, musí mať dostatočnú sebareflexiu, čo vôbec nie je ľahké. Veď je tak bežné, že ľudia vidia triesku v oku druhého, ale sami vo svojom nevidia brvno," vysvetľuje PhDr. Kovaničová nutnosť sebareflexie.

Ako dodáva prednostka MUDr. Eva Pálová PhD., potrebné je preorganizovať si pracovný i voľný čas tak, aby sa človek mohol venovať niečomu, čo ho baví. "Neplatí to zaužívané pravidlo, ktoré hovorí o tom, že psychická práca sa musí kompenzovať fyzickou. Keď raz človeka nebaví kopanie na záhrade alebo cvičenie, tak si pri tom neodpočinie. Pre niekoho je relax kniha, divadlo alebo koncert."

Diagnóza vyhorenia je u nás pomerne neznámym pojmom. Veď ľudia kvôli strate záumu o prácu k lekárovi väčšinou nechodia. Prídu len tí, ktorým depresia a úzkosť značne znepríjemňuje život. Pri opisovaní problémov však psychiater alebo psychológ zistí, že príčinou ich ťažkostí je práve tento syndróm. Niekedy je jedným z viacerých diagnóz. No netreba si zamieňať stratu chuti do práce kvôli nízkemu finančnému ohodnoteniu so syndrómom vyhorenia. Strata záujmu z ekonomického dôvodu je skôr sklamaním z reality. "Mnohí ľudia sa radšej uskromnia, len aby mohli robiť prácu, ktorá ich baví. Peniaze nie vždy hrajú hlavnú rolu. Sú ľudia, ktorí napriek lukratívnej ponuke ostanú pri menej platenej práci, lebo lebo im prináša väčšie uspokojenie."

"Vyhorením" trpia aj ľudia nadpriemerne finančne ohodnotení. Niektorí svoj problém riešia tak, že zmenia zamestnanie. "Stretávame sa s ľuďmi, ktorí nepochopiteľne odcházajú z vynášajúceho povolania a idú pracovať napr. pre nejakú humanitárnu organizáciu do Kene. Takému človeku niekto povie, že sa zbláznil... No títo ľudia majú intenzívny pocit, že im v živote čosi absentuje, potrebujú robiť niečo, v čom budú vidieť konkrétnu odozvu."

V zahraničí sa veľké a významné firmy na syndróm vyhorenia dopredu pripravujú. Pracovníci vo vedúcich pozíciách sú priebežne vzdelávaní v oblasti všeobecnej a pracovnej psychológie a interpersonálnych vzťahov. "Vedia, že ich pracovný proces je náročný na koncentráciu, výkon i psychiku a že je stereotypný. Preto si pre zamestnancov pripravia servis. Majú svojho psychológa, psychiatra i školených vedúcich pracovníkov, ktorí včas rozpoznajú, kedy je zamestnanec ohrozený syndrómom a potrebuje pomôcť," vraví prednostka. Syndróm vyhorenia nepostihuje len ľudí z vyspelých štátov. Ľudia sú so svojimi výsledkami nespokojní všade. "V západných krajinách nie je ľudí s týmto syndrómom viac, len sa o tom u nich častejšie hovorí."

Niekto by možno povedal, že syndróm vyhorenia, ktorý je charakterizovaný stratou záujmu o prácu, je len prefíkané zakrývanie lenivosti, na ktoré sa vymyslela vznešená psychiatrická diagnóza... "Tak to určite nie. Leniví ľudia sa principiálne nedostanú do syndrómu vyhorenia, lebo kvôli svojej lenivosti sa nikdy nedokážu nadchnúť pre prácu. Preto ich nemá čo vyčerpať," dodáva na záver prednostka.

Dva skutočné prípady Košičanov, ktorí na vlastnom organizme pocítili dôsledky "vyhorenia"

Lieči sa športom a menežovaním času

Anestéziológ Ivan mal svoju náročnú prácu veľmi rád, no keď sa mu pracovné úlohy začali kopiť, prestal sa na ňu tešiť. Hromada neodkladných životne dôležitých povinností, ktoré musel pre pacientov urobiť, sa mu sypali na hlavu. Fakt, že všetko nestíhal tak ako chcel, pôsobilo na štyridsiatnika frustrujúco a unavujúco.

"Lekárske služby sú ťažké a vyčerpávajúce. Povinností veľa a stále prichádzajú ďalšie a ďalšie. Vypustiť tie menej dôležité sa pri tejto práci nedá," konštatuje Ivan a ďalej spomína. "Bol to dôsledok prepracovanosti, psychickej i fyzickej. Strácal som svoje ideály a ciele, práca ma už nezaujímala a nebavila. Pociťoval som strašnú nechuť ísť do roboty a v nej som zase každú chvíľu očakával, čo sa zase zosype. Našťastie som to skoro na sebe spozoroval a keďže s výrazom ´vyhorenie´ som sa už dávnejšie stretol na lekárskych konferenciách v zahraničí, mal som podozrenie, že to postihlo aj mňa."

V minulosti si o diagnóze myslel, že je to nejaká nová umelo vytvorená choroba, ktorá nemá opodstatnenie. Až keď postihla jeho, Ivan zistil, že to tak nie je. Okrem straty psychického konfortu, a z neho vyplývajúcim konfliktom v rodine, začal mať aj problémy fyzické. V noci nevedel zaspať, a ráno sa zobúdzal so žalúdkom stiahnutým do veľkej hrče. Napätie mu každý deň zvieralo hrdlo.

Preto začal po tejto diagnóze intenzívnejšie pátrať. Prečítal všetko, čo sa mu podarilo nájsť a podľa týchto informácii sa začal sám liečiť. "Mám informácie, že v zahraničí sa na to normálne maróduje. U nás asi nie. Snažil som do svojho života opäť zaradiť čas na koníčky. Začal som viac športovať, chodil som do prírody. S týmto syndrómom som bojoval už viackrát, má totiž tendenciu sa opakovať. Ale teraz už rozoznám jeho príznaky v predstihu a viem, že prvé, čo musím urobiť, je lepšie si zmenežovať čas."

Ivanova samoliečba spočíva v tom, že si upratá stôl, roztriedi kopy na "horiace" a menej dôležité povinností. Naplánuje si ich tak, aby ich v pokoji zvládol. Niektoré odriekne, iné presunie na kolegov. A potom do svojho harmonogramu povinne zaradí nejaký "ventil". Prišiel totiž na to, že výborne sa dokáže odreagovať športom. Bicykluje, pláva, holduje turistike a v poslednom období ho opantalo in-line korčuľovanie.

"Práca je určitá monotónnosť. Opakovaním činností sa určité funkcie mozgu namáhajú viac, preťažia sa a zlahávajú. Preto veľa ľudí dnes oslovujú adrenalínové športy. Pri nich človek úplne zabudne na problémy, ktoré ho ťažia," dodáva MUDr. Ivan. Keďže príznaky syndrómu vyhorenia dôverne pozná, ľahko ich pobadá aj u kolegov. Svoje skúsenosti si však nenecháva pre seba, upozorní ich a poradí.

Dopuje sa liekmi, ale necíti sa dobre

Peter má 30 rokov a pracuje v mediálnej oblasti. V ktorýsi bežný pracovný deň, ktorý prebiehal až nadmieru pokojne a nehekticky, mu na porade prišlo nevoľno. Búšilo mu srdce tak hlasno, že ho počul všade... Pridalo sa točenie hlavy, až napokon odpadol. Kolegovia mu zavolali rýchlu zdravotnú pomoc. "Nebol som v bezvedomí," spomína. "Vnímal som všetko, čo sa okolo deje, len som absolútne nedokázal stáť na nohách."

Na centrálnom príjme vo FN L. Pasteura mu urobili EKG a namerali enormne vysoký krvný tlak - 190 na 130. Napichali ho injekciami na jeho zníženie a s tým, že sa znormalizoval, ho nechali na vozíku na chodbe. Nevoľnosť sa však po piatich minútach ozvala znovu. "Musel som zastaviť nejakú ženu a poprosiť ju, nech zaklope lekárom, že mi je strašne zle. Opäť ma zobrali dnu a namerali mi tlak 200. Zase mi niečo pichli a odporúčili, aby som si kúpil magnézium. Sanitka ma potom odviezla domov." Dlho však pokoj nemal. Ešte v ten večer sa nevoľnosť zopakovala a Peter opäť putoval do nemocnice. Absolvoval ten istý ceremoniál, ale za asistencie inej lekárky. Odporučila mu, aby navštívil obvodného lekára, neurológa a internistu.

Peter potom absolvoval všetky odporúčané vyšetrenia. Verdikt, vyniesla neurologička a znel: vyhorenie. "Vraj to mám z prepracovania. Poradila mi, aby som si zobral dovolenku a išiel do zahraničia." Poslúchol ju a išiel naberať nové sily na plážach v Bulharsku. Bral lieky na zníženie tlaku i upokojenie, no ochromujúca nevoľnosť si ho našla aj tam. Skončil v bulharskej nemocnici...

Keď sa vrátil, vo vojenskej nemocnici absolvoval nanovo všetky možné vyšetrenia. Ich výsledky však neukázali žiadnu funkčnú poruchu, takže syndróm vyhorenia sa potvrdil. "Doteraz tomu celkom neverím a stále mi nie je jasné, čo mi je. Každý deň sa nadopujem liekmi na tlak, na upokojenie i proti zvracaniu a idem pracovať. Ale necítim sa dobre."

Keďže syndróm má psychologickú podstatu, Peter navštívil psychológa aj psychiatra. "Bol som u nich niekoľkokrát a nacvičovali sme techniky uvolnenia, no žiadne zlepšenie som nevidel. Vždy som sa pýtal, kedy sa to zlepší a oni mi hovorili, že to chce čas. Vždy niečo chcelo čas, no nikdy som nepocítil ani malé zlepšenie... Napokon som sa na to vykašľal. Tie návštevy mi pripadali ako strata času."

Peter bral zo začiatku lieky, ktoré mu predpísal psychiater, ale keď nezaberali, mal ich vymeniť za ďalšie. Odmietol robiť zo seba skúšobného králika. Nemal na to chuť, ani čas. Zo svojou chorobou si však doteraz neporadil. Stále odmieta uveriť tomu, že ide o syndróm vyhorenia. "Predtým ako sa mi to stalo, som nemal pocit, že ma práca nebaví. Nemal som ´depku´ a necítil som sa frustrovaný," vysvetľuje dôvod svojho názoru. "Ak, tak len z toho, že výkon, ktorý podávam, sa mi adekvátne neodzrkadľuje v peňaženke. Stresy som mal, ale tie k tejto práci patria. Možno, že som podvedome niečo také vnímal, ale vedome určite nie..."

Andrea BOŽINOVSKÁ

Autor: Diagnóza znie: VYHORENIE

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári