Kým postavili bandu falšovateľov peňazí pred súd, polovica ich ušla do Ameriky a Kanady
Máj bol pre Košice šťastný, keď úrady povolili všetko, o čo mesto žiadalo
Mesiace máj - jún roku 1922 boli pre mesto Košice priaznivé. Akoby aj nie, veď intervencia ich mešťanostu Mutňanského na ministerstve v Prahe bola úspešná. Jej výsledok oslávili, keď sa z Maďarska po troch rokoch vrátil majetok mesta. Pripravovalo sa aj rozšírenie Košickej župy pričlenením zaniknutej Zemplínskej a z celoslovenských podujatí generálny snem Slovenskej roľníckej jednoty (SRJ). Na košickej sedrii sa začalo súdne pojednávanie s falšovateľmi bankoviek, vojenská vrchnosť vysvetľovala príčiny samovrážd vojakov a zmenila kritériá výberu brancov na vojenskú prezenčnú službu.
Mešťanostov úspech
V posledný májový týždeň roku 1922 sa vybral mešťanosta Mutňanský najprv do Bratislavy a potom do Prahy, aby na úradoch a ministerstvách zistil, prečo viazne vybavovanie niektorých požiadaviek Košíc a tiež, aby zaintervenoval vo veci dovozných povolení, pôžičiek, vrátenia mestského majetku a iných záležitostí. Veď už tretí rok vybavujú doklady, potrebné pre maďarskú stranu, aby od nej prevzali to, čo z Košíc odviezli po zániku monarchie.
Dlhšie viazlo aj udelenie licencie mestu na prevádzku kina Korzo, na ktorej sa pôvodne podieľalo ešte s jednou osobou. Podľa zmluvy už tejto osobe vypršal termín, nakoľko dostala licenciu na nové kino a kino Korzo na Hlavnej odvtedy patrilo mestu. Intervenoval aj za platové zrovnoprávnenie úradníkov magistrátu s úradníkmi štátnej správy, oveľa vyššie odmeňovanými. A ešte k tomu posledná platová úprava ich neporovnateľne zvýhodňovala rôznymi príplatkami. Na ministerstve vnútra v Prahe dostal mešťanosta prísľub pod podmienkou, že úradníci magistrátu budú preradení z úradníckych kategórií do piatich skupín podľa vzdelania ako je to v štátnej správe. Na ministerstve poľnohospodárstva ČSR žiadal dovozné povolenie na desať ťažných koní z Maďarska pre potreby mesta. Žiadal aj povolenie na cenné papiere za 13 miliónov Kč tiež z Maďarska, ktoré tam zostali v peňažnom ústave po skončení vojny, vrátane 350 kíl zlatých a strieborných predmetov, ktoré boli majetkom Sirotskej stolice. Počas vojny, keď Rusi prekročili Karpaty, boli odvezené z Košíc do Maďarska, rovnako ako cenné papiere - Uhorské štátne papiere "zlatá renta", "korunová renta" a iné. Intervenoval aj za pridelenie pozemku v Košiciach na Muzeálnej ulici (v bývalej záhrade premonštrátov), kde mesto chcelo postaviť domy pre štátnych zamestnancov. Na tom mieste bola totiž medzitým schválená stavba Rákocziho múzea. Ministerstvo súhlasilo s výstavbou bytov, ak v prípade stavby múzea dá mesto vhodný pozemok.
Mutňanský už nestihol cestovať do Plzne na Anglické finančné konzorcium, kde chcel prerokovať pôžičku 30 miliónov Kč pre Košice. Musel sa vrátiť späť domov, aby sa zúčastnil na zasadnutí Administratívneho výboru Košíc, aj mestského zastupiteľstva, kde očakávali jeho správu o výsledku služobnej cesty.
Župa zanikla a zo Slávika bol advokát
Administratívny výbor Košíc zasadal mimoriadne 1. júna 1922 vo veľkej sieni Mestského domu. Rokoval o prenájme a rekonštrukcii Ludvíkovho žriedla firme Decker a Štinčík. Mesto malo požiadavku prestavať kúpele na "modernom základe" s dvoma bazénmi pre kúpeľných hostí, dvojizbovým služobným bytom a slušným hostincom. Stavba mala stáť 200 tisíc Kč, ktoré sa mesto zaviazalo zaplatiť firme v piatich splátkach, každý rok 40 tisíc. Firma dostala bezplatne 500 štvorcových metrov pôdy a mestu mala platiť ročné nájomné 5 tisíc Kč. Zmluvu uzatvorili na desať rokov s tým, že Košice ju budú môcť z vážnych dôvodov vypovedať. Na výbore sa dohodli, že ak dobre všetko dopadne na maďarských úradoch, mestský majetok, ktorý je pripravený v dvestokilových debnách a zapečatený, pôjde prevziať účtovník Košíc Rošič. To sa aj stalo a 11. júna 1922 sa Rošič vrátil z Budapešti aj s cennosťami a pamiatkovými predmetmi.
Od 1. júla 1922 mala byť pričlenená Zemplínska župa ku Košickej. Preto sa výbor rozhodol poslať list jej dovtedajšiemu županovi Slávikovi a poďakovať za spoluprácu, jednotný postup v novom spôsobe administratívy a za podiel na rozvoji obchodu a remesiel prostredníctvom obchodných grémií oboch žúp. Slávik bol jeden z najzaslúžilejších verejných činiteľov na východnom Slovensku, kde pôsobil dva roky. Bol advokátom a po zániku župy si chcel otvoriť v Michalovciach advokátsku kanceláriu. S košickým mešťanostom Mutňanským, tiež advokátom si dobre rozumeli.
Falšovatelia ušli do Ameriky
Na košickej sedrii malo byť pojednávanie s 24-člennou skupinou falšovateľov bankoviek. Dva roky trvalo, kým jej členov polícia vypátrala. Tvorili ju prevažne obchodníci z Užhorodu a Mukačeva. Ešte v rokoch 1919 - 1920 prevážali tajne do Budapešti falošné kolky na československé bankovky. Jednak ich predávali za vysoké sumy, ale tiež ich sami nalepovali na peniaze a tak dávali do obehu. Ako polícia postupne zatýkala falšovateľov, takmer polovici z tých, ktorí boli na slobode, sa podarilo uniknúť spravodlivosti. Vysťahovali sa do Ameriky a Kanady. Na lavicu obžalovaných si preto sadlo 13 z 24 mužov.
Koniec mája znamenal aj koniec odvodov brancov - asentírok vo všetkých župách. Po skúsenostiach z predchádzajúcich dvoch rokov, keď odviedli takmer každého mladého muža, sa vojenská vrchnosť nerozhodla pre kvantitu. Preto odvodové komisie vyberali zdravých a telesne najzdatnejších, aby ušetrili eráru neskoršie výdavky na liečbu. Počas vojenčiny negramotných vzdelávali, takže do civilu sa vrátili, ako keby chodili do školy. Začiatkom dvadsiatych rokov bolo v armáde dosť samovrážd, ktoré neboli dôsledkom služby v Armáde. Najviac ich bolo zo strachu pred trestom alebo odsúdením (39), z nešťastnej lásky (39), 26 pre rodinné nezhody, 24 pre chorobu a duševné rozrušenie pre tuberkulózne ochorenie, stratu končatín, chronické bolesti 16. Podľa odborníkov bol tento počet samovrážd v armáde menší ako v civilnom živote.
A v ňom bolo v máji v meste viac udalostí, ktoré mali optimistický dopad na Košičanov. Deň matiek s vystúpeniami na Aničke a generálny snem Slovenskej roľníckej jednoty. Jeho účastníci zo 712 roľníckych besied, 1196 delegátov vytvorili krojovaný sprievod na Hlavnej. Celkový počet účastníkov snemu bol 6400 a všetci sa večer zhromaždili na Legionárskom námestí (terajšom Osloboditeľov) aj s predstaviteľmi vlády a poslancami zo všetkých žúp. Po vystúpení Dr. Vavra Šrobára a Dr. Milana Hodžu vyslovili účastníci vernosť prezidentovi Masarykovi v rezolúcii, ktorú mu odoslali. Zdôraznili myšlienku snemu - stmelenie roľníkov a ich národnostnú slobodu.
Prvý cech zlatníkov vznikol v Košiciach a v nich sa vytvorilo hlavné centrum stredovekého zlatníctva a strieborníctva
Moskovské veľkoknieža chcelo mať strieborné sudy od našich majstrov
Zlatníctvo malo v Košiciach dobrú povesť, veď v 14. storočí patrilo mesto k hlavným centrám zlatníctva. V roku 1490 šírilo jeho chýr deväť tunajších majstrov doma i za hranicami krajiny. Spočiatku boli združení v jednom cechu s maliarmi, o čom sa uchoval doklad z jeho volieb z roku 1517, ako aj stanovy o 50 rokov neskoršie. Okrem zlatníctva bola aj špecializácia zlatominciar.
Združenia umeleckých remeselníkov
Prvý zlatnícky cech na území Slovenska vznikol v Košiciach v roku 1376. Do 16. storočia boli v ňom organizovaní aj maliari. Pre vznik tohto združenia umeleckých remeselníkov bola impulzom stavba košického dómu, keď tu našlo prácu veľa majstrov rôznych profesií. v 14. storočí existovala aj umelecká stavovsko-náboženská organizácia, tzv. Bratstvo Kristovho tela. Bola len symbolická a združovala výrobcov z rôznych miest. Do umelecko-remeselných záujmových zoskupení patrili nielen miestni výrobcovia, ale aj jednotliví zlatníci v okolitých mestách. Tvorili akési filiálky cechovej zlatníckej výroby Viacerí zlatníci získali v 15. storočí meštianske práva v Krakove pre ich kvalitné výrobky, ktoré šírili dobrú povesť a autoritu výrobcov do cudziny. Ako príklad môžeme uviesť posolstvo moskovského veľkokniežaťa Ivana III. Vasilieviča z r. 1488 uhorskému kráľovi Matejovi Korvínovi. Okrem iného v ňom žiada: "Nech nám pošle takých majstrov, ktorí poznajú rudu zlatú aj striebornú, majstrov strieborníkov, ktorí vedia spraviť veľké i malé strieborné sudy..." Veľkoknieža poznal prácu našich tovarišov, ktorí počas putovania navštívili jeho krajinu a v nej uplatnili svoju zručnosť.
Tvorili štvrtinu meštianstva
Prvé pamiatky od košických zlatníckych majstrov sa spomínajú už na konci 14. storočia ako pozoruhodné. Na prelome 15. a 16. storočia sa svojimi prácami preslávil majster Antónius - jeho monštrancia a kalich sú v rím.-kat. kostole v Spišskej Novej Vsi. Po bitke pri Moháči sa stali Košice hlavným centrom zlatníctva u nás a sem emigrovali aj zlatníci zo sedmohradských miest, ohrozovaných Turkami. Počas silnejúcej reformácie sa zintenzívnili kontakty s nemeckými zlatníkmi, od ktorých naši preberali poznatky.
V 15. - 16. storočí pracovali všetci košickí remeselníci vrátane zlatníkov v 300 dielňach a tvorili štvrtinu meštianstva. Okrem sklárov boli zastúpené takmer všetky remeslá. (Boli iba sklenári a to spolu so stolármi).
Ako sme písali 11. 5. 2007, podľa remeselníckych špecializácií sa tvorili priezviská. Podľa Dr. Halagu sa priezvisko Goldschmiedt aj Aurifaber (zlatník) vyskytuje v zozname košických richtárov v rozpätí rokov 1556 - 1586 deväťkrát a veľakrát aj v zozname vtedajších radných pánov.
Zlatníci v 19. storočí
Zlatníkov uvádza vo svojom "Slovníku košických osobností" aj Dr. M. Mihóková. Medzi vážených občanov Košíc v rokoch 1830 - 1918 patril napr. Karol Fröhlich. Bol majstrom košického zlatníckeho cechu v rokoch 1835 - 1855. Z jeho diela je kalich z pozláteného striebra v Dóme sv. Alžbety, pár ostrôh a votívne srdce v zbierkach Východoslovenského múzea.
Člen zlatníckeho cechu v Košiciach, zlatnícky majster Matej Horák prišiel do Košíc z Čiech a zlatníctvo bolo v ich rodine tradíciou. Pokračoval v ňom aj jeho syn Eduard, ktorý bol odhadcom Košickej sporiteľne ako zlatník a klenotník. Bol členom mestského zastupiteľstva v rokoch 1867 - 1872 a v roku 1880 sa stal majiteľom kúpeľov v mestskom parku. Obchod Eduardovho otca Mateja Horáka prevzal Karol Hanzer, jeho zať, ktorý bol vyučencom svojho svokra a potom sa oženil s Matejovou dcérou Elenou. Okrem zlatníctva mal od r. 1899 aj záložňu, ktorá poskytovala služby namiesto zrušeného oddelenia pôžičiek - záložne v Košickej ľudovej banke, kde predtým pôsobil ako odhadca. Patril k moderným (na tú dobu) podnikateľom a realizoval sa ako podpredseda Spolku mladých obchodníkov a v Živnostenskom spoločenstve. Zlatnícky obchod rozšíril o hodinárstvo, syna Gejzu (1886 - 1927) vyučil remeslu, aby v ňom pokračoval aj po nadobudnutí odborného vzdelania v Nemecku.
Známym košickým hodinárskym a zlatníckym majstrom bol Alexander Wilnrotter (1864 - 1942), ktorý mal od 90. rokov 19. storočia hodinárstvo a zlatníctvo na Hlavnej ulici č. 12, kde sa opravovali všetky druhy hodín aj pre zákazníkov zo vzdialenejšieho okolia.
Zo štatistiky Obchodnej a priemyselnej komory (OPK) o remeselníckych odboroch v rokoch 1828 1891 sme sa dozvedeli, že za necelých 40 rokov sa počet zlatníkov nemenil. V roku 1828 bolo v meste päť majstrov pracujúcich so zlatom a striebrom, v roku 1857 boli ôsmi, v roku 1881 siedmi a v roku 1891 už iba šiesti. K piatim hodinárom v roku 1828 pribudli traja v roku 1891. Ale čo je zaujímavé, nebolo už v Košiciach jediného remeselníka pracujúceho s mosadzou (predtým boli štyria) a tieto výrobky dodávali mimokošickí majstri, lebo domácnosti ich stále používali a bol o ne záujem.
Soňa MAKAROVÁ
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
