Prišiel čas, aby oprášil staručkú ´pauknerovku´, a opäť sa postavil za stôl

Začínal s futbalom na "Solovievke", v mužstve košickej Jednoty. Na starých fotografiách pózuje vedľa takých hráčov ako Kánássy, Pintér, Schwarz, Felszeghy, bratia Kozákovci, Dolinský... Vo vojenskom prijímači, v pražskom ATK, mu objavili vodu v pľúcach a s loptou sa musel nadobro rozlúčiť. So športom sa však rozísť nemienil. Koženú loptu vymenil za celuloidovú loptičku, zelený trávnik za pingpongový stôl. Stal sa z neho uznávaný hráč i stolnotenisový odborník.

Keď poviete meno Mišinský, svitne nejednému tunajšiemu fanúšikovi športu. Tí skôr narodení za úvodnými riadkami možno rozpoznali siluetu Karola Mišinského. Dobré meno známej športovej rodiny šírili a šíria i jeho traja potomkovia, chytili sa aj vnuci. Najstarší syn Milan hrával basket za košických vysokoškolákov i juniorskú reprezentáciu, tričko technikov oblieka aj jeho syn Richard. Stredný Vladimír sa v sedemnástich preťahoval na Moravu, a bol reprezentant ČSSR v stolnom tenise. Jeho synovia majú budúcnosť ešte len pred sebou, Vladimír si vybojoval miesto v prvoligovom kádri futbalistov Baníka Ostrava, Tomáš hrá u susedov elitnú basketbalovú súťaž za ostravských hutníkov. Nuž, a najmladší Peter žne úspechy doma, v Košiciach, ako mládežnícky basketbalový tréner. No nielen chlapom v rodine Mišinských kolovala športová krv v žilách, Karolova sestra Klára bola vynikajúca plavkyňa, basketbalistka, volejbalistka, ba aj kolkárka...

Ale reč bude najmä o tom najstaršom, Karolovi, pretože 25. mája oslávi pekné životné jubileum, 75. narodeniny. Začali sme vtedy, keď jeho chlapčenské srdce bilo pre futbal. Na poste záložníka či obrancu bol jednou z opôr dorasteneckého družstva Jednoty. "Tri roky sme neprehrali ani jeden zápas. Ale to sa ešte nehrali žiadne dorastenecké súťaže, len priateľské zápasy, pred ligovými stretnutiami A-mužstiev. Keď tu prišiel Slovan, hrali sme predzápas s ich dorastencami, tak bolo aj proti Žiline, či pražskej Sparte. Áčko sa potom zásobovalo talentovanými hráčmi z dorastu. Ja som zaň odohral päť prípravných zápasov."

Za ligový mančaft dospelých sa chystal nastúpiť až po vojne. Povolávací rozkaz do prijímača v ATK Praha svedčil o tom, že na to má. "Bolo nás tam asi štyridsať chlapcov z celej republiky. Niekto zostal v ATK, niekoho prevelili do Olomouca, Pardubíc, či iného armádneho oddielu. V ATK boli vtedy chýrni hráči, Novák, Masopust, Pluskal, Kučera, Dobay, Borovička... Ja som zaň nastúpil v dvoch prípravných zápasoch, v Gottwaldove a Tepliciach." Všetko nasvedčovalo tomu, že by si ho v ATK mohli nechať, ale namiesto dresu jedného z najlepších ligových mužstiev si po troch mesiacoch na vojne musel obliecť nemocničné pyžamo. "Našli mi vodu v pľúcach, tak som skončil v strašnickej nemocnici. Po čase ma premiestnili do Berouna, kde mi z pľúc vytiahli liter a dve deci vody. Na pľúcach však zostali nejaké tiene. Denne som musel brať prášky, štyridsať tabletiek ako detské lentilky, dokopy ich bolo takmer osemtisíc. Aby sa na pľúcach vytvoril akýsi film, aby tam nevznikla diera. Po celý čas liečenia som bol na sto percent presvedčený, že aj ďalej budem hrať futbal. No v úradnej správe stálo, že lekár mi odporúča, aby som s ním skončil..."

Na rok ho poslali domov. "Prehliadka na tuberkulóznom oddelení ukázala, že najlepšie by bolo v Košiciach zostať. A doslúžiť vojenčinu bez športovania som si nevedel vôbec predstaviť." Lekári mu futbal síce zakázali, ale ten mu nedal pokoj. "Doma som si urobil aspoň trénerskú triedu, najskôr štvorku, potom trojku, u pána Juska. Získať ju bolo celkom ľahké." Neskôr sa mu zišla.

Šport pritiahol Karol Mišinský aj do košického podniku ČSAD, kde v roku 1954 nastúpil do zamestnania. "S Mikulášom Fridrichom sme založili prvý nohejbalový oddiel na Slovensku. Nech si v DPMK hovoria čo chcú, prví sme boli my, v ČSAD. Nebola ešte televízia, nikde sme nevideli ako sa to hrá, len sme počuli, že v Česku nohejbal existuje. Nevedeli sme ani aká vysoká má byť sieť, spočiatku sme ju mali natiahnutú ako pri volejbale a cez ňu sme loptu kopali. Až na jednom obrázku v ´Československom sporte´ sme videli, že nohejbal sa hrá cez nízku sieť. Kolega napísal do redakcie, odkiaľ mu poslali pravidlá tejto hry."

Nebol to síce klasický futbal, ale Karol Mišinský mal aj z nohejbalu nejaké potešenie. "Hlavne, že som si mohol zakopať. Stále som to mal v nohe, bol som síce pravák, ale aj v ľavačke som mal istotu. No mal som aj dosť šikovné ruky. Už v osemnástich som bol dorastenecký majster Košíc v stolnom tenise, obstojne som hrával šach, ba po ročnom tvrdom tréningu som sa prihlásil aj na mestské majstrovstvá v kolkoch. A hneď som bol na nich druhý, výkonom, ktorým som všetkých prekvapil."

Do závodnej jedálne ČSAD dovliekol prvý pingpongový stôl v roku 1954. "Každý deň sme ho museli postaviť, a potom opäť zložiť, lebo to nebola žiadna telocvičňa, ale priestory na stravovanie. Trénovať sme mohli až po pracovnej dobe. Už po trištvrte roku sme sa prihlásili do mestskej súťaže. Štyria či piati z nás boli na úrovni, Kováč, Šebo, Ďuroň, Fridrich, i ja. Hneď na prvý pokus sme vyhrali mestské majstrovstvá a postúpili sme do okresnej súťaže, kde už boli také družstvá ako Michalovce či Humenné. Získali sme aj dve posily, Egona Krála a ing. Feješa, aby sme tam obstáli."

Lepšiu súťaž sa však patrilo privítať aj v lepšom prostredí ako bola závodná jedáleň. "Bol som aj člen závodného výboru, neskôr i jeho predseda, takže vo fabrike som mal celkom silné slovo. Vo velikánskej závodnej hale som si vyhliadol jednu miestnosť, kde bol iba jeden sústružník so svojím sústruhom. Iba ho bolo treba dostať odtiaľ preč. Tá miestnosť bola pre nás tak akurát, onedlho sme tam nasťahovali päť pingpongových stolov."

Na nich si stolní tenisti ČSAD vybojovali postup aj do krajských majstrovstiev. Tam však už bola podmienka, že každý tím musí mať v družstve i ženy. "Keďže podľa našich výsledkov som už začínal tušiť, že postúpime, pol roka predtým som už začal na nich pracovať, dával som dokopy aj ženské družstvo. Z Michaloviec prišla ing. Preislová, na základnej škole v Barci som objavil dvanásťročnú Lukáčovú, na talenty som mal čuch. Bolo veľmi dôležité mať v tíme aj kvalitné ženy, lebo v zápasoch mohli robiť dosť bodov, hrali dve dvojhry, jednu štvorhru i mix. Keďže Preislová sa už chystala končiť, až z Dobšinej som doniesol Palkovú, majsterku Slovenska v zmiešanej štvorhre, i v písaní na stroji. Keď riaditeľ závodu 1004 ing. Dolinský videl, čo na ňom dokáže, okamžite ju bral za sekretárku."

Na druhý pokus sa hráčom ČSAD Košice podarilo postúpiť z krajských majstrovstiev až do 1. SNL. "To už však musel byť samostatný mužský i ženský oddiel, lebo spoločná súťaž sa zrušila. Ženy dokonca hrali o postup do celoštátnej ligy, keď sme mali v tíme napríklad Janu Kotraňovú a Magdu Kačalovú. Ochorela nám však druhá najlepšia hráčka, a s dvoma dievčatami sa to nedalo uhrať."

Karol Mišinský však vždy vedel, kde nájsť ďalšie talenty. "Sondoval som najmä na školách. Dobre som urobil, keď som si vybral Barčiansku, a dal na rady priateľov. Každý rok som si odtiaľ zobral šesť chlapcov a šesť dievčat, s tým, že som vedel, že jeden alebo dva talenty sa ujmú." Hneď z prvej várky mal neskôr štyroch mládežníckych majstrov Slovenska. "Ale v prvom rade som dával dôraz na ich školu, stolný tenis bol až potom. V tom som bol veľmi nekompromisný. Som na nich hrdý, lebo teraz sú z nich lekárky, či inžinieri, Bauer je dokonca profesorom na Baníckej fakulte."

Priateľov, na ktorých sa mohol kedykoľvek spoľahnúť, mal K. Mišinský dosť, doma i za hranicami. Na majstrovstvách sveta v Prahe v roku 1963 sa zoznámil napríklad s dr. Panethom, finalistom svetového šampionátu v dvojhre v roku 1936, a strojcom rumunských úspechov na svetovej scéne v šesťdesiatych rokoch minulého storočia. "Aj jeho zásluhou sa mi podarilo dotiahnuť do Košíc celú rumunskú reprezentáciu. V herni ČSAD sme videli majsterku sveta Alexandrovú, či takých skvelých hráčov ako boli Negulescu či Popescu. Naši hráči s nimi mohli trénovať. Bol u nás národný tím Sovietskeho zväzu, ČSSR, Maďari, Poliaci z Krosna, aj s mojím priateľom Skublickým, vynikajúcim stolným tenistom. My sme zas s naším družstvom chodievali k nim, navštívili sme viaceré európske štáty."

Jeho práca so stolnotenisovými nádejami sa odzrkadlila aj v prieniku do zväzových funkcionárskych štruktúr. "Najmä potom, čo sme začali konkurovať Bratislavčanom z Rače. Boli aj roky, keď sme im na majstrovstvách republiky pobrali všetky žiacke a dorastenecké tituly v súťažiach jednotlivcov. Z chlapcov spomeniem aspoň mená ako Ladislav Jusko, Eduard Šimkovič, Tóno Altman, Tomáš Zlesa, z dievčat napríklad Magda Kačalová, či Jana Kotráňová, ktorá bola aj najlepšou hráčkou SNL. Potom prišiel môj syn Vladimír. Oni držali vlajku ČSAD niekoľko rokov veľmi vysoko. Mali sme zopár pekných úspechov, a ja som bol veľmi zanietený do stolného tenisu. Od roku 1962 som pôsobil vo funkcii predsedu trénerskej rady Východoslovenského kraja, čím som bol automaticky nominovaný aj do trénerskej rady Slovenska, a neskôr aj do trénerskej rady ČSSR. Po boku takých osobností ako Andreadis, Miko, Vyhnanovský, či Štípek."

Ako stolnotenisový funkcionár pochodil prakticky celú Európu. "Tematické zájazdy na vrcholné podujatia boli v tých časoch veľmi lacné. To sme dostali vždy prázdne hárky s tým, že budeme na majstrovstvách sveta sledovať Šurbeka, Negulesca, nejakého Rusa alebo Nemca, ako sa stravujú, ako trénujú, čo je ich silná herná stránka, jednoducho, boli sme im stále v pätách. Naše pozorovania potom slúžili trénerom národného mužstva."

Práca na zväze však čoskoro ustúpila domácim povinnostiam. "V Košiciach som každú sobotu a nedeľu musel vyslať do bojov až osem družstiev, ktoré som trénoval, mužov, ženy, dorastencov i žiakov. A vždy som bral len úspechy. Tretie, štvrté, piate miesto ma nezaujímalo, museli sme bojovať o prvé miesto." Pritom sa nebál aj zariskovať, keď bolo treba. "Syn Vladimír mal iba dvanásť a pol roka, keď som ho postavil hrať za mužov, v Ružomberku. Riskoval som rád."

Zo syna tak vychoval reprezentanta, ktorý bol aj v širšej nominácii na majstrovstvá sveta, ako náhradník Orlowského a Panského. Meno Vladimír Mišinský niekoľko rokov figurovalo na popredných priečkach čs. stolonotenisového rebríčka. Ale to už počas pôsobenia v Baníku Ostrava, s ktorým sa stal sedemkrát majstrom ČSSR. V mixe, s Kocovou, vybojovali titul aj na republikovom šampionáte, so Sodomovou boli zas medzinárodnými majstrami Československa. Pri prezeraní tých výstrižkov je otec na syna, žijúceho od sedemnástich rokov v Ostrave, náležite pyšný.

Karol Mišinský skončil s hráčskou činnosťou v štyridsiatke, ale nedávno ho brat Július, voľakedy tiež hráč ČSAD, primel k tomu, aby opäť vzal raketu do ruky, a skúsil si dať pár setíkov na veteránskych turnajoch. "Prvú medailu mám z Ružomberka, za víťazstvo. Z Trenčianskej Teplej som si zas priviezol dve kilá cukru, olej a čokoládu, čo tam dávali namiesto medailí. Čochvíľa sa spolu s bratom chystáme na majstrovstvá Európy veteránov do Holandska." A ukazuje mi raketu s ktorou sa tam postaví za stôl. Vskutku unikátny, historický kúsok. "Veru, má už asi štyridsať rokov, raketa je ´pauknerovka´, poťahy ´sriver´." Ale nedá na ňu dopustiť. "Akurát poťah som si musel kúpiť nový, lebo s tým pôvodným sa tam už nedá ísť."

Bohuš MATIA

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári