réžijnou taktovkou Štefana Korenčiho. Táto kriminálna tragikomédia zaviedla publikum do sveta mafiánov, medzi kyselinárov, kukláčov a skorumpovancov. Hoci hra otvára vážne témy, nepôsobí mentorsky. S nadhľadom a ľahkým humorom poukazuje na stav spoločnosti, ktorý, zdá sa, sa od roku 1973, kedy dielo Dürrenmatt napísal, príliš nezmenil. Vynikajúce naštudovanie i herecké výkony si na druhej premiére vyslúžili standing ovations. O hre, ale i o herectve sme sa po predstavení porozprávali s jedným z protagonistov - Róbertom Šudíkom.
Na druhej premiére bolo v divadle pomerne veľa mladých ľudí, ktorým sa hra evidentne veľmi páčila. Teší vás to?
- Naozaj sa zdá, že toto predstavenie mladých oslovuje. A v tom je jeho najväčšia sila. Lebo osloviť staršiu generáciu je zaujímavé, ale podstata je v mladých. Ak sa im nepáči korupcia a pretvárka, je to skvelé. Lebo je len otázka času, kedy budú oni sedieť na dôležitých postoch.
Čím Komplic oslovil vás?
- Keď sme si hru prečítali, náš prvý dojem v súbore bol, že Dürrenmatt spracoval zaujímavú tému. No postupne sme prišli na to, že, bohužiaľ, tá téma ani nie je taká zaujímavá, ako je zaužívaná. Že už sme naozaj apatickí a flegmatickí voči všetkým svinstvám, čo sa dejú. Berieme to už ako súčasť tohto sveta. A to je, myslím, dosť zlé. Pán režisér nás upútal aj tým, že nám povedal perličku o Dürrenmattovi a o tom, ako v roku 1968 v Nemecku verejne vystúpil proti vstupu vojsk Varšavskej zmluvy do Československa. Svoj počin v podstate definoval aj v tejto hre ústami mojej postavy - Copa, ktorý vraví: "Nič sa nezmení. Ale človek si musí zachovať nejakú česť". Možno je aj táto hra takou výpoveďou, ktorou nič nezmeníme, ale aspoň sme to povedali.
Ako hovorí na záver hry pán Krúpa: "Hovorím, aby ma niekto počul. Som herec." O tom herectvo je, nie? Pomenovať, vykričať, poukázať na isté veci.
- Áno, malo by byť. Herectvo je rehoľa. No už ho robia zamestnanci. Žiaľ, stáva sa, že sa divadlá menia na podniky. A to pociťujem ako obrovskú tragédiu. Lebo herectvo by malo pomenúvať veci. Ale keď sa to zmení na zamestnanie, ľudia začnú niečomu slúžiť. A to bude "průser".
Pýtať sa, či sa za tie roky, čo hráte, zmenilo postavenie hercov, nemá ani zmysel...
- Mladým hercom veru nie je čo závidieť. Už len keď si vezmete ich finančnú situáciu. Pritom profesionálne herectvo by malo ľudí uživiť. Nedovoliť im, aby skĺzli do toho, že musia robiť 4 veci, aby si vôbec mohli dovoliť hrať v divadle. Navyše, herec by mal mať život vytrhnutý z civilných starostí, aby sa vedel oddať iným rozmerom, pohybovať sa vo fantázii a modelovať mŕtvy text na živú hmotu.
V tom si vaša generácia užila zlaté časy.
- Veru, mali sme nádherný život. Nemali sme problémy ako mladí dnes. Mali sme celkom iné. Bojovali sme proti systému. Samozrejme, najmä v kluboch a hlavne fantáziou a nápadmi. Lietali sme v oblakoch.
Odzrkadlilo sa to nejako aj v tvorbe?
- Iste. Éra divadelných klubov spĺňala aj taký účel, že sme sa stali inventárom divadla. Niekedy sme sa vo filozofovaní dostali aj k problému práve skúšanej hry. Neuvedomujúc si, že sú dve hodiny po polnoci sme sa s eufóriou presunuli na javisko a tam sme to začali zhmotňovať. Možno dva nápady z piatich boli vynikajúce. Ale už len kvôli tým to stálo za to. Dnes všetci po skúške bežia riešiť svoje súkromné veci.
Je vám ľúto za starými časmi?
- Už nie. Ono to bolo zaujímavé, keď sme mali tie roky a tú chuť. Teraz sa už teším z iných vecí.
Na čo sa teda najbližšie tešíte?
- Na prázdniny. (Smiech)
Komu zas budete vyrábať nábytok?
- Čaká nás v rodine taká milá udalosť - moja dcéra čaká v lete bábätko. Takže sa ženy vybrali na nákupy a zapáčila sa im jedna komoda. Nuž ma teda vyslali, aby som si ju prezrel a pomeral, lebo presne takú chcú, ale nechcú za ňu toľko zaplatiť. Takže ocko im ju vyrobí. (Smiech) Ale veľmi sa na to teším.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
