klasické obrusy, ale rohože z kukuričného šúpolia. Pekne tvarovanú rohož však v starenkinom dome budete hľadať márne.
„Nemám ani jednu, všetky porozdávam. Dávam ich deťom a dala som aj pani doktorke. Podarujem ju každému, kto mi urobí niečo dobré," smeje sa čiperná pani Justína. „Nie je to ťažké," presviedča nás.
Pri pohľade na vyschnuté kukuričné šúpolie sa nám nechce veriť. Kým iní ho hádžu do koša, ona si vyberie krajšie kusy, vysuší, potom trochu navlhčí a začína tvoriť. Jeden kus urobí za tri dni, niekedy aj skôr. „Kúsky šúpolia najskôr zapletiem do klasického vrkoča. Keď je dlhý niekoľko metrov, háčikom a niťou ho pospájam do rohože. Uháčkujem koleso alebo ovál. Je to dobrá teplá rohož, kvalitná, nie ako tie z obchodov. A aj sa ľahko čistí, stačí, ak ju vykefujete," opisuje. „Niekedy ma bolia aj ruky, ale keď nevládzem, oddýchnem si. Nerobím to každý deň, ale len vtedy, keď mám čas a chuť.
Háčkovať rohože naučila pani Justínu jej dnes už nebohá sesternica. „Veľmi sa mi páčilo, keď ich háčkovala."
V dedine takéto rohože okrem pani Justíny neháčkuje nik. Dokonca ani jej dcéra Ľudmila Miškaňová. „Mama ma to nenaučila," povedala so smiechom.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
