prijatý do prestížnej triedy Zachara Brona, ktorý má povesť jedného z najlepších učiteľov hry na husle na svete. Má za sebou úspechy v Európe i v zámorí, v Čechách koncertoval so známymi umelcami ako Iva Bittová, Pavel Šporcl či Marián Varga. Naposledy hral pre Miloša Formana a teší sa na koncert v Sazka aréne, ktorý sa bude konať na počesť jeho priateľa Karla Svobodu. V Košiciach sa predstavil nedávno na koncerte v Dome umenia, kde sme sa stretli na rozhovor.

Hráte s mnohými významnými českými umelcami aj telesami, predstavili ste sa vo veľkých sálach v Čechách i v zahraničí. Zdá sa, že ste sa u našich západných susedov pomaly usadili aj etablovali...

- Myslím, že áno. A čo ma mimoriadne teší, v poslednom období mávam už týždeň pred koncertom vypredané. Cesta až sem však bola veľmi dlhá. Spočiatku som to mal veľmi ťažké. No pomohli mi kamaráti, kontakty a potom aj úspech, ktorý som zožal v Amerike.

Nezdalo sa vám paradoxné, že až po úspechu v Amerike vás uznali aj v novej domovine, kde ste už predtým koncertovali?

- Nie. Je to predsa známa vec, že doma nikto nie je prorokom.

Neváhali ste v začiatkoch, či to bolo správne rozhodnutie presťahovať sa do Čiech?

- Mal som, samozrejme, veľmi ťažké chvíle plné úvah, či bolo správne prísť do Čiech. No teraz som veľmi rád.

Čo vám pomáhalo v ťažkých chvíľach?

- Hudba a husle. Aj keď som mal na začiatku málo ľudí na koncertoch, vždy som hral na 100 percent. A snažil som sa hľadať si vlastnú cestu. Robiť niečo, čo nerobí nikto. A myslím, že sa mi podarilo nájsť si vlastný smer.

Robíte mystickú improvizáciu, syntézu klasickej židovskej muziky s improvizáciou, či variácie na skladby svetoznámych skladateľov, ktoré majú veľký úspech... Čo sa svojou hudbou snažíte vyjadriť?

- Moje pocity a filozofiu.

Aká je vaša filozofia?

- To by bolo na dlhý rozhovor. No som rád, ak sa na mojom koncerte ľudia zamyslia, alebo z neho dokonca odchádzajú o trošičku lepší. Hraním židovskej hudby bojujem napríklad proti antisemitizmu. Už sa mi totiž stalo, že ľudia, ktorí boli protižidovsky naladení, mi po koncerte prišli povedať, že ich moja hudba dojala a ich pohľad sa odrazu zmenil. To je pre mňa veľká pocta.

Povestná je vaša improvizácia...

- V klasike boli väčšinou najväčší interpreti vynikajúci improvizátori. Keď improvizujem, väčšinou neviem, čo zahrám v najbližšej minúte, a to ma veľmi inšpiruje.

Je teda niekedy váš koncert prekvapením aj pre vás samého?

- Áno. Niekedy začnem hrať a čakám, kam ma myšlienka povedie. Samozrejme, nikto nie je dokonalý a tak je to niekedy lepšie, inokedy horšie. No zaujímavé je, že mi ľudia občas neveria, že je to improvizácia a myslia si, že to bola pripravená skladba.

Ľudia chodievajú z vašich koncertov nadšení. Aký z nich odchádzate vy?

- Vždy veľmi vyčerpaný. Špecifikom môjho hrania totiž je, že hrám s veľkým napätím. Do každého tónu dávam maximum. Je to veľmi vyčerpávajúce, ale inak to nedokážem. V priebehu improvizácie sa dokážem dostať do hlbokého tranzu. Je to zvláštny stav. Trošku ako droga.

Tak hral Paganini.

- Presne tak. Hovorilo sa o ňom, že niekedy po koncerte stratil vedomie.

Nie je to ale obrovské napätie na nervy?

- Je. Veľmi veľké. No bez toho by som nemohol existovať. Keď som prišiel do Čiech a hral som veľmi málo koncertov, ochorel som z toho. Potrebujem totiž hrať pre ľudí. Vymieňať si s nimi energiu.

Čo pre vás hudba znamená?

- Je to môj život.

Veľmi často koncertujete so svojou mamou, klavírnou virtuózkou Natáliou Shonert.

- Hrám s ňou odmalička a je to pre mňa ohromná výhoda. Je veľmi ťažké hrať so mnou, pretože je náročné "chytať" ma. V muzike totiž existuje element prekvapenia, ktorý oddeľuje priemerného hráča od lepšieho.

Orchestru sa musí s vami spolupracovať dosť ťažko.

- Je to ťažké. No s komorným orchestrom mám, vďakabohu, dobré skúsenosti.

A máte aj nejaký sen, s kým by ste si chceli zahrať?

- V Čechách som si už zahral s každým, s kým som chcel.

Takže sa tam už cítite ako doma?

- Áno. Už som sa tam zabýval a žijem tam už bláznivý umelecký život. (Smiech)

V čom bláznivý?

- Že mám málo voľného času a človek už sám sebe väčšinou nepatrí.

Je vám to ľúto?

- Niekedy potrebujem pokoj a nechcem nikoho vidieť. No nemôže to trvať dlho, lebo k životu potrebujem publikum. Potrebujem byť medzi ľuďmi.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári