remenárov
V čom si boli rovní králi aj poddaní, to bolo iba jedno meno bez priezviska
Keď listujeme v dejinách Košíc, darmo budeme pátrať po priezviskách panovníkov, ktorí im udelili privilégiá, či to bol Belo IV., Ondrej II., alebo Karol Róbert. V listine z roku 1230, ktorá je zároveň prvou zmienkou o Košiciach a predstavuje kúpno-predajnú zmluvu, sa uvádza, že zem predávajú: Šimon, syn Gregora, Petur, syn Pavla a ich otcovia. Kupujúcimi sú: Ceked, syn Pavla, Bency a Bohuslav, synovia Petura. Aj v texte dohody Omodejovcov (po ich porážke) s košickými mešťanmi sú ako rukojemníci uvedení muži iba s jedným menom, napríklad: magister Ján, Jurajov syn, Egidov syn, Ryholfov syn, Benedikt, Ján Šebastián, Mikuláš. Z nich môžeme usúdiť, že tieto boli dosť rozšírené, lebo sa opakujú v rôznych listinách. Boli poznačené kresťanstvom.
Najprv iba jedno meno
V najstaršom období mali ľudia iba jedno meno. U šľachticov sa za ním uvádzalo, odkiaľ boli: Arnold z Drienova, Mikuláš z Rozhanoviec. Mešťanov, kým nevznikli priezviská, poznávali iba podľa krstného mena, za ktorým pripojili prezývku, alebo povolanie. Ak bolo viacero Jánov, jeden bol Ján - murár, druhý hluchý, ďalší bol známy ako hrnčiar alebo kováč. Tak vznikali priezviská, ktoré sa ale nededili z otca na syna. Ľudí pribúdalo a s nimi aj druhé meno, ktoré nebolo úradné, kým Jozef druhý nenariadil, že každý občan ich musí mať dve. Keďže ľudí nejako nazývali, prezývali, či zvali, z toho vznikol aj pojem "priezvisko". Stalo sa napokon dedičným. V Košiciach, kde bola nemecká kolonizácia, vznikali priezviská podľa remesiel, ktoré si buď ponechávali v pôvodnej forme, alebo ich prekladali neskoršie do slovenčiny, tie menili napríklad príponami: Čižmár - Čižmárik. Presne možno určiť priezviská podľa kovospracujúcich remesiel, ktoré boli v Košiciach široko rozvinuté: Eisner (železiar), Schmeltzer (tavič), Botner (výrobca lukov), Aurifaber, Goldschmidt (zlatník). Ale aj ďalšie, ako Schaffer (vedrár), Kopperschmidt (meďotepec). Rozšírené bolo meno Kromer (kupec), pretože mnohí Košičania boli obchodníkmi. Kromer bolo aj frekventovaným priezviskom u richtárov. Ešte i dnes nájdeme Schneiderovcov i Girtlerovcov (pôvodne Gärtler). Prvé znamená v preklade krajčír, druhé opaskár. Podľa remesiel pomenovali aj ulice, ktoré nám ich aj dnes pripomínajú: Kováčska, Garbiarska, Hrnčiarska, Zámočnícka.
Najčastejšie mená remeselníkov
Zápisy o remeslách a vzniku mien podľa nich preskúmal a vedecky spracoval do publikácie Dr. Ondrej R. Halaga. Vydali ju v Nemecku v nemčine a je rukoväťou pre historikov a lingvistov pri štúdiu nielen priezvísk, ale aj vývoja nárečí. Naši odborníci si musia jej text prekladať do slovenčiny, pretože v našom jazyku a u nás jej vydanie bolo beznádejné z dôvodu, že Dr. Halaga bol v období socializmu "persona non grata".
V jeho publikácii "Právny, územný a populačný vývoj mesta Košíc" sú podrobne uvedené remeselné špecializácie z rozpätia rokov 1480 - 1502 aj s počtom rodín, ktoré majú mená podľa týchto remesiel. Napríklad najviac ich je podľa kupcov - až devätnásť rodín, podľa mlynárov trinásť, tiež toľko podľa kolesárov, podľa opaskárov sa volá dvanásť rodín, po jedenásť podľa krajčírov a sedlárov, desať podľa tokárov, po sedem rodín má priezviská podľa stolárskeho a bednárskeho remesla, deväť rodín sa volá Schaffer (vedrár), Schuster (obuvník) šesť rodín, podľa strihačov látok má priezvisko Scherer päť rodín. Najmenej frekventovanými priezviskami sú podľa tkáčskej, čipkárskej, kisniarskej (debnárskej), remenárskej, murárskej, olejníckej, lojárskej a povrazníckej remeselnej špecializácie. Zriedkavo sa volajú košické rodiny podľa klinčiarov, klampiarov, hutníkov, mediarov (Rotgiesser).
Pôvodné mená občanov
Dr. Halaga poukazuje na pôvodové mená košických mešťanov v období do začiatku 15. storočia. V najstaršej mestskej knihe Košíc (1393 - 1405) sú uvedené vo veľkom počte. Mestská kniha Košíc je dôkazom, že Košice počas sto až stopäťdesiatich rokov od usadenia sa kolonistov (hostí) mali pevné miesto v kraji. Vyše štyristo ľudí, ktorí figurujú viackrát v zápisoch mestskej knihy, pochádzali podľa Dr. Halagu: "podľa mena alebo výslovného údaju miesta s predložkou z obcí košickej provincie, najmä z najbližšieho okolia (Abova), zo Spiša, Šariša, Zemplína, Gemera, Boršodu a z malej župy Turňa. Pôvodové mená z rokov 1393 - 1405 už odrážajú príliv z osád všetkých kolonizačných etáp, i poslednej tzv. sliezskej, na ktorej sa súčasne podieľali aj sami Košičania lokátorsky alebo investorsky. Niektoré pôvodové mená mohli prenikať do Košíc aj cez spišské a iné východoslovenské mestá, tiež aj naopak".
V tejto mestskej knihe sú aj mená Čech, Český, ktoré malo 17 rodín. To svedčí o skupine pôvodových mien z Čiech, Moravy, Sliezska, ktorá bola v 90. rokoch 14. storočia najsilnejšia. Mnohé mená svedčia o severonemeckom podiele v dôsledku obchodných kontaktov Košíc s Pruskom a Pobaltím, tiež o etnickom podiele u mien Bavor, Šváb (Beyer, Payerel, Swob), ktoré sú známe aj zo Sabinova a Bardejova. V rokoch 1393 - 1405 bolo jedno z najrozšírenejších rodových mien v Košiciach odvodené od názvu Drienova. Zapisovali ho podľa maďarského tvaru Somos ako Somoscher, ale aj slovenského Drin-ov ako Triner, Trener. Jeden člen týchto rodín sa oženil do Strasbourgu a tam je na magistráte zápis jeho mena Juraj Sumpser.
NOMEN - OMEN
Latinské príslovie hovorí: NOMEN - OMEN, t. j. meno je znak. Znakom môže byť okrem prezývky aj meno, odvodené od národov, ktoré k nám prichádzali, ako Turek, Poliak, Slezák, Uher, ale aj Slovák. Nie sú zvláštnosťou ani priezviská podľa zvierat: Sokol, Líška, Srnka, Vrabec. I podľa rastlín: Pasternák, Ružička, Cibuľa, či Smrek, Smerek. Podľa farieb sa vytvárali priezviská, ktoré vyjadrujú prírodné farby: Zelený, Biely, nehovoriac o tých, ktoré sú odvodené od prírodných javov: Mráz, Skala, Zima, Skalka, Zimka.
Každé meno niečo vyjadruje, s niečím súvisí, v každom je skrytý kus histórie. Obchodné vzťahy Košíc s inými mestami sa odrazili aj v názvoch ulíc. V Miškolci bola pred rokom 1544 ulica Malé Košice, tak isto sa volalo pred rokom 1699 predmestie Berehova a v Sátoraljaújhelyi bolo v stredoveku Košické jazero. Koľko ľudí má priezvisko Košický, Košičan, v telefónnych zoznamoch sú na niekoľkých stranách Labanc, Kuruc, Kráľ, Kováč. Skúste sa bližšie pozrieť na svoje meno, určite objavíte aj vy v ňom kus histórie.
Namiesto k zubárovi išli väzni aj so strážnikom do vinárne a nakoniec ich eskortovali z Maďarska
Úsmevné aj všakovaké horúce novinky zo starej tlače
Nad nasledujúcimi riadkami nebudete slziť od smiechu, ani od ľútosti, budete sa možno zhovievavo usmievať. Nuž, čo, veď od udalostí, ktoré sa naozaj udiali, nás delí 75 - 85 rokov. Zaznamenali ich redaktori košických novín a Slovenského východu a my sme ich pre vás pretlmočili.
Útek z väznice
Z posádkovej väznice v Košiciach často utekali väzni a stávalo sa, že za mesiac aj šiesti-siedmi. O úteku uvažovala aj dvojica zlodejov Ravasz a Hura a prišla na zaručený spôsob, ako sa bezpečne a bez podozrenia dostanú von. Niekoľko dní sa sťažovali obidvaja na bolesti zubov a keď ich presvedčivo predstierali aj jojkaním, poslali ich k zubárovi, ktorý mal ordináciu v meste. Ako sprievodcu im dali pešiaka Krajňáka. Dvojica "pacientov" prehovorila Krajňáka, aby išiel s nimi do vinárne "Vo skliepku" na Hlavnej ulici, kde by sa zbavili strachu pred zubárom pohárom vína. Dali si tam biele, ale chceli na guráž aj červené, nuž sa zastavili na Hradbovej "U troch schodíkov". Potom ukradli auto a všetci traja sa odviezli dvadsať kilometrov za maďarskú hranicu, kde ich zastavili žandári. Na druhý deň Ravasza a Huru eskortovali do Košíc a pešiaka Krajňáka "odprevadili" na políciu jeho bývalí kolegovia.
Odpoveď kyjakom po hlave
Pred košickú sedriu sa prišli zodpovedať z ublíženia na tele a spreneveru vedúci Potravného spolku Jozef Hoffmann s bratom Ignácom. Počas kontroly hospodárenia zistili v spolkovej pokladnici deficit 24 tisíc korún a Hoffmannovi dali kontrolóri osem dní na to, aby sa peniaze dostali späť tam, odkiaľ zmizli. Na druhý deň bola schôdza podielnikov Potravného spolku a jeden z nich - Jozef Kolesár sa opýtal Hoffmanna, čo s toľkými peniazmi urobil. Namiesto odpovede dostal po hlave kyjakom od Hoffmannovho brata Ignáca. Našťastie rana nebola smrteľná, ako sa stávalo v bitkách v okolí Košíc. Hoffmannov brat bol zo Slanskej Huty a tam sa tĺkli kyjakmi (na Zemplíne oloviankami, ktoré mali naporúdzi za sárou čižmy). Kolesár sa musel liečiť v košickej nemocnici z otrasu mozgu a bratia Hoffmannovci rozmýšľať, kde vezmú peniaze, aby ich jeden vrátil a druhý zaplatil Kolesárovi liečenie, aj pokutu. Namiesto nej si vybral väzenie. (Stalo sa v r. 1923).
Vyššie poštovné kvôli koňom
Po vymenovaní prezidentom ČSR Ferdinanda Rotha za prezidenta riaditeľstva telegrafov a pôšt v Košiciach sa zaviedli v službách poskytovaných poštou niektoré zmeny. Medzi nimi to bolo aj zavedenie miestneho balíkového príplatku dvadsať halierov na všetkých poštových úradoch v meste za každý podaný, ale aj doručený balík, bez ohľadu na jeho váhu a cenu. Občania sa sťažovali na túto novinku v novozriadenej kancelárii mestského úradu pre sťažnosti, kde dostali aj vysvetlenie. Príplatok zaviedli preto, aby aspoň čiastočne pokryl stále stúpajúce náklady na poštové jazdy pre kone, na ich krmivo aj udržiavanie. Bez poplatku boli iba úradné zásielky bez poštovného, ktoré roznášali v Košiciach poštári na vlastných nohách.
Policajná razia
Na Legionárskom námestí (terajšom Osloboditeľov) bývali trhy a ľuďmi sa to vždy len tak hemžilo a medzi nimi sa darilo zlodejom. Bezpečnostné oddelenie policajného riaditeľstva sa rozhodlo pre raziu na zlodejov z košického okolia, ktorí chodili kradnúť do Košíc a okrádali trhovcov, ktorí často aj s vozmi zostávali v meste, kým nepredali tovar. Prvú jarnú raziu začali 22. marca 1923 o desiatej večer a skončili o šiestej ráno pod vedením aktuára Habana. Bola zameraná na kontrolu dokladov. Úlovok bol prekvapujúco bohatý: šesťdesiat ľudí bez preukazov totožnosti a bez pasov z Poľska a Maďarska a desať zlodejov z okolia Košíc. Prekvapené týmto počtom bolo aj policajné riaditeľstvo, kde sa v stiesnených priestoroch tiež tiesnili všetci predvedení.
Bombové útoky
Do Košíc, tak ako aj do iných väčších miest prichádzalo veľa hľadaných podvodníkov a neprihlásení u súkromných majiteľov domov, alebo u tých, čo na krátky čas hocikoho ubytovali, boli dobre chránení. Ministerský radca a policajný riaditeľ Klíma nariadil, aby sa každý, kto sa ubytuje v Košiciach aj nakrátko, do troch dní prihlásil. V opačnom prípade bude pokutovaný on aj prenajímateľ sumou 600 Kč a potrestaný väzením do troch mesiacov. Za rok 1922 bolo ignorantov tohto nariadenia až 363. Za celý rok evidovali vyše 8 300 priestupkov, 8 736 obvinených, 614 odsúdených do väzenia k úhrnnej väzbe 6 352 dní, vyplatených pokút 162 796 Kč. Z Košíc bolo vypovedaných 63 ľudí. Činnosť začalo vyvíjať podsvetie bombovými útokmi. Nie je to teda u nás žiadna novodobá novinka, novinkou sú iba iné výbušniny.
Aké boli u nás zárobky a ceny v 19. storočí
Každé obdobie malo svoj poriadok, zákony, predpisy, nariadenia. Napríklad ceny potravín, najmä mäsa, chleba a pečiva určovali v stredoveku mestá. Ceny potravín boli na východnom Slovensku v 19. storočí oveľa pohyblivejšie ako mzdy. Vtedy fungovala aj verejná správa a platy obecných funkcionárov určoval jej štatút. Niektoré funkcie boli volené doživotne a za vybavovanie úradných vecí dostávali predstavitelia obcí popri mzde aj diéty.
Ročný plat takého zapaľovača mestského osvetlenia bol 35 zlatých, pričom mesačné školné na gymnáziu predstavovalo osem zlatých. Koľko zarábali ročne ostatní nižšie postavení zamestnanci v roku 1864? Strážmajster hajdúchov 146, hajdúch a strážca na mestskej veži po 84 zlatých, nočný strážnik 36 a kominár 35 zlatých. Správca vežových hodín v Košiciach mal 50 zlatých. Boli mestá, ktoré pridávali k platu aj niekoľko siah dreva, ako napr. zapaľovačovi i nočným strážnikom. Murári a stavební robotníci dostávali dennú mzdu. V roku 1849 u nás takáto: murársky a tesársky majster, ak pracovali osobne 1 zlatku 30 grajciarov, palier 1 zlatku 6 grajciarov, murársky a tesársky tovariš 1 zlatku, k tomu raňajky aj olovrant. Miešač malty dostal 36 grajciarov a stravu, pomocný robotník na stavbe, muž 30 grajciarov, žena 24 grajciarov. V Krompašských železiarňach bola v roku 1867 denná mzda majstrov od 78 grajciarov po 1 zlatku, u nádenníkov sa pohybovala od 45 do 52 grajciarov. Baníci mali priemernú ročnú mzdu 150 zlatých. Mzdy boli viacmenej ustálené, v určitých rozpätiach na stavbách v lete nižšie, v zime vyššie.
Ceny potravín sa pohybovali podľa úrody, dopytu, konkurencie. Niektoré mestá ako Prešov, Levoča aj Košice sa často dostávali do sporu s mäsiarmi, ktorí sa limitovaním cien cítili byť ukrátení. Ceny potravín nestúpali iba v období po neúrode, ale aj pri iných mimoriadnych udalostiach a to niekoľkonásobne. V júli 1848, keď maďarské bankovky stratili platnosť, prudko stúpli ceny mäsa, lebo mäsiarom nik nechcel predať dobytok za peniaze. Vtedy stúpli aj ceny obilia, zdražel chlieb i pečivo. Biely pšeničný chlieb stál 12 grajciarov, takisto čierny, žemľa bola o polovicu lacnejšia. V tom istom roku predávali viedenský funt hovädziny po 17 grajciarov v Levoči, v Košiciach po 19, lebo mesto limitovalo cenu. Slanina stála 50 grajciarov a uhorská holba bravčovej masti až 1 zlatku 30 grajciarov. O 40 rokov neskoršie stála masť 68 grajciarov, údená varená šunka 1 zlatku 20 grajciarov, pričom bola lacnejšia ako saláma, ktorá stála až 2 zlatky.
Vo verejnej správe boli v Uhorsku určené platy podľa mestských a obecných štatútov, ktoré zaviedli do praxe po úprave organizácie verejnej správy a súdnictva po roku 1867. Vo veľkých obciach Zemplínske župy obecných a obvodných notárov volili doživotne s platom, aký určila župa, ale vyplácala ho obec príslušného obvodu. Obvodný notár mal ročne 350 a podnotár 223 zlatých, richtár 80 zlatých, podrichtár, ktorý bol súčasne aj pokladníkom 120 zlatých, obvodný lekár 180, pôrodná babica 40, nočný strážnik 35 a policajt 120 zlatých. V tom čase vznikli aj "diéty" za služobné cesty v inom chotári, napr. richtár a podrichtár dostali za takéto vybavovanie 1 zlatku.
Začiatkom 20. storočia v "Hornouhorskej továrni na mydlo - bratia Pocsatkovci a Friedmann" v Košiciach zamestnávali 50 robotníkov, väčšinu žien a tri deti. Muži zarábali týždenne 15 - 20 korún, ženy 5 - 12 korún, deti 5 korún. V košickej tabakovej továrni s 1300 zamestnancami boli podobné mzdy. Kvôli šetreniu navrhli zamestnávať učňov, k čomu nedošlo po proteste zamestnancov, ktorí by prišli o prácu. V roku 1917 obmedzila továreň pracovnú dobu, čím sa znížili zárobky a to bol dôvod, prečo robotníčky vstúpili do štrajku.
V roku 1905 bolo v Košiciach drahé mäso pre spotrebiteľov, ale aj drahá výroba pre 23 údenárov zapríčinená dovozom a domácimi kšeftármi. Preto sa dožadoval zriadenia mestského kontrolovaného výseku, k čomu však nedošlo.
Soňa MAKAROVÁ
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
