Matka, ktorá v tehelni porodila, šla s bábätkom do plynu ako prvá

Tento týždeň sme si pripomenuli 62. výročie skončenia II. svetovej vojny. Pre dnešnú generáciu bol utorok možno len dňom voľna, ale pre výrazne staršie ročníky znamenal tento deň spomienky na vytrpené hrôzy. Zvlášť pre tých, ktorí prežili koncentračné tábory. Jednou z tých, ktorí zverstvá, páchané na zajatcoch, je aj teraz už 80-ročná Košičanka Eva. A hoci svoju totožnosť žiadala neprezrádzať, o svoje zážitky sa podelila. Zvlášť preto, aby najmä mladá generácia vedela, o čom hrôzy fašizmu vlastne boli...

Bola jar roku 1944. Medzi košickou židovskou obcou sa začalo šepkať o tom, že nacisti Židov prenasledujú a že sa treba mať na pozore. Rodičia 16-ročnej Evy vedeli, že kvôli svojej príslušnosti k židovskej obci sú vnímaní ako nepriatelia štátu. Prečo, to netušili. Žili si ako rodina normálnym životom vyššej strednej vrstvy, aká prislúchala lekárom a ich rodinným príslušníkom. Snažili sa v tichosti prečkať zlé neisté časy a dúfali, že slušným sporiadaným životom, zlé časy bez ujmy prežijú. Márne.

"Sedeli sme v našom byte a nepohli sa z neho ani vtedy, keď prišli maďarskí vojaci a zobrali všetky cennosti, čo našli. Mamičke stiahli z ruky snubný prsteň. Nechali nás potom ešte týždeň v byte nestrážených," spomína si pani Eva so smútkom v hlase. "Za ten čas sme mohli krásne ufujazdiť. No my sme len sedeli, čakali a nič nerobili. Pritom sme vedeli, že je zle. Tú pasivitu otcovi veľmi vyčítam. Nevedel čo má robiť, nemal sa k činu. Ešte stále ničomu neveril. Aj sebe vyčítam pasivitu, bola som úplne nemožná. Nezháňali sme žiadnu pomoc a to si vytýkam dodnes."

Po týždni nečinného vyčkávania vtrhli maďarskí vojaci do bytu znovu. Rodine prikázali, aby sa obliekli a zbalili si batožinu, ktorá nesmela presiahnuť 50 kíl. Vraveli, že pôjdu do pracovného tábora. "Mala som jedny veľmi milé náramkové hodinky, ktoré som si napochytro zašila do futra kabátu, aby mi ich nezobrali. Vtedy som ešte nevedela, aké je to všetko zbytočné... Keď sme z vlaku v Osvienčime vystúpili, tak všetko oblečenie i batožinu, nám aj tak zobrali..." Poctivo sa pobalili, otec nezabudol ani na matrace, ktoré celou cestou naivne vláčil na hlave, aby v pracovnom tábore mali na čom spať.

Osvienčim

Púť do hrozivo neznámej budúcnosti začala v bývalej košickej tehelni. Strávili v nej 18 dní plných beznádeje a strachu. "V tehelni bolo veľa ľudí. Tlačili sme sa, spalo sa na zemi. Jedna žena tam dokonca porodila. Takú veľkú radosť mala z dieťatka, lebo veľmi dlho nemohla otehotnieť... Napokon, v Osvienčime išla s tým bábätkom do plynu ako prvá..." Hoci bolo všetkým vďaka spôsobu, akým s nimi jednali, jasné, že obavy o život sú opodstatnené, ani v najhoršom sne sa im neprisnili veci, ktoré ich o chvíľu čakali...

Do vagónu, ktorý ich odviezol do Osvienčimu, natlačili ľudí ako dobytok. Museli stáť nalepení na sebe, aby sa ich dovnútra vtlačilo čím viac. Ako toaletu dostali jedno vedro. Kto ho chcel použiť, musel to robiť pred všetkými... "Bolo to neľudské. Tie dva dni transportu boli také hrozné, že sa ani opísať nedajú. V tom vlaku sme už boli presvedčení, že ideme na smrť. Prečo by sme inak takýmto zvieracím spôsobom cestovali?"

Keď vystúpili v Osvienčime, napriek prežitým strastiam z transportu v nich vstup do tábora vzbudzoval nádej. Na bráne bolo totiž napísané: "Arbeit macht frei." (Práca oslobodzuje.) Pre mnohých Židov tieto slová vyznievali veľmi optimisticky. Vskrzla v nich iskrička nádeje, že to asi nebude až také zlé... "Tušili sme, že budeme musieť ťažko pracovať, ale keď budeme robiť poctivo a dobre, tak sa oslobodíme. Na to sme sa spoliehali," usmieva sa pani Eva nad ich naivitou.

Vo vnútri tábora na nich ľudia z barakov kričali, aby im cez plot prehodili oblečenie, ktoré majú na sebe. Vraj o chvíľu zostanú nahí, tak nech si zachránia aspoň niečo. "My sme tomu neverili. Ako sprostí sme šli ďalej, ako v nejakom spánku, akoby sa nás to ani netýkalo. Došli sme k nemeckému veliteľovi, ktorý rozdeľoval ľudí do rady napravo a naľavo. Otec, babička a strýko išli doľava, my s mamou doprava. Videla som ich vtedy poslednýkrát," ťažko vzdychne.

Ich cesta po rozdelení smerovala do obrovskej umyvárne. Mali sa sprchovať. Vtedy ešte nevedeli, že v týchto miestnostiach sa hromadne zabíja. Prikázali im vyzliecť sa, oholili im hlavy a poslali umyť. "V živej pamäti mám veľké haldy vlasov z transportov, ktoré oni spracovávali. My sme sa naozaj išli len umyť. Keď sme sa vrátili, naše oblečenie tam už nebolo. Namiesto neho nám dali pásikavé oblečenie a hrozné drevené baganče, v ktorých sa nedalo chodiť." V Osvienčime ich zavreli do barakov, kde bola hromada ľudí. Postele jedna nad druhou a na nich množstvo tiel. Živá, strašidelne bezútešne pôsobiaca ľudská masa...

Úchylný cápo

Po štyroch dňoch v Osvienčime odcestovali vlakom do pracovného tábora v estónskej Rige. Ten sa pre Evu a jej mamu stal "domovom" na päť mesiacov. Pracovali ako lesní robotníci ťahali kmene z lesa. Bola to otrocky ťažká práca. Eva sa strachovala o mamu, keď videla ako sa trápi s kmeňmi stromov. "Ustavične som jej hovorila, nech sa šetrí a nenamáha, nech to drží len tak akože..."

Každý deň o 4. hodine ráno museli absolvovať tzv. apel. Bolo to úmorné, lebo bol nekonečný. Štyri hodiny museli stáť a čakať na to, kým ich skontrolujú a pošlú do práce. Jedinou stravou bola raz denne slabá vodová polievka s malým kúskom chleba. "Vyzeralo to ako pomyje. Nemalo to žiadnu chuť, alebo to chutilo odporne. Ale zjedli sme to, lebo sme boli hladní."

Ľudia boli takí otupení, že neplakali. Jednoducho nevládali. "Boli sme ako mechom praštení. Myslela som si, že som sa ocitla v nejakom inom svete. Všetko bolo tak absurdné, nepredstaviteľné a nenormálne, že som neverila, že to je vôbec možné," spomína pani Eva na svoje pocity. Ale aj keď všetci boli totálne depresívni a každý bojoval o prežitie ďalšieho dňa ako vedel, vzájomne si pomáhali. Jedla bolo tak strašne málo, no aj tak sa s ním vedeli podeliť.

Z Rigy ich presunuli do zberného tábora v Stutthofe, kde strávili 15 dní. Už ani samotní domáci civilisti sa nemohli pozerať na biednych a vychudnutých úbožiakov. Takmer každý deň im k mrežiam nosili jedlo. "Ale to všetko bolo málo. Ľudia z koncentračnej stravy chorľaveli, mali hnačky. Moja mama dostala dyftériu, nákazlivú krčnú chorobu. Táborový lekár jej nechcel uznať diagnózu, preto ju neliečili. Nedali jej žiadne lieky, preto sa dusila a vo vysokých horúčkach upadla do bezvedomia." Evu potom dali do transportu a svoju mamu videla naposledy v bezvedomí, bez akejkoľvek šance pomôcť jej. Boli to najťažšie chvíle, aké v koncentráku vôbec zažila. "Nič som pre ňu nemohla urobiť, len ju tam takú chorú nechať. Bolo to strašné. Zostala som úplne sama medzi cudzími ľuďmi."

Transport ju už bez mamy odniesol do pracovného tábora v Sophienwalde. Ubytovali ich do bunkrov z papundeklu. Bola zima a tenké steny prepúšťali všetok mráz. Každé ráno sa zobúdzali s primrznutými vlasmi k stene. "Mali sme veľmi krátke vlasy. Každé ráno sme si ich polievali horúcou kávou, ktorú nám dávali, aby sa odlepili."

Pani Eva nikdy nezabudne na jedného z dozorcov, ktorý ich úchylne trýznil. Šialený "cápo", ktorého volali Max, na počudovanie nebol Nemec, ale Poliak. Radosť mu spôsobovalo, keď mohol zabrániť tomu, aby sa vysilení a na kosť vychudnutí ľudia najedli. Z válovov na zemi nabral každému polievku do ešusu a prikázal, aby si ju odniesli na jednej nohe. "S tou šálkou sme museli skákať a kým sme došli na koniec radu, tak sme polievku porozlievali a nemali sme nič. Bola to naša celodenná strava a on sa z toho strašne rehotal."

Každý deň od skorého rána až do večera pracovali v tábore na výstavbe cesty. Práca bola pre ženy ťažká. Bola zima, neboli dobre oblečené a na prácu nemali vhodné náradie. Hygiena sa v táboroch udržiavať veľmi nedala. Vodu na umývanie k dispozícii nemali a keď sa im občas pritrafilo nejaké to vedro vody zohnať, napochytro sa poumývali handričkou. Väzni spali na dlážke prikrytej dekami, naukladaní husto vedľa seba. Napriek nepohodliu spali ako zabití. Od vyčerpania a toľkej únavy z práce a hladu, boli vysilení a slabí. Veľa ľudí chorľavelo a umieralo. "Koľko som tam schudla? To neviem. Na tom nezáležalo. Kto sa vtedy staral o to, ako vyzerá... Nikto nemal záujem o úpravu zovňajšku, doslova sme len prežívali."

Návrat domov

Keď sa blížil koniec vojny a Rusi postupovali, Nemci začali mať naponáhľo. S väzňami ustupovali do Nemecka a do vzdialenejších táborov. Slabých podvyživených ľudí hnali v zime ako stádo zvierat peši zo Sophienwaldu do tábora v Magdeburgu. Napadalo veľa snehu a ľudia sa ním brodili v studených a šmykľavých koncentračných drevákoch. Nohy mali poobväzované handrami, aby im neomrzli. "Tá cesta bola hrôzostrašná. V tých drevákoch sa po snehu nedalo chodiť. Na jednej nohe sa pod drevákom nahromadila takáto vrstva snehu," ukazuje na 40 cm kusisko fiktívneho snehu. "Na druhej nohe sa ešte nenalepilo nič, takže sme sa v jednom kuse kĺzali a padali. Keď som si horko ťažko striasla sneh z jednej nohy, už sa mi nalepil na druhú."

Eva si pritom niesla aj kovový kontajner, v ktorom mala ušetrené jedlo. "Strašne mi prekážal. Každý mi hovoril, aby som to odhodila, ale nepočúvla som. Bolo to veľmi kruté, lebo toho, kto sa nevedel postaviť na nohy, na tej ceste zastrelili. Viackrát som spadla aj ja, ale vytiahla som zo seba posledné zvyšky síl a vstala som, alebo ma ženy vytiahli." Tam, na tej "krížovej" ceste zastrelili Eve veľa známych i kamarátok, ktoré boli vysilené natoľko, že vstať nevládali. Takto šli päť dní v kuse, ráno aj v noci. Odpočívali len hodinu, dve. Hneď po príchode do tábora v Magderburgu Eba ochorela. Dostala škvrnitý týfus. "Kápo prišiel s výsledkami a povedal mi: Ty umrieš!" Kvôli horúčkam a bezvedomiu si pani Eva na toto obdobie detailne nepamätá.

V tábore bola o niečo lepšia strava, takže sa z choroby nejako pozbierala. Po troch mesiacoch sa musela sťahovať znova a jej poslednou stanicou po koncentračných táboroch bol Litzmanstadt. Rusi už boli za "dverami" preto Nemci po niekoľkých dňoch z tábora zdúchli. Ľudia sa nasťahovali do opustených nemeckých domov, ktoré po nich zostali. Mali veľkú radosť, ak tam našli potraviny, ktoré si Nemci nestihli odniesť. "Ešte šťastie, že ja som to jedlo nejedla, lebo som bola chorá. Mnohí z toho dôvodu aj zomreli, lebo normálne sa najesť pre taký vysilený žalúdok, ako sme mali my, znamenalo koniec..."

Namiesto Nemcov sa v tábore objavili Rusi. Vojna je vojna a za takých podmienok sa niekedy aj osloboditeľ chová ako nepriateľ. A aj osloboditelia bývajú hladní. Rusi tým zbedačeným úbožiakom pokradli zvyšky chleba, ktoré si tak horko ťažko ušetrili. A nielen na chlieb dostali chuť... Eva sa Rusom, ktorým testosterón "bil na poplach", vyhla len tak, že im povedala o týfuse, ktorým je nakazená...

Domov do Košíc cestovala na streche vlaku, lebo vo vnútri nebolo miesta. "Cestovali tak viacerí. Držala som sa tam nejakých kovových výklenkov. Na jednej väčšej stanici, kde bolo vlakov viac, som prestúpila na ďalší, v ktorom som už sedela." Po vystúpení na košickej železničnej stanici v rodnom meste sa Eva dočkala trpkého sklamania. Tak rada by si po vyše roku odpočinula doma vo svojej posteli. Nemohla. Iba stála pred zamknutými dverami bytu a nemala kam ísť. Keď sa bezcieľne túlala po meste, stretla známych, u ktorých jej rodičia pred odchodom do tehelne nechali cennosti a psíka. Ten Evu nespoznal a ľudia, na ktorých sa jej rodičia spoliehali, ju neprichýlili. Nevrátili jej ani šperky, ktoré si u nich rodičia nechali. Napokon sa jej domovom na istý čas stala rodina jej priateľky.

Eva vyštudovala strednú školu a na univerzitu si, možno aj vďaka frustrácii z udalostí, ktoré zažila, netrúfla. Vydala sa, má tri deti a štyri vnúčatá. Napriek veku a ťažkej mladosti je to veľmi životaschopná, príjemná a bystrá stará dáma. Vraví sa, že všetko zlé je na niečo dobré. Čo dobré bolo na všetkých týchto prežitých hrôzach? Hlad, s ktorým musela pani Eva každý deň bojovať, zapríčinil, že si dodnes váži každú skyvu chleba. Pobyt v koncentráku ju naučil skromnosti a nadhľadu. Ale to je asi tak všetko. Vzal si omnoho viac ako dal... Okrem rodičov, príbuzných a jedného roku života aj všetky ilúzie a vieru v Boha.

Andrea BOŽINOVSKÁ

Autor: JUH

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári