Pre pätnásťročné indiánske dievča je normálne mať už dve-tri deti
Predstavte si hornatú krajinu pokrytú kaňonmi, z ktorých päť je hlbších ako známy Grand Canyon v USA. Odmyslite si veľkomestá i asfaltové cesty a namiesto nich si predstavte hlboké borovicové lesy, strmé skalné steny a spev pestrofarbených vtákov. Na úzkych chodníčkoch možno stretnúť Indiánov z kmeňa Tarahumara, ktorých prezývajú Cimarrones, čiže divoké horské kozy. Aj takto vyzerá pohorie Sierra Tarahumara na severe Mexika. Košická keramička a výtvarníčka Andrea Čepiššáková tu niekoľko mesiacov pracovala s otcom výtvarníkom Hubertom a bratom Cyrilom.
"Reštaurovali sme tam staré barokové obrazy", spomína Andrea. V malých indiánskych osadách roztrúsených po celom pohorí možno nájsť historicky aj umelecky veľmi vzácne diela. Žiaľ, európski a americkí turisti malé kostolíky často vykrádajú. Občas aj samotní Indiáni predávajú obrazy za lacný peniaz." Keďže hrozilo, že vymiznú pozostatky po španielskych conquistádoroch, mexická vláda finančne podporila projekt na záchranu umeleckých pamiatok. Na jezuitskej misijnej stanici v mestečku Creel postavila ateliér a niekoľko rokov tam pracovali štyria českí a slovenskí výtvarníci. Výsledok ich práce je možné vidieť v múzeu Loyola v mestečku Cuserére.
Keď Andrea prvýkrát prišla do Mexika, mala 22 rokov. Drsné prostredie mexických hôr znamenalo pre ňu kultúrny šok a upravilo jej rebríček hodnôt. "Nikdy predtým som nevidela toľko chudoby. Miestni Indiáni Tarahumara alebo Rarámuri - ako sami seba nazývajú, žijú veľmi ťažko, na okraji mexickej spoločnosti. Bývajú v malých domčekoch z nepálených tehál či jaskyniach. K ich izolácii prispieva aj fakt, že mnohí nevedia po španielsky. Miestni misionári postavili pre nich školu a nemocnicu. Snažia sa Indiánov vzdelávať, z hlavného mesta sem prichádzajú učiť učitelia. Rôzne mexické nadácie sa im snažia vysvetliť, aké sú ich práva, aby sa vedeli lepšie zorientovať v modernej spoločnosti." Zhruba 50 tisíc príslušníkov kmeňa je zrejme poslednou veľkou skupinou pôvodných obyvateľov Severnej Ameriky, ktorá je odolná voči asimilácii.
Ich ťažké životné podmienky spôsobujú, že život a smrť neberú v takom kontraste ako my. Tam je smrť na bežnom programe. Andrea sa napríklad zoznámila so 17-ročným Indiánom, ktorému zomreli už tri deti. Vysoká detská úmrtnosť je spôsobená zlou hygienou a tým, že zdravotná starostlivosť je pre obyvateľov vysokých hôr ťažko dostupná. Jedálniček pozostáva predovšetkým z dvoch surovín-fazule a kukurice. To jediné sa v skalnatej pôde urodí. Dedinské psy sa naučili kradnúť kukuricu z poľa. Postavia sa na zadné a obidvoma prednými labkami si šikovne ukmasnú vyrastajúci kukuričný šúľok. Indiáni im preto zvyknú každý deň priväzovať jednu prednú labku k telu.
Rodinný život je súdržný. Po večeroch sa rodina zvykne zdržiavať okolo ohňa. Ženy varia, rozprávajú staré príbehy a pretriasajú udalosti dňa. Denne sa objavujú nejakí navštevníci, najčastejšie susedia a príbuzní. Pri prechádzke indiánskou osadou možno vidieť dve zvlátnosti. Prvou je 6 až 7-ročné dieťa, vlečúce za sebou vlastnú kozu. Tá je dôležitým zdrojom obživy pre rodinu a dôležitým výchovným prostriedkom pre dieťa. Veď kde inde má možnosť získať cit pre zodpovednosť a fyzickú zdatnosť, ako pri starostlivosti o veľkého a neposedného tvora. Mladé Indiánky sa zvyknú vydávať veľmi skoro, takže druhý nezvyčajný pohľad sa naskytne na sotva 15-ročné dievča - ovešané detičkami. Zvyčajne nosia farebnú indiánsku šatku rebosso, do ktorej sa zmestia naraz dve deti. Jedno vpredu a druhé vzadu.
Andrei sa veľmi zapáčilo miestne oblečenie, lebo Indiáni majú na šatách úžasné kvetinové vzory. Na nohách nosia gvarači - zvláštne sandále s podrážkou z pneumatiky. Keď bežia po piesku, zanechávajú po sebe odtlačok dezénu. Takéto topánky sa dajú bežne kúpiť v obchodoch podľa veľkosti. Podrážky sú po bokoch perforované a previazané koženými šnúrkami. Andrea videla starších ľudí, ktorí si tieto sandále vôbec nedávali dole, dokonca v nich aj spávali. Gvarači im slúžia tak trochu ako druhá koža.
V čase Veľkej noci Indiáni oslavujú príchod jari a s ním aj túžobne očakávané obdobie dažďov. "Dážď vnímajú ako požehnanie z nebies, preto si ho vyprosujú rituálnymi tancami, ktorých sa zúčastňujú iba muži," vysvetľuje Andrea. "Pri monotónnej hudbe tancujú dookola ovenčení pestrými stuhami. Ženy majú tiež veľmi dôležitú úlohu. Už niekoľko dní pred sviatkom starostlivo pripravujú kukuričné pivo - teswino. Počas osláv ho skladujú v obrovských hrncoch a potom nalievajú štedro do pohárov." Oslava jari bez kukuričného piva je pre Indiánov jednoducho nemysliteľná. V 19. storočí to Európanom zdôvodnili takto: Bez piva nezískate dážď, kukurica zasa nevyrastie bez dažďa. A pivo predsa nevyrobíte bez kukurice...
Dalším veselým sviatkom, aj keď to pre Európana môže znieť trochu morbídne, je Deň mŕtvych (Dia de los Muertos) po našom Dušičky. Mexičania totiž veria, že v tento deň zosnulý nebožtík trávi čas s príbuznými. Celá rodina sa vyberie na cintorín, hrob vyzdobí sladkosťami a ozdobami vystrihovanými z papiera. Na hrob rozprestrú obrus, prinesú alkohol i jedlo, ktoré mal zosnulý rád. Spomínajú na zosnulého, rozprávajú rôzne príhody z jeho života. Jedia, pijú a veselia sa pri dobrej hudbe. Typickým symbolom tohto sviatku je calavera - lebka vyrobená z cukru. Počas tohto sviatku sa dá kúpiť skoro na každom trhu.
Rarámuri znamená rýchlonohí a príslušníci tohto kmeňa majú naozaj nadanie aj telesnú konštrukciu na vytrvalostný beh. Približne raz za polrok usporiadavajú bežecké preteky, niečo podobné ako náš maratón. Skupina bežcov beží po horách a kopú pred sebou drevenú loptu. Stále ju musia poháňať. Ten, kto nevládze, ju vykopne do vzduchu. Prevezme ju ďalší. Vyhráva ten, kto vydrží bežať s loptou najdlhšie a dobieha do cieľa posledný." Mala som možnosť pozorovať preteky, ktoré trvali celý deň," spomína Andrea. "Pre tamojších Indiánov to bola spoločenská udalosť, konečne sa mohli stretnúť aj obyvatelia vzdialených usadlostí. Okamžite pred pretekmi sa začal výmenný obchod a uzatvárali sa stávky. O plechovku coca coly, fazuľovú konzervu a podobné smiešne veci. Trasu lemovali Indiáni, poobliekaní do veľmi pestrých šiat. Bol to nádherný pohľad."
Hoci boli pracovne vyťažení, aspoň cez víkendy si Európania sadli do džípu a s jezuitským pátrom Verplanckenom podnikali výlety. "Raz sme sa vybrali do mestečka Batopilas, ktoré je preslávené baňami na ťažbu striebra a zlata. Leží na dne Batopilského kaňonu hlbokého 1 800 metrov. Cesta na dno bola úmorná a trvala 18 hodín. Schádzali sme tam po serpentínach, vysekaných do skaly pomaly a opatrne. Bola to veľmi úzka, prašná a kamenistá cesta, prejazdná len jedným smerom." Docestovali veľmi unavení a prehliadku mesta odložili na druhý deň. Počas cesty ich sužovali strašné horúčavy, okrem toho ich každých 20 km zastavovali policajti, hľadajúci pestovateľov drog. Vysoko v horách, na ťažko prístupných miestach, sa totiž nachádzajú farmy, kde sa pestuje hlavne marihuana, ale aj makovice. Taktiež halucinogénne huby, veselo sa s nimi obchoduje a veľa turistov prichádza do Mexika práve kvôli týmto zážitkom. Slováci spôsobili mierny rozruch, keď uvarili miestnym na rozlúčku makové rezance. "Môjmu bratovi Cyrilovi sa podarilo doniesť vrecko maku z Viedne. Miestni obyvatelia jedli makové rezance po prvý raz v živote. Nikomu nechutili, len na ne neveriacky pozerali. Opatrne sa pýtali, čo to jedia. Keď sa dozvedeli, že je to mak, zhrozili sa," smeje sa Andrea.
Keďže Andrea Čepiššáková sa venuje keramickej tvorbe, v Mexiku nezabudla navštíviť dedinku Mata Ortiz. Žije tam miestny hrdina, ktorého Indiáni prezývajú "zázrak" pán Juan Quezada. Tento jednoduchý drevorubač sa preslávil ručne robenou keramikou, inšpirovanou starobylou indiánskou kultúrou z neďalekého archeologického náleziska Casas Grandes. Ako malý chlapec natrafil v miestnej jaskyni na úlomky starobylej keramiky. Mladému Juanovi krásne vzory učarovali natoľko, že sa rozhodol vyrábať podobné keramické nádoby. Trvalo mu roky, kým sa metódou pokus - omyl naučil vyrábať a dekorovať keramiku v starom indiánskom štýle. V súčasnosti sa výrobe keramiky venuje stovka obyvateľov dediny. A pán Quezada vyučuje kurzy hrnčiarstva po celých Spojených štátoch a Mexiku. Pri návšteve dediny majú turisti možnosť sledovať umeleckých hrnčiarov priamo pri práci. Zaujímavosťou je, že pri výrobe keramiky používajú iba miestnu hlinu a rastlinné materiály. Štetce, ktoré používajú pri maľovaní, sa vyrábajú z vlasov hrnčiara. "Keď som pozorovala hrnčiarku pri práci, cez stehno mala prehodenú plachtičku a v nej hrudu hliny. Hrudu začala tľapkať, pomaly otáčať a formovať. Napokon sa jej podarilo urobiť úžasný džbán. Sú to veľmi zdatní hrnčiari a všetku keramiku vyrábajú bez hrnčiarskeho kruhu."
Tarahumarovia veľmi veria na sny. Každé ráno sa zvyknú pozdraviť španielskym pozdravom, ktorý v preklade znamená: Čo sa ti snívalo? Obsah snov je u nich častým predmetom dlhých diskusií. Kresťanská viera sa u nich mieša s pôvodným náboženstvom. V každej dedine majú okrem náčelníka aj šamana. "Šamani si žijú veľmi dobre," tvrdí Andrea. "Chorí ľudia za nimi chodia s bohatými darmi, donesú im napríklad kozu. Potom šaman užije halocinogénnu hubu. Po drogovom tripe chorému povie, v čom je problém. Samotné liečenie vyzerá tak, že prikladá na postihnuté miesto zvláštne kovové trubičky, ktorými ´odsáva´ chorobu z tela. Po smrti šamana členovia kmeňa hľadajú jeho nástupcu medzi malými deťmi. Starostlivo pozorujú, ktoré dieťa má na to vlohy. Dobrý predpoklad stať sa šamanom má to dieťa, ktoré má zvláštne sny alebo iný spôsob myslenia."
Ďalším miestom návštev rodiny Čepiššákovcov bolo skalnaté bralo neďaleko mestečka Creel. Tam sa na časť roka presťahoval americký skladateľ a klavirista Romayne Wheeler. Zimu zvykne stráviť v Európe, kde koncertuje a nahráva nové nahrávky. Až 60 % svojich príjmov venuje misijnej nemocnici v Creele. Na jar sa vracia medzi svojich, na skalnaté bralo, kde si postavil domček z nepálených tehál. Vždy túžil bývať na odľahlom mieste a medzi Indánmi Tarahumara sa mu to splnilo. Pokladajú ho za člena svojej rodiny a stal sa krstným otcom mnohých indiánskych detí.
Romayne pôsobí medzi Indiánmi aj ako zdravotník. "Raz sme ho zastihli priamo pri akcii trhal náčelníkovi osady zub. Zavolal si na pomoc môjho brata. Zub sa podarilo vytrhnúť rýchlo, lebo bol už vykývaný. Spokojný náčelník nás pozval na priateľské rodinné posedenie spojené s hostinou." Nadšenie Európanov z jedla rýchlo vychladlo, keď zistili ako sa hostina pripravuje. Pani domu na prípravu cesta používala surovinu, ktorú predžúvala v ústach. Takto pripravené jedlo sa považuje u Indiánov za poctu a odmietnuť ju by bola hrubá urážka. Návštevníkom neostávalo nič iné ako sa zaprieť a jedlo zjesť.
Napriek všetkým ťažkostiam spomína Andrea na pobyt v Latinskej Amerike veľmi rada. "Mala som možnosť sa zoznámiť s hlbokou kultúrou Mexika. Zažila som nezabudnuteľné zážitky a získala množstvo inšpirácií v mojej tvorbe."
Angela LENCSESOVA
Autor: Baran
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
