Na Západe by to nedotiahol vyššie, než na nejakého barového speváka

Tradičný Majáles opäť prilákal do košického Domu umenia kopu ľudí, ktorí sa chceli zabaviť a s recesiou pospomínať na časy nie tak dávno minulé. Jedným z hudobných hostí bol spevák, skladateľ a muzikant Paľo Hammel. Je vyštudovaným právnikom, no upísal sa muzike. Poznáte ho z kapely Prúdy ale i ako sólového speváka a dnes sa dá povedať, že je žijúcou legendou. Na Majálese si pospomínal na všeličo zaujímavé...

Pozvanie zaspievať si prijal celkom rád. "Som za každú srandu a recesia sa mi páči. Avšak to, že sa tu spieva Internacionála a vykrikujú sa známe staré heslá, až tak veľmi neprežívam a nepotrebujem si z toho uťahovať. Bol som jedným z účastníkov tej doby, prežil som si ju na vlastnej koži. Dnes už, dúfam, mám od toho odstup. Viem, že v tom čase sa inak robiť nedalo, musela sa tá Internacionála jednoducho spievať," nazdáva sa P. Hammel.

Sám priznáva, že v 60-tych rokoch si dokonca myslel, že aj socializmus môže byť celkom fajn... "Hovorilo sa o socializme s ľudskou tvárou, všetci sme si boli akýsi bližší a bolo to tu uvoľnenejšie. Dokonca si pamätám, že sa mi podarilo ísť do Viedne na koncert Bee Gees! Mal som 19 rokov, zdalo sa mi, že by to tu mohlo byť celkom znesiteľné a to, že sa spievala Pieseň práce a chodilo sa na prvomájové sprievody, som neriešil. To bol fakt, ktorý bolo treba akceptovať. Pravda bola taká, že po 2. svetovej vojne si to tu mocnosti rozdelili na východný a západný blok a my sme s tým pohnúť nemohli. Keby sme sa nad tým zamýšľali, tak sme sa mohli rovno obesiť."

Aj keď P. Hammel vďaka muzike cestoval pomerne veľa po svete, zajačie úmysly nikdy nemal. "Zachoval som si triezvy rozum. V roku 1967 som začal študovať na vysokej škole a neveril som, že ma čaká či už právnická alebo spevácka dlhotrvajúca úžasná kariéra. Mal som istý nadhľad na všetkým a preto som si vždy dokázal zvážiť, čo by bolo najlepšie urobiť. Vravel som, si keď emigrujem, čo budem robiť? Čašníka v Belgicku, alebo budem umývať kdesi riad? V tom čase som už tu spieval Medulienku a darilo sa mi... Bolo mi jasné, že na Západe by som to nedotiahol vyššie, než na nejakého barového speváka. Zrátal som si, že je tu vždy rečová bariéra, železná opona a vyšlo mi z toho, že útek nestojí za to. Aj ma na to nahovárali, keď som bol spievať na jednom festivale v Chille. Keď sme odlietali z Argentíny z Buenos Aires, tak tam bolo veľa tých, ktorí emigrovali a snažili sa ma presvedčiť. Ale ja som si povedal načo by to bolo dobré?"

V 60-tych a 70-tych rokoch si P. Hammel mohol užiť pomerne veľa cestovateľských zážitkov. "Boli sme v Chille, Mexiku, v Riu de Janeiru... Bolo to pre mňa veľmi exotické, veď do zahraničia sa dostal naozaj len málokto. Lenže festivalové zájazdy boli súčasťou štátnej reprezentácie, schvaľovalo to ministerstvo kultúry..."

Isté uvoľnenie, ktoré si umelci pochvaľovali a ktoré prišlo v 60-tych rokoch, skončilo v auguste 1968. "Príchod ruských vojsk som vnímal ako čosi veľmi nepríjemné. V tom čase som už bol na právnickej fakulte, po nociach sme sedávali v aule univerzity a debatovali o tom, čo sa to tu deje. Isteže, šli sme aj do ulíc. Našlo sa pár takých, ktorí šli vlastnými telami proti tankom. Niekomu tam rupli nervy a začalo sa strieľať. Je nepríjemné zistiť, že v niečo veríte, no keď príde ozbrojená sila, je po dôvere..."

P. Hammelovi však bolo ešte pred rokom 1968 viac-menej jasné, že uvoľnenie, ktoré prišlo, dlho nevydrží. "Ten, kto veril, že nám ´západ´ príde na pomoc, musel byť magor. Viete si predstaviť, že by to boli Rusi pustili z rúk a že by to sem prišli riešiť Američania? Kvôli pár miliónom Slovákov a Čechov? Svet bol rozdelený a my sme sa museli zmieriť s tým, že ´patríme´ Rusom."

Rok 1989 však už vnímal s oveľa väčšími nádejami. "To už bola iná káva, lebo už sa dalo veriť tomu, že sa to konečne zlomí. Hlavné bolo, že Gorbačov celú situáciu uvoľnil v Rusku a preto bolo jednoduchšie aj pre ostatné krajiny zbaviť sa totality. No a keďže tu nedošlo k násiliu a zamatová revolúcia bola zamatovou doslova a do písmena, tak som si aj ja sám povedal pridám sa. Do Bratislavy som však došiel až na tretí deň po revolúcii, boli sme s rodinou na dovolenke. Aktivizoval som sa na bratislavských mítingoch, spieval som napríklad Zvoňte, zvonky. Lebo aj kľúče, ktorými sa štrngalo, zvonili na námestiach ako zvončeky..."

Netreba všetko búrať

I keď je rád, že totalitný režim je už len minulosťou, nevidí dôvod, prečo by sa všetko, čo tu vzniklo, malo búrať... "Nesmieme byť deštrukční a tvrdiť, že všetko, čo tu bolo, bolo zlé. Veď si vezmite také závodné dovolenky, ktoré organizovalo ROH. Veď aj kapitalista Baťa organizoval pre svojich zamestnancov dovolenky, ak boli šikovní, aby si oddýchli a pracovali ešte lepšie. Všade na svete to tak funguje. Len u nás to malo blbý názov ROH. Ja som generácia, ktorá to má veľmi ťažké. Vyrastal som v komunizme a starobu prežívam v kapitalizme. Nie je ľahké sa prispôsobiť..."

Tak sa však zdá, že až také ťažké to P. Hammel s prispôsobovaním nemá. V speváckej kariére sa mu stále darí, v roku 1994 založil agentúru, ktorá organizuje koncerty a rôzne podobné podujatia a darí sa mu i na tomto fronte. "Vždy som robil v nejakej agentúre, aj pred rokom 1989. Teraz je to iné v tom, že som v jednej takejto spoluvlastníkom. Stále sa zaoberám hudbou, umením. A môžem zaklopať na drevo darí sa mi."

Teší sa i z toho, že minulého roku sa mu podarilo vydať vydarené dévedečko so záznamom z dvoch koncertov. "Jeden koncert bol v divadle Aréna, druhý sme urobili vonku pod holým nebom. Zahrali sme aj nové skladby, takže nejde o nejakú rekapituláciu, no ja aj tak to dévedečko sám pre seba nazývam predsmrtným. Povedal som si - veď tu vydáva dévedečko každý okolo a čo som ja horší? Hehe."

P. Hammela dnes bežne označujú v médiách ako hudobnú legendu. Navyše mal to šťastie, že od začiatku kariéry sa vždy okolo neho sústreďovali ľudia, ktorí tiež ašpirujú na takýto titul. Stačí spomenúť Janka Lehotského, Borisa Filana, Juraja Grigláka, Mariána Vargu či Kamila Peteraja. "Keď som sa vrátil z vojenčiny, už neexistovali Prúdy v takej zostave, ako pred tým. Lákal som teda k sebe muzikantov, ktorí by chceli so mnou spolupracovať. Často to bolo tak, že sme spolu hrali a po čase sme sa avšak priateľsky rozišli a oni si šli svojou cestou. Je príjemné, keď sa obzriem a vidím, že som spolupracoval s ľuďmi, ktorých podnety boli a stále sú pre mňa inšpiratívne." Aj keď má P. Hammel viac než dosť skúseností, spomienok a vyzná sa v slovenskej hudbe, nechystá sa zúročiť to pri písaní knihy... "Načo by som to robil? Hlavne mi príde zábavné, že dnes už vari každý vydal knihu. Ak nie autobiografickú tak aspoň kuchársku... Navyše mnohé spomienky sa mi pomaly ale isto z hlavy vytrácajú..."

V pamäti však má predsa len jednu takú, na ktorú nikdy nezabudne. Pred vyše 30 rokmi sa totiž po druhý krát narodil. Nenasadol do lietadla, ktoré sa neskôr zrútilo. "Bolo to 26. augusta. Nie že by som rovno v ten deň oslavoval druhé narodeniny, ale pamätám si to presne. Vtedy som bol ako sa slušne hovorí indisponovaný a nestihol som odlet. Je príjemné zistiť, že ´opica´ mi zachránila život... V tom čase neexistovali mobilné telefóny, ja som teda nemal ako dať vedieť, že som nesedel v tom lietadle. Veľa ľudí bolo istú chvíľu presvedčených, že je už po mne... Zábavné je, že keď som zmeškal lietadlo, ešte som sa nad tým rozčuľoval. Aké som mal šťastie, som si uvedomil až dodatočne."

Tak sa však zdá, že šťastena, ktorá má na starosti bezpečnosť lietadiel, je P. Hammelovi mimoriadne naklonená... "So Števom Skrúcaným a ďalšími Slovákmi sme leteli do Dubaja na akýsi veľtrh špeciálnym lietadlom s trasou Bratislava Dubaj. Pri odbavovaní mi však na letisku hovoria Pán Hammel, my vás môžeme pustiť, ale čo budete v Dubaji robiť s pasom svojej dcéry? Nechápem, prečo som mal pri sebe jej pas a nie svoj. Hneď som zalarmoval manželku, no aj tak to trvalo hodinu a štvrť, kým mi na letisko priniesla môj pas. Hoc to bol špeciálny let, nemohol si odletieť hocikedy. Dlhšiu dobu teda roloval na dráhe pripravený zlietnuť. Práve keď som dostal svoj pas do ruky, vidím, že všetci cestujúci z lietadla sa vracajú späť. Kým sa čakalo, zistili na ňom totiž poruchu. Všetci mi ďakovali..."

Napriek tomu, alebo možno práve preto, sa P. Hammel lietania nebojí. "Veď uznajte, že to už by muselo byť riadne svinstvo, ak by sa mi v súvislosti s lietadlami malo niečo prihodiť po tretí krát..."

Medulienka je v najlepších rokoch

Na svojom konte má za mnoho rokov, odkedy sa venuje muzike, veľa úspešných hitov. Neexistuje však vraj žiadna taká pieseň, bez ktorej by si nevedel predstaviť vlastný koncert. "Nemám žiadne takéto sentimentálne pocity. Veľa závisí od toho, pre koho hrám. Na niektorých koncertoch sa nehodí zahrať Pri poslednom litri vína. Ale keď hrám na nejakom večeri pre firmu, tak tam sa to doslova žiada. Mám však v repertoári dostatok pesničiek a je to veľmi variabilné."

Pre mnohých poslucháčov by to však vari ani nebol poriadny koncert, keby nezaznela Medulienka. "Je to žena v najlepších rokoch, už má 37. Žije sa mi s ňou dobre, veď je príjemné vedieť, že ľudia si ma s ňou už toľké roky spájajú."

Spomínaná Medulienka nechýbala ani v novej relácii STV Hit storočia. Spieval ju Maťo Ďurinda. "Okrem toho Robo Papp spieval Zvoňte, zvonky. Obe skladby postúpili ďalej... Ja sám budem spievať Po schodoch od Riša Müllera. Je to príjemná relácia. Spočiatku som sa obával, že to bude vyzerať ako Repete, ale našťastie to tak nie je. Nehovoriac o tom, že je príjemné vedieť, že niektoré moje skladby budú ašpirovať na titul Hit storočia." V druhom kole tejto show dokonca prijal ponuku, aby si s Majdou Pavelekovou a Katkou Brychtovou zaspomínal na staré časy.

Do show z úplne iného súdka sa však nechal nahovoriť jeho dlhoročný kamarát a kolega - spevák Janko Lehotský. "Prvý krát ma zaskočil, keď som ho videl v telke korčuľovať v Hviezdach na ľade. My spolu často hrávame tenis, takže mi bolo jasné, že má športového ducha. A že sa teraz objavil v Celebrity Campe? No, zrejme má potrebu vyvádzať výtržnosti," podotkol so smiechom.

Sám by sa na čosi také nahovoriť nedal. "Veď na korčuliach som stál naposledy ako deviatak a stískal som pri tom ruku peknej ôsmačke... A Celebrity Camp? Už len ten názov by ma určite odradil. Neinklinujem k takýmto veciam..."

Dátum narodenia: 7. december 1948

Znamenie: Strelec

Miesto narodenia: Bratislava

Rodinný stav: ženatý, dve dcéry

Realax: spánok

Dáša KIRAĽVARGOVÁ

Autor: Baran

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári