drevené výrobky z jeho rezbárskej dielne, ale aj socha smrtky.
„Utiekol som zubatej, tak som z recesie urobil smrtku," vraví mladý Miroslav Povec zo Spišských Tomášoviec. Pred rokom sa ako 25-ročný mladík druhýkrát narodil. Pri kosení záhrady ho kopla elektrina a upadol do bezvedomia. „Bol to klasický príbeh. Prišiel som domov z práce a odhodlal som sa kosiť trávu. Naboso. Verím v silu zeme, takto som kosil bežne. Väčšinou som bol doma sám. Ale vtedy bola doma sestra, aj mama. To bolo šťastie, inak by som tu asi nebol. Kosil som blízko pri dome a pocítil som, ako ma niečo trasie. Potom si už nič nepamätám, zobudil som sa na áre, kde mi sestrička povedala - vitaj, druhý raz si sa narodil," hovorí o udalostiach spred roka.
Čo sa dialo medzitým, vie len z rozprávania svojich najbližších. „Vracala som sa z obchodu a počula som dcéru kričať. Nevesta volala záchranku, Mirko ležal v kŕčoch na zemi modrý, fialový, biely. Bola som v šoku, kľačala som na zemi a modlila sa k Bohu, aby mi nebral syna. Pribehli susedia, dávali mu umelé dýchanie," spomína na ťažký júnový deň minulého roka Mirova mama. „Keď prišla sanitka, ďalej ho oživovali, až kým nenaskočil. Jeden zo záchranárov ma vzal bokom a vraví mi - pani zlatá, ja viem, že ste veriaca, buďte silná, ak sa aj preberie, bude mať následky, veľmi dlho bol bez kyslíka. Aj lekári mi vraveli, že sa môže prebrať, ale aby som počítala s tým, že bude postihnutý. Modlila som sa, ak aj má byť postihnutý, tak len nech má zdravé ruky, aby mohol ďalej vyrezávať z dreva to, čo ho baví. Celú noc sme sa s dcérou modlili. Na druhý deň ráno som volala do nemocnice, povedali mi, že pohol jazykom. Vedela som, že bude dobre," usmeje sa pani Povecová.
Keď za ním prišli na oddelenie, Miro sedel na posteli a vítal ich s úsmevom. „Cítil som sa ako mimozemšťan, bol som napojený na prístroje, samé hadičky okolo mňa. Prišli sa na mňa pozrieť záchranári, psychológ, lekári, vraj je to rarita, že som prežil," hovorí mladý rezbár.
Po dvoch týždňoch strávených v nemocnici sa vrátil domov, k svojej rodine, do svojej dielne, k rozrobenej robote. V dielni, kde robí sadrové sochy aj rezbárske diela, vznikla aj smrtka. Dnes má svoje miesto v záhrade neďaleko miesta, kde sa „zubatá" pokúšala o Mirov život. „Smrť je súčasť života, beriem to tak, že určite raz príde. Beriem ju ako cestu, ktorou musíme všetci prejsť," filozofuje.
O tom, čo sa s ním dialo, už dnes dokáže aj žartovať. A tešiť sa zo života. Popoludní prichádza z práce a ide do jednej z svojich dielní. „Táto robota ma baví. Ako chlapec som sa pozeral na deda, ako brúsi nástroje, ako ukladá drevo. Keď už dedo nevládal, začal som robiť sám. Upravoval som samorasty, začal som svojim blízkym zhotovovať originálne drevené darčeky na Vianoce," spomína si na deda, ktorý ho naučil práci s drevom.
Kumšt potom rozvíjal štúdiom na drevárskej škole. Nasledoval drevený nábytok do maminej kuchyne, sochy, reliéfy, stojany, misky. Vianočné darčeky robí vlastnoručne dodnes, mame sa chystá zhotoviť kuchynský riad z dreva. Hoci si ho doma užijú málo, nájde si čas aj na kosenie záhrady. S akým pocitom ide kosiť dnes? „S úsmevom na tvári. Podľa mňa to, čo sa má stať, to sa stane. Ale už nejdem naboso," dodáva.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
