Keď ich naši pohostili makovníkom, zboristi chodili na dupľu dvakrát
Akoby symbolicky, deň pred sviatkom práce, vystupoval v košickej Steel Aréne legendárny zbor Červenej armády - Alexandrovci. Hala bola plná a diváci z nej po vyše dvoch hodinách odchádzali s fantastickým kultúrnym zážitkom. Aby ste tento legendárny zbor mohli spoznať aj z inej stránky, niekoľko hodín pred koncertom sme sa porozprávali s jeho hlavným manažérom Viktorom Kadzinovom. S Alexandrovcami účinkuje ako spevák už 37 rokov.
Alexandrovci sa preslávili svojou početnou členskou základňou, ktorá dáva klasickým ruským ľudovým piesňam nevídanú hĺbku a charizmu. Búrlivé emócie v piesňach sa totiž v podaní 120 profesionálnych spevákov 120 krát znásobujú... Preto je vidieť ich a počuť, silným zážitkom. Škoda, že sa ho podarí absolvovať len raz za dvadsaťročie. Prvýkrát vystupovali v Košiciach v roku 1956 a druhýkrát pred 20 rokmi. Na tie časy si Viktor Kadzinov rád spomína. Bol mladý a na spomienky viažúce sa k mladosti človek nezabúda.
"Bolo to 2. mája 1956 v Košiciach v amfiteátri. V zbore som vystupoval ako spevák," približuje dávne časy. "Amfiteáter bol plný ľudí, bol to úžasný koncert. Neprerušil ho ani dážď. Ani jeden človek sa kvôli tomu, že bude mokrý, nezdvihol a neodišiel. Aj terajšie vystúpenia na Slovensku chytajú ľudí za srdcia ako kedysi. Cítim sa tu tak, ako vtedy keď som bol mladý. Ľudia tu pri našich pesničkách vstávajú, tlieskajú, tancujú, presne ako voľakedy. Som milo prekvapený, že Slováci si nás po toľkých rokoch pamätajú."
Ako ich prijímajú ľudia v súčasnosti? "Divák, ktorý prichádza na naše vystúpenia vie, kto sme, ako spievame, čo spievame a preto sme sa so žiadnymi negatívnymi odozvami nestretli," odpvedá V. Kadzinov. "Ťažšie chvíle boli pre nás v 70. a 80. rokoch, a po revolúcii, keď niektorí jednotlivci nie celkom správne chápali poslanie súboru. Ale masy boli na našej strane. Tento súbor nie je politický. Nesie na scénu svoje srdce, svoju dušu, svoje umenie..."
História zboru siaha do roku 1928, kedy ho založil hudobný skladateľ Alexander Vasiljevič Alexandrov, autor známej piesne "Vstavaj strana agromnaja". "Po roku 1946 pokračoval v jeho práci, organizátorskej aj skladateľskej, jeho syn Boris. Ten viedol súbor ďalších 40 rokov. Po ňom nasledovali ďalší a v súčasnosti ho vedie národný umelec Maľcev."
Zbor kedysi začínal s ôsmimi ľuďmi - štyrmi spevákmi, dvoma hudobníkmi a dvoma tanečníkmi. Vystupovali v Moskve a rýchlo si získali priazeň divákov. Postupne sa rozrastali a po dvoch rokoch ich už bola stovka a ďalší rok mal zbor 200 členov. "Do súboru som prišiel v roku 1954 a vtedy v ňom bolo 180 ľudí. Ako sa rozširoval, menil aj svoje názvy. Na samom počiatku to bol Súbor červenej armády, neskôr Súbor červenej zástavy a podobne. Po smrti jeho zakladateľa dostal jeho názov - Alexandrovci."
Ich prvá cesta do zahraničia smerovala v roku 1937 do Paríža. Zo svetovej výstavy, ktorá tam prebiehala, si priviezli cenu Grand Prix. Odvtedy súbor cestuje po svete a predvádza nezameniteľné piesne ruského národa. Postupne sa Alexandrovci rozrástli o baletnú i tanečnú časť. V doterajšej histórii aplaudovali tomuto súboru vypredané sály v podstate na celom svete (napríklad v Rakúsku, Alžírsku, Anglicku, Belgicku, Bulharsku, Nemecku, Vietname, Holandsku, Egypte, Taliansku, Kanade, Číne, Kórei, Kube, Mexiku, Mongolsku, Švajčiarsku, Japonsku a v mnohých ďalších). "Navštívili sme vyše 70 krajín sveta a všade sme sa stretli s veľkým nadšením. Ročne vystupujeme v piatich až siedmich štátoch."
Koncertovali aj v USA, v krajine, ktorá so sovietskym socialistickým systémom nemala nič spoločné, teda ani s ich umením... "Napriek tomu nás aj tam prijali veľkolepo. Ale najčastejšie navštevujeme krajiny, susediace s bývalým ZSSR, lebo tie majú dušu blízku ruskému človeku. Preto na tieto vystúpenie spomíname najradšej." Zbor vystupuje na rôznych oslavách, pripomenutiach historických medzníkov či sviatkoch. "Tieto udalosti neopomíname, ale koncertujeme veľmi veľa aj mimo týchto výročí."
Najznámejšou piesňou je Svätá vojna (Svjaščennaja vojna), ktorú po sebe zanechal zakladateľ zboru Alexandrov. Túto pieseň prvý krát uviedli počas vyprevádzania vojakov do boja s fašistami v roku 1941, čo dáva piesni mimoriadny význam. Počas II. svetovej vojny sa zbor rozdelil na menšie časti a slúžili na zlepšovanie morálky armády na fronte. Údajne vystupovali aj v zákopoch počas bojov.
"Súbor sa rozvíjal spolu s rozvojom krajiny. Zúčastňoval sa na všetkých dôležitých udalostiach štátu a armády," pokračuje V. Kadzinov. "O dva dni na to, ako sa začala druhá svetová vojna, vystúpili Alexandrovci so známou piesňou Vstavaj strana agromnaja, ktorá dodnes u ľudí vyvoláva mravenčenie na chrbte. Je to jej silným vlasteneckým nábojom a protivojnovou tématikou. A keď takúto silnú pieseň zaspieva vyše 200 ľudí, tak to na poslucháčov ohromne pôsobí. Aj na tých, čo vojnu nezažili."
Hlavnou silou repertoáru Alexandrovcov sú celosvetovo známe piesne, hlavne vďaka ich podaniu: "Kalinka", "Donci Molodci", "Šli vojaci"... Alexandrovci boli i prvými, kto naspieval slávny "Sojuz nerušimyj", teda hymnu ZSSR. Popri Ruskej klasike však spievajú aj Verdiho "Zbor židov" z Nabuka, Musorgského "Raschodilas, razguljalas", Meisnovu "Delilah" a mnoho ďalších svetových melódií.
Kombinácia Alexandrovcov s folklórnymi piesňami štátu v ktorom vystupujú, privádza divákov do vytrženia. Inak tomu nebolo ani na Slovensku, kde zbor za doprovodu balalajok a muzikantov z Terchovej zaspieval slovenskú pieseň "Na kráľovej holi". Na vystúpení v Banskej Bystrici a Košiciach boli diváci ňou doslova očarený a Alexandrovci ju museli opakovať až trikrát.
Na otázku, čo rozhoduje o tom, akú pieseň danej krajiny zahrajú na vystúpení, V. Kadzimov odpovedal: "Pár mesiacov pred vystúpením požiadame organizátora vystúpenia o poskytnutie niekoľkých národných pesničiek krajiny. Vyberáme si tie, ktoré nás oslovia. Pieseň ´Na kráľovej holi´ je symbolikou vaších dejín, preto sme sa pre ňu rozhodli."
Alexandrovci sa všade stretávajú s vrúcnym a nadšeným prijatím. Diváci na ich výkon bezprostredne reagujú vstávaním zo stoličiek, búrlivým a dlhotrvajúcim potleskom. V čom tkvie úspech, ktorý divákov doslova postaví zo stoličiek? "Naše piesne vyjadrujú dušu ruského národa a sú veľmi ľúbivé. Svoje emócie prenášame na ľudí a ľudia to cítia. Základ nášho repertoáru tvoria ľudové piesne, ale aj klasické, ktoré sú blízke ľuďom z rôznych kútov sveta. K tomu zakaždým pridáme jednu alebo dva piesne krajiny v ktorej vystupujeme a to má vždy úspech. Okrem toho odvádzame prácu vysoko profesionálne a to publikum vníma. Keď ľudia vstávajú zo stoličiek a silno tlieskajú, sme spokojní. Vieme, že naše umenie padlo na úrodnú pôdu." Program zostavujú tak, aby každý človek si na vystúpení našiel piesne, ktoré ho oslovia a ktoré mu po odchode utkvejú v pamäti.
A koľko piesní doteraz naspievali? "To sa neodvážim povedať, bolo to možno niekoľko tisícok. Možno päť, možno 10 tisíc... Je ich naozaj obrovské množstvo. A každý rok zaraďujeme do repertoáru nové." Dobrých nových piesní sa dnes v Rusku skladá veľmi málo. "Pociťujeme po nich hlad. Teraz je obdobie, keď sa veľmi ťažko píšu nové piesne. Preto sa snažíme zaraďovať do repertoáru každý rok štyri až päť takých skladieb, ktoré sú hitmi už dlhšiu dobu a sú overené. Inák vyznejú, keď ich spieva jeden spevák a celkom inák keď sú zaspievané našim zborom." Každý rok vydávajú Alexandrovci aj CD so svojim novým repertoárom a DVD s nahranými vystúpeniami.
Zbor prežil rôzne politické systémy. Od komunizmu cez perestrojky až po divoký kapitalizmus a súčasnú "putinovskú" éru. Čo je tajomstvom ich prežitia? "Spočíva v profesionalite. Prvoradou úlohou súboru bolo vždy podporiť Rusov umením. Alexandrov postavil umenie nad politiku. Je pravdou, že sme mali ťažšie obdobia, kedy sme veľmi málo chodili na vystúpenia do zahraničia, pretože sme z tejto strany pociťovali vtedy menšie sympatie. V tom čase sme viac vystupovali v Rusku. Teraz sa to znormalizovalo a tento problém už nemáme."
Sídlo zboru je v centre Moskvy. Od štátu sa mu dostáva náležitého uznania a podpory. V podstate sú všetci členovia zboru štátnymi zamestnancami, lebo o ich platy a materiálne vybavenie sa stará štát. Sú to všetko profesionálni speváci, hudobníci i tanečníci. "Od štátu máme tú najväčšiu pozornosť a starostlivosť, lebo vedenie si uvedomuje, že sme reprezentantmi a poslami krajiny. Vedia, že nás zahraničie prijíma s úctou a srdečnosťou, takže aj preto nám v každom smere vychádzajú v ústrety. Ako po stránke umeleckého rozvoja, tak aj po stránke materiálnej."
Pre Rusov je veľkou poctou možnosť pracovať v tomto súbore. K Alexandrovcom sa dostanú len tú najlepší. Výber členov sa uskutočňuje prostredníctvom konkurzov, na ktorých musia účastníci vydať zo seba to najlepšie. "Ale kto je profesionál, nemá problém sa k nám dostať," dodáva hlavný menežér.
Program nacvičujú trikrát do týždňa po troch až štyroch hodinách. Týždeň pred vystúpením nacvičujú každý deň. Kostýmy im navrhujú a šijú v ateliéroch. Na vystúpenia s nimi chodia kostymérky, ktoré potrebujú na to, aby im v prípade potreby odev opravili, vyžehlili a postarali sa, aby bol v poriadku. Súbor si so sebou nosí aj masérov, ktorých služby využívajú predovšetkým tanečníci. Na vystúpenia sa dopravujú leteckým špeciálom. Po krajine sa presúvajú autobusmi, vlakom a niekde aj loďami. V súbore pôsobí už tretia a štvrtá generácia členov. V súčasnosti najväčšiu časť tvoria mladí ľudia. Nezriedka sa stáva, že ľudia zo zboru medzi sebou uzatvárajú manželstvá. Vysokou produkciou takýchto manželstiev je hlavne tanečná zložka súboru.
Umelci zo súboru Alexandrovci sú skromní. Nemajú žiadne špeciálne požiadavky čo sa týka jedla, dopravy ani ubytovania. "Nie sme prieberčiví, ale demokratickí. Čo dostaneme na stôl, to zjeme. Tu u vás nás hneď po príchode pohostili veľmi dobrým makovníkom. Na dupľu zboristi chodili aj dvakrát, taký bol chutný. Jedinou našou požiadavkou je mať patričné osvetlenie na pódiu a patrične veľkú scénu, lebo nás je veľa." Práve preto na vystúpenia do zahraničia chodí väčšinou len 120 členov zo súboru, napriek tomu že ich je 200. "Problém je so scénami, lebo málokde je také veľké pódium, na ktoré by sa všetci naši členovia zmestili. Vystupujeme väčšinou vo viacúčelových halách, ktoré takýto priestor nemajú."
Hovorí sa, že kto nepočul Alexandrovcov, nepochopí rozorvanú ruskú dušu. Alexandrovci nikdy nepoužívajú plejbek, vždy svoje vystúpenie prežívajú tak, akoby bolo posledné. Kto bol na ich vystúpení v Košiciach, určite trošku viac spoznal mentalitu a veľkosť duše ruského národa.
Andrea BOŽINOVSKÁ
Autor: Staré mesto
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
