Po emigrácii začínal s tlmočením, dnes podniká a šéfuje Hotelu Bankov

V súčasnosti je nálada mnohých mladých Košičanov apatická. Väčšina plánuje odísť za šťastím do Bratislavy alebo ďalej na západ. Zdalo by sa, akoby Košice neponúkali ambicióznym ľuďom dostatok priestoru. No nie je to celkom pravda. Skutoční svetáci, ktorým sa naše pomery nemália, ich berú ako výzvu. Takým je aj Miroslav Kollár, majiteľ Hotela Bankov. Muž, ktorý po úspešnej právnickej a bankárskej kariére v Austrálii zakotvil v Košiciach. Životný príbeh rodeného Prešovčana, ktorý ako prisťahovalec z bývalého socialistického bloku urobil v Austrálii kariéru, je ako vystrihnutý z románu.

M. Kollár emigroval z ČSSR v roku 1979 ako 19-ročný mladík. "Nepamätám si presne dôvod, prečo som chcel emigrovať, ale rozhodnutý som bol už ako 14-ročný," spomína. "V podstate som čakal len na príležitosť. Na útek som sa systematicky pripravoval, aj preto som chodil do jazykovej školy. Po gymnáziu som sa prihlásil na právo. Moja motivácia bola trochu zvláštna. Starší brat Branislav študoval už tretí rok medicínu. Vravel, že medici sa stále učia, kým študenti práva sa zabávajú. To mi tak utkvelo v pamäti, že som šiel na právo. Pre mojich spolužiakov to bol šok, lebo som bol považovaný za matematický talent. No pred emigráciou som si chcel užiť študentský život.

V auguste 1979 vyhlásili, že sa do Bulharska bude cestovať cez Juhosláviu. Viac M. Kollár nepotreboval. "S bratom sme emigrovali počas utečeneckej vlny, kedy ušlo asi 10 000 ľudí vďaka tranzitu cez Juhosláviu. Brat pôvodne nechcel ostať vonku. V Belehrade na kúpalisku sme však stretli našich menovcov, rodinu Kollárovcov. Brata to veľmi ovplyvnilo, lebo pán Kollár nám vykreslil situáciu, ako doma nechal zariadený byt i chatu a v podstate všetko, čo mal. Vtedy si brat uvedomil, že taká šanca sa už nenaskytne." Obaja súrodenci mali štastie, že stretli človeka, ktorý bol znalý západných pomerov. Poradil im, že musia ísť na rakúsku ambasádu žiadať tranzitné víza.

"Utečeneckému táboru Treiskirchen neďaleko Viedne sme sa nevyhli. Prešli sme karanténou, vzdali sa na istý čas slobody. Potom sme bývali v obecnej časti lágru, kde boli ubytovaní aj Albánci, Rumuni a Poliaci s trestnými záznamami. Keďže ich nechcela Amerika ani Kanada, atmosféra v tábore bola napätá.Jednu noc sme počuli streľbu. Radšej sme nevychádzali z izieb." Keď súrodenci dostali vo Viedni politický azyl, mohli bezplatne študovať. Miroslav právo a Branislav medicínu. Medzi tým si zarábali ako stavební robotníci a čašníci. "Zlom nastal, keď som bol na návštevu u spolužiaka v Gmunde. Toto pohraničné mestečko bolo prehradené ostatným drôtom. Československí vojaci tam stáli a strážili hranicu so samopalmi v rukách. Krátko na to som sa rozhodol, že chcem emigrovať oveľa ďalej. Uvedomil som si, že som tak blízko a zároveň ďaleko. Vybral som si Austráliu."

V súvislosti s rýchlym získaním víza do Austrálie si M. Kollár spomenul na perličku. "Dozvedel som sa to oveľa neskôr, keď som pracoval na ministerstve vnútra. Kolega mi vysvetlil, ako to fungovalo pri prideľovaní víz. Keď sa žiadateľov pýtali, kde chcú v Austrálii ostať, väčšina povedala Sydney a Melbourne. Títo ľudia išli automaticky na spodok kôpky. Ja som chcel ísť do Perthu, preto ma položili na vrch..."

Ešte pred žiadaním o vízum išiel M. Kollár do knižnice, kde si Austráliu naštudoval. Perth poznal z kníh. Bola to pre neho analógia s Kaliforniou. Také pionierské miesto. Príroda, pláže a slnko. "V januári 1981 som z viedenského letiska Schwechat odletel do Austrálie. Na letisku v Melbourne ma ostatní emigranti pokladali za ich delegáta, sprievodcu. Väčšina totiž nevedela po anglicky ani ceknúť. Keď úradníčka na letisku začala čítať ich mená, nikto nereagoval. Samozrejme, bolo to výslovnosťou. Keď sa zúfalo opýtala, kto vie po anglicky, vstal som len ja. Poprosila ma, aby som ľudí vymenoval, keďže jej nikto nerozumel. Na ďalšej zastávke mojej utečeneckej skupiny v Addelaide ma už všetci obkolesili a čudovali sa, že som z Československa."

Jazykovo zdatný Miroslav si angličtinou privyrábal už v utečeneckom tábore v Perthe. Mal 20 rokov, bol mladý a vedel, čo chce. Po pár týždňoch z tábora odišiel. Našiel si ubytovanie a zapísal sa na vysokú školu, kde študoval biznis manažment. "Popri tom som začal podnikať ako automechanik. Najprv som opravoval autá vlastnoručne, po čase som už zamestnával ľudí. No vtedy som ešte netušil, že opravovanie áut je nezisková komodita..." Po niekoľkoročnom živote v Perthe, ktorý bol tak "trochu" odrezaný od sveta, sa M. Kollár vybral do Melbourne. Mesto ho zaujalo, lebo tam žilo viac Európanov, bolo veľké, kultúrne, s divadlami i operou. A hoci Melbeurnská univerzita patrila medzi najlepšie na kontinente za právnika pán Kollár vyštudoval v Hobarte.

"Keď som už istý čas býval v Melbeurne, zavolal mi priateľ, či ho neprídem navštíviť do Hobartu. Z letiska sme išli autom. Tá cesta mi utkvela v pamäti na celý život. Keď sme vchádzali do Hobartu, bol som nadšený jeho scéneriou. Krásne údolie s riekou a mohutnými kopcami dookola. Ešte nikdy pred tým som nemal taký dobrý poci z mesta. Hobart mal čaro a romantiku. Zapísal som sa na tamojšiu Tasmanskú univerzitu, na ktorej som prvý rok študoval ekonómiu a ďalší právo." Privyrábal si ako čašník, neskôr si prenajal dom s garážou, v ktorej opravoval staršie autá. Trochu ich dal dokopy a potom predal. "Z toho som žil počas štúdia na univerzite. V Hobarte som si opäť začal vážiť študentský život. Bola to úžasná sloboda v porovnaní s ťažkým obdobím, keď som začal podnikať a trápil sa so zamestnancami (smiech)."

V roku 1988 sa čerstvý právnik M. Kollár pokúsil dostať na austrálske ministerstvo vnútra. Bol úspešný a vyhral konkurz, na ktorý sa prihlásilo vyše 400 adeptov. Dostal sa tam ako jediný prisťahovalec zo Slovenska. Zaradil sa medzi šesť štastlivcov z celej Austrálie, ktorí boli vybraní do vzdelávacieho programu ministerstva vnútra v Canberre. "Keď som prvý krát prišiel do Canberry, myslel som si, že som v raji. Bolo to netypické mesto, neboli tam ani parkovacie automaty, všade sa parkovalo zadarmo (smiech). Bolo to také provinčné úradnícke mestečko, ale pri tom malo úžasné infraštruktúru, jazero a krásne budovy. Všade vládla pohoda."

Ale každé čudo trvá chvíľu. Nevýhody úradníckej mentality začal štátny úradník Mr. Kollár pociťovať, keď sa dostával v úradníckej hierarchii vyššie. "Čím vyššie idete, tým viac a dlhšie pracujete. To však neplatí pre radových zamestnancov. Napríklad sekretárka vypla počítač o 16.31, presne minútu po pracovnej dobe, a odišla. Nezaujímalo ju, že potrebujem nadiktovať niečo pre ministra. Dobrých asistentiek bolo málo, tak som ju nemohol ani nahnevať. Navyše, mali silné odbory (smiech)." V súvislosti s prejavmi si M. Kollár spomenul na príhodu. "Raz mi dali napísať prejav pre ministra, lebo človek, ktorý to zvyčajne robil, mal dovolenku. Môj prejav mal veľký úspech, lebo nebol suchý a fádný. Tak som sa stal na istý čas tvorcom ministerských prejavov. Keď prišla reforma, tak som jeden čas nerobil nič iné, len písal prejavy...

K jedlu a vínu mal M. Kollár stále dobrý vyťah, ale až v Canberre sa začal vážnejšie venovať gastronómii. "Pred tým som na to nemal čas ani peniaze. Založil som tam vínnu skupinu, s ktorou sme chodili na ochutnávky vín a vinné večere. Zvolili sme si tému, napríklad Chardonay, a snažili sa vybrať z rôznych oblastí v Austrálii najlepšie vína tejto odrody. Večere sme si najprv varili sami, neskôr sme začali chodiť do reštaurácií. Vína sme prispôsobovali kuchyni."

Keď sa práca na reforme zákonov končila, M. Kollár si nevedel predstaviť, že sa vráti do bežného rytmu úradníckeho života na ministerstve. Preto som prijal pracovnú ponuku zo Sydney. Oslovila ho známa právnická firma,v ktorej sa zaoberal investičnými fondmi. Dva roky mal luxusnú pracovňu v jednom z najväčších mrakodrapov v Sydney. Presne tam, kde sa natáčali akčné scény z filmov Matrix a Mission Impossible. "Sydney ma očarilo. Môj život bol ako vo filme, ale v takom akčnejšom žánri (smiech). Nabral som si toho veľa. V tej dobe ovládol trh internet. Nastala konjunktúra v telekomunikáciách, zrazu sa objavila úžasná ´bublina´, každý chcel kupovať internet. Veľmi rýchlo som zbohatol a veľmi rýchlo schudobnel..."

Stručne povedané, po roku a pol v Sydney sa M. Kollár stal generálnym riaditeľom spoločnosti, v ktorej začínal ako právnik. Od roku 1998 bol aj slovenským honorárnym konzulom pre Nový Južný Wales. Keďže takáto funkcia nie je zárobková činnosť, ale spoločenská prestíž, privyrábal si aj ako spolumajiteľ investičnej banky. Tiež prijal čestnú funkciu olympijského atašé. "Bolo to také náročné a šialené tempo, že po olympiáde som bol úplne vyčerpaný. Zobral som si pár mesiacov voľna a oddychoval som."

Na Slovensko sa M.Kollár vrátil v roku 2002 potom, čo ako investičný bankár finančne podporil istý výskumný projekt, ktorý sa tu realizoval. Dá sa povedať, že si prišiel dať pozor na svoje peniaze osobne. V hoteli Bankov bol sprvoti tiež zainteresovaný ako investor, potom ako jediný vlastník a v súčasnosti ako spolumajiteľ.

"Moja vízia je urobiť z hotela Bankov špičkový hotel. Ako jediný je umiestnený v romantickom prostredí neďaleko Košíc. Je to veľká výhoda, lebo sa zameriavame na obchodných cestujúcich. Chcem pokojne spať, preto nemám záujem o podnikanie, ktorým som jednou nohou v base." Podľa M. Kollára by sa mali zvýšiť ceny. Pár podnikov by skrachovalo, ale reštaurácie, čo by ostali, by sa mali lepšie. "Vo svojom hoteli som napríklad zrušil praktiku, že si svadobčania nosia vlastný alkohol. V konečnom dôsledku sme drahší, ale máme nehnuteľnosť, ktorú treba financovať. Nepustí nás ekonomika biznisu. Socializmus postavil všetky hodnoty na hlavu. Trh nefungoval, bol umelo regulovaný. Komunisti chceli uspokojiť masy, preto sa zamerali na kvantitu a nie na kvalitu," konštatuje M. Kollár.

Majiteľ Hotela Bankov je excelentným právnikom. Jeho vysokú odbornosť v obchodnom práve potvrdilo zamestnanie na austrálskom ministerstve vnútra. Bol jeden z 12 odborníkov, ktorý prepisovali austrálske obchodné právo. Jeden z tímu ľudí, ktorí pracovali celé dni a prebdeli noci, aby novú reformu vedeli "predať". "Moja nominácia do tímu reformujúcich právnikov nebola politická, ale odborná. Bolo to obdobie, kedy som bol pracovne veľmi vyťažený. Neustále sme museli publikovať odborné články, cestovali sme po krajine za konzultáciami. Jednoducho, bol to stres."

V tejto súvislosti si možno niekto položí otázku, čo tu robí kapacita svetového formátu? Košického hoteliéra? "Áno, lebo život je výzva, ako hovorí ´občan sveta´ Miroslav Kollár "Keď sedím na slnečnej terase svojho hotela, som šťastný. To je odpoveď na otázku, prečo som tu..."

Tamara MAKAROVÁ

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári