Šotha a odvtedy pôsobí na doskách tunajšieho divadla. Za sedem rokov tu stvárnil množstvo titulných postáv a podpísal sa pod filmy, ktoré dotvárajú scénu niekoľkých baletov v réžii O. Šotha. Na rozhovor sme sa s ním stretli po generálke komického baletu Svadba podľa Figara (Mozarta), ktorý mal premiéru minulý víkend.
Nové predstavenie baletu, ktoré ste premiérovali pred pár dňami, kladie veľký dôraz na hereckú akciu. Nie je to pre tanečníka priťažký oriešok?
- Je to, samozrejme, veľmi ťažké. No náš súbor sa na repertoári Ondreja Šotha veľmi posunul. Robíme tanečné divadlo a už názov naznačuje, že nielen tancujeme, ale robíme aj divadlo, ku ktorému herectvo neodmysliteľne patrí.
Vy ste však na Ukrajine vyrástli na "čistokrvnom" balete. K tanečnému divadlu ste sa teda prepracovali zrejme až tu. Alebo?
- Áno, dopracovali sme sa k nemu až tu, pretože na Ukrajine v čase, keď sme odtiaľ odchádzali, nič také nebolo. A myslím si, že aj dnes sa má človek len málokedy možnosť stretnúť s takýmto tanečným divadlom, aké robíme my.
Necnie sa vám po klasickom balete?
- Vôbec nie. Ja by som balet, ako ho teraz chápe veľa ľudí, robiť nechcel. Navyše, podľa mňa, to čo robíme my, je ten "správny" balet. Lebo balet by mal v sebe skĺbiť hudbu, tanec i herectvo. Presne, ako je to u nás.
Aký je rozdiel medzi tým, čo ste študovali na Ukrajine a tým, čo robíte tu?
- Ruská škola v poslednom období vychováva ľudí, ktorí tancujú ako gymnasti. Dôraz je na technike. Na tom, kto dvihne vyššie nohu. Ako na súťaži. Aj náš umelecký šéf vyžaduje tanečné výkony, no posúva nás niekam inam. Jeho filozofia je založená na tom, že tanec je o duši. Tancovať treba srdcom. Aby to nebolo len prázdne cvičenie.
Je spolupráca s ním pre vás obohatením?
- Samozrejme. Je to fantastická skúsenosť, ktorú môže mladému tanečníkovi dať len málokto. Za tie roky sa každý v našom súbore, kto chcel, posunul nielen v tanci, ale aj v odboroch, ku ktorým inklinuje. Ak porovnám niekoho z nášho súboru s mojimi spolužiakmi, čo ostali v divadle v Kyjeve, je to obrovský rozdiel. Nie v tom, kto z nás vykonáva aké pohyby, ale ako kto rozmýšľa na javisku.
V čom spočíva ten základný rozdiel?
- Napríklad v tom, že my sme spolutvorcami predstavení. Prinášame do nich svoje vplyvy. V Rusku tanečníci predstavenia naštudujú a iba vykonávajú naučené pohyby. Tancujú, čo im povie choreograf, ktorý si v tom horšom prípade choreografiu ani nevymyslí, a tiež ju len naštuduje.
Ako často chodievate domov a na baletné predstavenia tamojšieho divadla?
- Domov chodíme raz za pol roka, no do divadla tam už tak často nechodíme. Predtým sme chodievali, no boli sme veľmi sklamaní. Náš vkus sa už zmenil. Baletný pohyb pre nás nie je zaujímavý, ak je prázdny. A na tamojších javiskách sa často pohybujú len prázdne - niektoré horšie, niektoré lepšie - tancujúce schránky. Divadlo ich nikam neposúva.
A je baletný súbor, ktorého tvorba sa vám páči?
- Viacero divadiel má dobré súbory. Ale keby sme sa bavili o predstaveniach, tak nie je také divadlo, do ktorého by som chcel ísť. Možno je to tým, že tu som sa našiel, že sa mi tu páči.
Odmietli by ste aj ponuku zo súboru zvučného mena?
- Tu máme veľmi zvučné meno - Ondreja Šotha. Málokto si to teraz uvedomuje, no tento človek posúva tanečné umenie. Spolupráca s ním nás veľmi ovplyvnila. Z profesionálneho hľadiska, ale aj ako osobnosti.
Váš súbor je typický tým, že tanečníci sa na predstaveniach podieľajú aj ako autori kostýmov, spoluvytvárate scénu... Vy konkrétne sa už niekoľko sezón podpisujete pod filmy, ktoré sú súčasťou scény. Máte filmárske ambície?
- Táto práca ma veľmi baví, no zatiaľ robím len filmy pre balet. Náš umelecký šéf mi to umožňuje a tým sa, samozrejme, vyvíjam.
Viete si predstaviť, že by ste sa po skončení kariéry tanečníka presunuli do polohy filmára?
- Ak by sa tak stalo, splnil by sa mi sen.
Váš život teda nie je iba tanec?
- To rozhodne nie. Mám aj iné záujmy. Už spomínaný film, ale aj fotografiu, knihy, techniku...
Všetko, čo menujete, je úzko spojené s divadlom...
- Áno. Lebo divadlo je náš život. A myslím, že tak to má byť.
V Košiciach žijete už 7 rokov. Udomácnili ste sa tu už?
- Cítim sa tu už viac doma, ako na Ukrajine. V Kyjeve je občas fajn, ale nemôžem tam byť dlho. Tu mám prácu, ktorá ma napĺňa, zázemie, väčšina z nás tu už má svoje byty. Zvykli sme si na tento systém a systém si zvykol na nás.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
