času. Veľká čarničiarska rodina je prepletená zväzkami manželskými i priateľskými, jej súdržnosť je neprehliadnuteľná. Vyše 1500 tanečníkov postupne absolvovalo viac ako 60 zahraničných zájazdov, získalo množstvo ocenení, no hlavne potešilo svojimi vystúpeniami nejedného diváka. So svojimi pocitmi z osláv sa s nami podelil Marián Baloga, riaditeľ OZ Čarnica.

Päťdesiat rokov je pre človeka najlepší vek. Čas trochu bilancovať. Aké pocity prežívate vo vzťahu k jubilujúcej Čarnici?

- Ja som naozaj pravý pamätník, pretože v súbore pôsobím 45 rokov. Celú históriu som si však ešte obnovil v súvislosti s prípravou aktuálnej výstavy Čarničiarske metamorfózy, ktorá prebieha v týchto dňoch v Slovenskom technickom múzeu. Podopĺňal som si tzv. šedé miesta, oprášil som si chvíle dávno zabudnuté. Trošku som pospomínal, chvíľami ma pochytila príjemná nostalgia. Každopádne však mám povznášajúce pocity.

Na čo ste najviac hrdý?

- Nie je jednoduché vydržať toľké roky. Viackrát som chcel skončiť, aktívne som v Čarnici tancoval do štyridsiatky. Ako starší som už tancovať nemohol, tak som sa akosi prirodzene stal vedúcim súboru. Cieľavedome som však nešiel za touto funkciou. Bol som v tom čase jednoducho najstarší, najvyšší a najkrajší. (Smiech). Som hrdý na to, že tancuje takmer celá moja rodina. Teší ma spolupatričnosť našich členov a tiež skutočnosť, že si zachovávame mladistvého ducha.

Čarnica teda znamená celý váš život...

- Vždy som súboru venoval veľmi veľa času. Teraz sa smejem, že ako dôchodca som v Čarnici cez týždeň 12 hodín denne, len cez víkend robím šestnástky. Je to drina, ale baví ma to a je to moja láska.

Aktuálna Cena mesta Košice, ktorá Čarnici právom patrí za výnimočný prínos v oblasti propagácie folklóru a zachovávania kultúrneho dedičstva, vás iste tiež teší.

- Každá pochvala či potľapkanie vám urobí radosť. My ako amatérsky súbor za svoju prácu iné odmeny ani nedostávame. Morálne ocenenie však naozaj často teší viac ako finančné. Cítim zadosťučinenie, celý súbor sa veľmi teší. Najviac si vážim skutočnosť, o ktorej som sa dozvedel od námestníka primátora Mikuláša Čečka. Aj keď sa údajne poslanci hádajú o všetkom možnom, jediná vec, pri ktorej svorne všetci zdvihli pri hlasovaní ruku, bolo udelenie tejto ceny nášmu súboru.

Za také úctyhodné množstvo rokov sa z Čarnice zrejme stala jedna veľká rodina. Vznikli nepochybne silné putá medzi členmi, priateľstvá i manželstvá...

- To máte pravdu. Viem presne, že máme 32 súborových manželstiev s vyše 60 deťmi. Naozaj môžeme hovoriť o rodinnom súbore. Najkrajšie je, že všetci pre súbor urobia aj nemožné. Keďže si väčšinu vecí robíme svojpomocne a nemáme finančné krytie, musíme držať spolu. Pomáhajú však nielen priami súčasní či minulí členovia, ale aj ich rodiny a známi, za čo som naozaj veľmi vďačný.

Folklór vo všeobecnosti bol vždy viac cenený v zahraničí ako doma, medzi svojimi. Ako vnímate postoj ľudí u nás k tradičnej ľudovej kultúre?

- Naozaj sme najväčšie úspechy vždy mali v zahraničí. Kultúra u nás je dnes v prevažnej miere ponechaná sama na seba. Peniaze sa dajú na pár vybraných "čerešničiek" dostane ich Národné divadlo, SĽUK či Lúčnica. 50 miliónov si rozdelia tri najlepšie súbory a všetky ostatné kolektívy majú na svoju činnosť spolu ledva 5 miliónov. Čo sa však týka verejnosti, naozaj sa záujem na Slovensku o folklór opäť prebúdza.

Hovoríte, že na Slovensku. Ako je to však konkrétne v Košiciach?

- Žiaľ, tu je to horšie. Na všetkých festivaloch v rôznych obciach sú hľadiská preplnené. Programy v Košiciach sú zostavované kvalitne, ponúkajú snáď všetko, čo si len divák môže priať a i napriek tomu je návštevnosť nízka. Neviem, či je tu také zvláštne zloženie obyvateľstva, alebo sa nechuť k folklóru rokmi vypestovala. Organizátori si v Košiciach dávajú na perfektnej príprave oveľa viac záležať ako inde, no programy sa tešia menšiemu záujmu verejnosti.

Čo myslíte, kde je chyba?

- To je naozaj ťažké povedať. Možno by sa malo niečo vymyslieť, snáď by každá mestská časť mohla mať nejaké svoje vlastné priestory na prezentáciu kolektívov. Nehovorím, že hneď amfiteáter, to by bolo samozrejme nereálne. Možno nejaké malé pódium, ktoré by sa na zimu rozobralo. Dnes sú aj široké možnosti zastrešenia. Je však zase na druhej strane pravda, že by to v noci bolo nutné strážiť, čo opäť znamená náklady a sme znovu pri peniazoch. Všetko sa podľa mňa však dá zlepšiť, je len nutná snaha a nie neustále náreky. Ľudia si k folklóru opäť potrebujú nájsť cestu.

Ak by ste mali symbolicky Čarnici niečo zaželať k narodeninám, čo by to bolo?

- Za to množstvo rokov som sa už stretol s množstvom okrídlených viet. Veľmi sa mi však páčilo, keď pani Melánka Nemcová, veľká priateľka a obdivovateľka nášho súboru, hovorila o Čarnici ako o večne mladej. Pozerala sa na ňu ako na černicu, ktorá každý rok opäť rozkvitne do krásy. Preto do ďalšej päťdesiatky súboru prajem, aby si túto večnú mladosť zachoval. Nech naďalej množstvo ľudí teší svoju srdečnosťou, živelnosťou a sviežosťou prejavu.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári