Mládež dnes na kolotoče nechodí, viac ju zaujíma alkohol a toluén

Hoci máme už pekných pár rokov 21.storočie, klasické kolotoče, bez ktorých sa kedysi nezaobišiel jediný jarmok či púť, z neho nevymizli. Podobne ani zamestnanie - kolotočiar. Život ľudí, ktorí sa venujú tejto profesii, má svoje pravidlá a zákonitosti. Kočovný štýl života rozhodne nie je ľahký, ale na rozdiel od klasickej "usadenej" formy, ktorú volí väčšina z nás, nepostráda dobrodružstvo a voľnosť. Nazrieť trochu do kolotočiarskej "kuchyne" nám umožnil majiteľ lunaparku, ktorý minulý týždeň "parkoval" pri OC Galéria.

Päť kolotočových atrakcií - dve retiazkové, jedna húsenková dráha, detský kolotoč a autodrom boli v čase našej návštevy takmer prázdne. Hoci bolo po 16. hodine, povoziť sa prišla iba hŕstka detí. Niektoré s rodičmi, iné sami. Na autodrome sa za celý čas nepovozil nik, retiazková dráha sa spúšťala aj vtedy, keď na nej sedelo iba jedno dieťa...

Preč sú už časy, na ktoré si pamätá stredná a staršia generácia. Vtedy bol kolotoč veselý... Ľudia sa zabávali, srandovali a retiazkovú, či húsenkovú dráhu si s nadšením vyskúšali aj dospelí. V lunaparku sa stretávali celé rodiny. Deti šantili na kolotočoch, pochutnávali si na cukrovej vate, lízatkách, vystreľovali papierové ruže i huňaté skákacie opičky a zabávali sa aj rodičia. Kolotoč doslova vrel životom.

Záujem klesá

Dnes je situácia opačná. Vyzerá to tak, že tomuto druhu zábavy odbíjajú posledné hodiny... "Mládež dnes viac zaujíma internet, alkohol a toluén," bezradne krčí plecami majiteľ lunaparku 35-ročný Ján Kelemen, ktorý práve obsluhoval strelnicu. "Návštevnosť ovplyvňuje počasie, životná úroveň ľudí a ich záujem. Tohto roku máme o 80 percent návštevníkov menej ako v minulom. Pritom počasie bolo oproti vlaňajšku oveľa krajšie."

O zábavu na kolotoči majú záujem predovšetkým deti, no len kým dovŕšia 13, či 14 rokov. "V minulosti ku nám chodili aj vyššie vekové kategórie. Mali sme tu 75-ročnú babku v typických dedinských ´kidľoch´, ktorá sa vozila na veľkej retiazkovej dráhe. Vedela sa zabaviť, čo dnešným ľuďom chýba."

Kolotočiari nikdy dopredu nevedia, ktoré miesto bude v sezóne dobre vynášať. Aj to aj napriek skúsenostiam z predošlých rokov. "Jeden rok je miesto dobré a dva roky nestojí za nič. Buď je práve zlé počasie, alebo z nejakých dôvodov ľudia nechodia. Každá sezóna je iná. Jeden čas bol päť rokov taký útlm, že sme pomaly nevedeli pokryť náklady." Lunapark vydrží na jednom mieste maximálne 10 dní. Potom sa ho ľudia nasýtia a tržby rapídne klesnú, preto sa presúvajú na novú štáciu.

Veľké problémy robí kolotočiarom vybavovanie stanovíšť. Horšie je to v mestách, než na vidieku. "Úradníci sú maximálne neústretoví. Obídem zopár úradov a tak mi skazia náladu, že mám chuť to okamžite zabaliť." Často totiž natrafia na úradníkov, ktorí sa k nim správajú opovrhujúco a vulgárne len preto, že sú kolotočiari. A doprosovať sa kadejakému arogantnému "pisálkovi", J. Kelemena nebaví. To je jeden z viacerých dôvodov, kvôli ktorým sa chystá zavesiť remeslo na klinec.

Ďalším dôvodom je nedostatok voľného priestranstva v mestách, ktoré by mohli slúžiť ako lunaparkové štácie. "Voľné plochy dnes odkúpili kapitalisti, alebo sa z nich urobili parkoviská, postavili sa na nich kostoly. Na Námestí osloboditeľov sa bude stavať Aupark. Tu, pred Galériou, sa tiež má stavať obchodný dom. Veľký lunapark na dedinu ísť nemôže, lebo sa tam neuživí. Keď to pôjde týmto trendom, tak kolotočiarstvo zanikne."

J. Kelemen nevidí v lunaparkoch žiadnu perspektívu. Preto svoj "vozový park" už dlhšiu dobu neobnovuje. Cena kolotočových atrakcií je vysoká. Jedno elektrické autíčko do autodromu stojí 450 tisíc korún. Veľká "reťazovka" môže vyjsť na pol milióna. Kolotoče v súčasnosti vyrábajú Češi, Holanďania a Taliani. "Je problém rozširovať lunaparky, lebo kolotočiarom žiadna banka úver nedá. Všetko sa väčšinou dedí a čím väčší lunapark, tým je v ňom spojených viac rodín."

Aj on lunapark zdedil. Pochádza z cirkusovo-kolotočiarskej rodiny. Narodil sa v Košiciach, jeho mama pochádza z Olomouca. "Babička bola zo slávnej lanolezeckej rodiny, dedo bol z domácich. Za prvej republiky mali dva obchody, ktoré im potom komunisti zobrali. Preto sa potom vrátili k svojej profesii. Ale už nie k cirkusu ale ku kolotočom. A otec v tom potom pokračoval." J. Kelemen rád spomína na otca, po ktorom prebral kolotočiarske žezlo. Je mu vďačný za výchovu a zásady, ktoré mu vštepil. Kolotoč vedie s manželkou, ktorá je z pražskej cirkusovej rodiny, mamou, bratom a niekedy mu príde pomôcť teta i kamaráti Košičania.

Z mesta do mesta

Denný režim kolotočiara nie je taký voľný, ako by sa na prvý pohľad mohlo zdať. Nemusí síce chodiť do práce na určitú hodinu, ale ak chce, aby kolotoč fungoval ako má, skoro ráno vstávať musí. O 6. hodine má rodina budíček. Deti idú do školy, dospelí upratujú kolotoče, zbierajú odpadky po zákazníkoch z predošlého dňa a ak treba, umyjú ho či premažú súčiastky. Majiteľ vybavuje formality na úradoch, rieši problémy, nakupuje. Jeho manželka varí pre všetkých. Každý má práce vyše hlavy. Musí sa stihnúť väčšina vecí, lebo o druhej popoludní sa kolotoč spúšťa a vtedy sa už musia venovať iba zákazníkom. Majiteľ je v strelnici, jeho mama v pokladni a ďalší členovia tímu obsluhujú kolotoče. Až do 20. alebo 21. hodiny. Kolotoč sa vypne, nasleduje a ide sa spať, aby bol ráno každý čulý.

Keďže maringotka je ich domovom, v ktorom strávia väčšiu časť svojho života, musí byť vybavená tak, aby sa v nej dalo žiť. Majú tu všetko, čo sa v súčasnosti považuje za štandard - práčku, televízor, sprchu a WC. Dcéra J. Kelemena má 10 rokov a syn tri. Základné školy vymieňa ako na bežiacom páse, lebo v každom meste chodí do inej. "Keď prídeme do mesta, ráno ju prihlásim do školy a môže si hneď sadnúť do lavice. Keď odchádzame, dostanem potvrdenie o školskej dochádzke, ktoré potom s ďalšími, predložím našej škole v Olomouci. Tam ju ešte preskúšajú a dostane vysvedčenie. S učením nemá problém, nosí samé jedničky."

Dcéra je na kočovný život zvyknutá, odmalička putuje z miesta na miesto. Nerobí jej problém zvykať si na nových spolužiakov. V budúcnosti by však pokračovať v remesle svojich rodičov nechcela. Plánuje sa stať advokátkou. "Ak na to niekto má, tak sa učí dobre za každých okolností. My sme sa tiež učili dobre, máme to v rodine. Som vyučený kuchár čašník. V rodine máme rôzne profesie - automechanika i murára. Zo strany mojej mamy mali všetci vysoké školy."

Kolotočiari sa väčšinou musia spoliehať sami na seba, preto už odmalička sú vedení k tomu, aby si vedeli s bežnými problémami okolo kolotoča poradiť. Údržbu lunaparku si robia sami a ak im na niečo sily nestačia, zavolajú servis. Ako je to s bezpečnosťou kolotočov? "Kontroly k nám chodia pravidelne. Revízny technik má na starosti technický stav kolotočov. Kontroluje, či zodpovedajú bezpečnosti," odpovedá J. Kelemen.

Konkurencia je takmer v každom obore, kolotočiarov nevynímajúc. Na Slovensku je dosť rodín, ktorí sa touto prácou živia, ale v Čechách je ich ešte viac. "Ak by sem prišli západné veľké lunaparky, tak na nich sa ´nechytáme´. Ich podporuje štát, nás nikto. Raz sme chceli, aby nám na úrade odpustili poplatky keď prší, lebo vtedy nič nezarobíme. Oni nám na to, že to je riziko podnikania... V zahraničí majú ľudia zaužívaný zvyk, že keď príde cirkus, tak pekár mu pre zvieratá dá staré pečivo a zeleninár zeleninu i ovocie, ktoré nepredal. U nás musí cirkus obchodu zaplatiť aj za potraviny, ktoré by inak vyhodili. Rozdiel je v mentalite ľudí."

Ľudia sú všeliakí

Kolotoč ako magnet priťahuje nielen deti, ale aj rôzne indivídua. Asociálov, alkoholikov a iných podivných "týpkov". "Najhoršie sú miesta na Spiši a okolie Krompách, kde sú rómske osady. Čo nie je privarené, to ukradnú. Každú chvíľu niečo pokazia, zničia, rozoberú. Nabehne ich skupina a chcú sa biť. Veľakrát sa nám to už stalo. Úplne najhoršiu spomienku mám na Čiernu nad Tisou, kde sme boli pred siedmimi rokmi."

Kelemenovci vtedy postavili kolotoče a prvý i druhý deň prebiehal bez problémov. No na tretí nezabudnú do konca života. V ten deň sa v areáli začali schádzať Rómovia a bolo ich čoraz viac. Posilňovali sa alkoholom a hlučne vystrájali. Napokon dostali "chuť" na kolotoče i kolotočiarov. Mačetami a nožíkmi šermovali pred ich vydesenými tvárami. Pred tlupou rozdivočených "majstrov sveta", by zutekal aj ten najväčší borec. Tak, ako zutekala miestna mestská polícia. "Keď policajti videli, koľko ich je, povedali nám, že my odídeme, ale oni tam majú rodiny... Jednoducho nás nechali v tom... Volali sme štátnych policajtov tí nám povedali, že tam je koniec sveta, že tam zákony neplatia. A teraz, poraďte si," krčí J. Kelelemen plecami. "Keby nás tam dakde rozsekali, pomoci sa nedovoláme... Odvtedy som tam nebol a viac ani nepôjdem."

Zopárkrát sa stalo, že ho Rómovia milo prekvapili. Bolo to v dedine Zborov blízko Bardejova. "Žilo tam 700 ´bielych´ a 2 300 Rómov. Keď to môj nebožtík otec na úrade počul, tak sa chcel otočiť a ísť preč. No prišiel za ním jeden postarší pán z rómskej komunity a povedal mu, aby sme sa nebáli, že oni sú slušne vychovaní." A mal pravdu. Rómovia stáli pekne zoradení v rade a keď sa niekto odvážil predbiehať, starší Róm, ktorý na nich dohliadal, ho ihneď "uzemnil".

Útoky zo strany zákazníkov majú každý deň niekoľko. Aj od "normálne" vyzerajúcich ľudí. Len nedávno na nich agresívne zaútočil otecko dvoch detí len preto, lebo ich nechceli pustiť do elektrického autíčka všetkých naraz. Nepomáhalo ani vysvetľovanie, že viesť sa kvôli bezpečnosti môžu len dve osoby. "Náhodou sa stane úraz a niekto si vybije zuby. Zodpovední budeme my. Ten muž chcel biť nášho zamestnanca, preto sme museli zavolať políciu."

Po toľkých skúsenostiach vie J. Kelelemen odhadnúť človeka podľa mimiky, chôdze, držania tela i spôsobov. Tvrdí, že je psychológom a diplomatom. Ľudí pozoruje aj preto, že dlhé hodiny nečinne strávi v strelnici. Niektorých stretáva pravidelne v rovnakom čase. "Keď vidím tie úbohé deti, ktorých rodičia sú alkoholici, tak ich nechám, nech sa povozia zadarmo. Nech si aspoň niečo užijú. Život nie je vždy len o peniazoch," konštatuje.

Okrem Slovenska cestuje J. Kelelemen s kolotočom aj do Poľska či Ruska. Najviac sa mu páči na Ukrajine. Až tak, že by sa tam najradšej presťahoval. V zime trávia čas v rodinnom dome v Olomouci, kde majú trvalé bydlisko. Poskladaný kolotoč spí zimným spánkom na záhrade a zobúdza sa v apríli, kedy sa začína sezóna. Cez zimu si rodina zarába na živobytie ako vie. Nie každá sezóna je taká, aby si mohli dovoliť nepracovať. J. Kelemen sa v tomto období živý ako šofér. Ak sa situácia nezlepší, toto leto "na cestách" bude možno jeho posledné a kolotoč predá...

Koľko platia kolotočiari:

Poplatky za prenájom plôch sú v Košiciach rôzne. Súkromní majitelia pozemkov si stanovujú vlastné sadzobníky. Mesto sa riadi všeobecno záväzným nariadením, podľa ktorého sa za zabratie verejného priestranstva do 150 m2 platí 300 Sk na deň a nad 150 m2 500 korún na deň. Ak je tento priestor aj parkoviskom, kolotočiar musí zaplatiť ešte jednorázový správny poplatok 3 000 Sk za vydanie rozhodnutia o zvláštnom užívaní komunikácií, ktorý určuje cestný zákon. Samozrejme, k týmto nákladom treba ešte pripočítať nemalé poplatky za vodu a hlavne elektriku, ktoré uhrádzajú príslušným organizáciam.

Andrea BOŽINOVSKÁ

Autor: Primátor vyberá šéfa ÚHA

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári