Korzár logo Korzár Košice
Streda, 27. január, 2021 | Meniny má BohušKrížovkyKrížovky

Za štyri desaťročia, ktoré odrobil v košickom hokeji, nemá František Kolláth nárok ani na ligovú permanentku

Prilbu mu poslal obranca Machač, keď sa napichol na jeho korčuľuJe rodákom z Bratislavy, ale v Košiciach odviedol kusisko poctivej hokejovej

Prilbu mu poslal obranca Machač, keď sa napichol na jeho korčuľu

Je rodákom z Bratislavy, ale v Košiciach odviedol kusisko poctivej hokejovej roboty. V Dukle hral od samého začiatku, keď sa z divízie a druhej ligy vyšplhala až do najvyššej súťaže. Dlhých 15 sezón. Ďalšie dve desaťročia odovzdával svoje skúsenosti v úlohe trénera najmä košickej mládeži, s ktorou dosiahol zopár úspechov. Preto má trochu svetabôľ z toho, že ho pred niekoľkými rokmi odstavili. Vraj preto, že treba omladiť trénerské kádre...

Skryť Vypnúť reklamu

František Kolláth, od nepamäti medzi tunajšími fanúšikmi zvaný ´Šulo´, prikvitol do Košíc v roku 1962, tri dni pred Štedrým večerom. Z Dukly Litoměřice, kde na jeseň narukoval. "V bratislavskom Slovane som v sedemnástich hrával za B-mužstvo, občas som aj pendloval medzi béčkom a áčkom, ale nebolo jednoduché dostať sa do zostavy v ktorej boli takí hráči ako Zábojník, Fako, Bárta... Preto som chcel ísť čím skôr na vojnu, odslúžiť si dva roky, a potom sa uvidí."

Na to ´sa uvidí´ napokon nebol sám. V tom, že sa navždy usadil v Košiciach, má prsty aj jeho polovička, pani Vierka, s ktorou si navzájom padli do oka na verejnom korčuľovaní na košickom zimáku. "Chodievali sme sa tam po tréningoch ešte trochu vyblázniť. Obliekli sme si dresy Dukly a robili na ľade kadejaké psie kusy. Tam som sa s ňou zoznámil. Ona bola deviatačka a ja už vyslúžilý vojak. Pochádzala z Gemera, ale už niekoľko rokov bývali v Košiciach, blízko štadióna, na Tajovského ulici. Na hokej chodila rada, nevynechala ani jeden náš zápas." Nebolo jej povôli, keď potom manžela lanárili. Šulo mal na výber dres pražskej Sparty, Plzne i Budějovíc, keď mu to v lige sypalo. "Ale ona nechcela ísť ani do Bratislavy, keď som tam po vojenčine so Slovanom absolvoval celú letnú prípravu. Aj kvôli nej som sa do Košíc vrátil, držala ma tu rodina, a vôbec neľutujem, že som tu už štyridsaťpäť rokov."

Skryť Vypnúť reklamu

Na tie začiatky v drese Dukly spomína technický útočník veľmi rád. Ľudia boli do hokeja celí zbláznení, hoc sa na nekrytom klzisku hrávali iba divízne zápasy. "Ľad bol síce umelý, hneď vedľa bola strojovňa, ale ľadári naň pred zápasom a počas prestávok nabehli so sudmi, o nejakej rolbe vtedy ešte nebolo ani slychu. A tribúny? To bolo iba šesť schodíkov okolo hracej plochy, všetko na státie. Na Prešov prišlo sedemtisíc ľudí, vyhrali sme 12:1, a potom s nami išla veľká procesia, po hlavnej ulici až do Športu. Bývali sme totiž hneď oproti, v kadetke. Divíziu sme vyhrali bez jedinej prehry, všetko dvojciferné výsledky, s Lokomotívou, Veľkým Šarišom či Sabinovom."

Funkcionári Dukly ušili uniformu na mieru skvelým mladým hráčom z celej republiky. A tí predviedli parádny vojenský marš aj v druhej lige. "O postup sme na záver hrali s Budějovicami, pražským Motorletom a Zbrojovkou Brno. Prvý zápas 4:1, druhý 8:3, tretí tuším že 5:3, a boli sme v prvej lige. Keď sme postúpili, armáde sme podpísali štyria, spolu so mnou napríklad Stano Rob z Českých Budějovíc, či Franto Dratva, robustný obranca z Opavy. Ja som dostal podporučíka."

Skryť Vypnúť reklamu

Na uniforme hviezdička, na drese veľké ´áčko´. Na ľade to išlo s hodnosťou hore rýchlejšie. Tréneri ho povýšili do funkcie asistenta kapitána. Dlhé roky bolo to ´áčko´ späté s košickou pätnástkou, František Kolláth ju mal prišitú na chrbte počas celej hráčskej kariéry. Tá cifra mu asi bola súdená, dres s číslom 15 zavesil na klinec po pätnástich sezónach na košickom ľade. Úctyhodný dôkaz vernosti klubovým farbám. "Ale nie je to najviac, taký Beďo Brunclík či Jano Faith si odkrútili ešte viac rôčkov na Trojákovom štadióne."

Väčšina skôr narodených košických fanúšikov dodnes vie do akého útoku ho zaradiť. "Kolláth - Faith - Hegyi, v takomto zložení sme šliapali päť sezón. Obaja boli odo mňa mladší, Janko Hegyi o štyri roky, Faith o päť. Vtedy sa formácie nemenili tak často ako dnes."

Spočiatku center, potom krídlo, v závere kariéry dokonca obranca. Na každom poste vynikal palicovou technikou. "Vyžíval som sa v kľučkách, nebál som sa ísť jeden na jedného. Aj preto, keď do mančaftu došli mladí, Brúsil s Országhom, dostali sme ich s Jankom Faithom na starosť. Tréner nás, skúsenejších, presunul do obrany, každého k jednému mladému. Aby bol v obrannej dvojici niekto, kto sa nebojí spraviť kľučku ani na modrej čiare."

František Kolláth sa však lepšie cítil bližšie pri súperovej bráne, odkiaľ vedel ligovým gólmanom poriadne podkúriť. Najčastejšie strieľal zápästím, tak dal väčšinu zo svojich 99 ligových gólov. Stovka nepadla možno preto, že ju mal zaokrúhliť z pozície beka. "Na poste obrancu som hral päť rokov, ale v jednej sezóne som aj odtiaľ nastrieľal jedenásť gólov. Ako útočník som bol dlhé roky najlepším strelcom mužstva, no vtedy to bolo sedemnásť či osemnásť gólov za sezónu, lebo tých zápasov sme hrávali oveľa menej, takých tridsaťšesť počas jedného ligového ročníka."

Najradšej mal súboje s Litvínovom. "To bola vždy otvorená obrana, útočilo sa na obe strany a to sa fanúšikom páčilo. Výsledok 8:7 nebol ničím výnimočný. Na podobnú divočinu si pamätám aj s Pardubicami, raz sme s nimi po prvej tretine prehrávali 1:6, a otočili sme to na 7:6." Za vtedajšiu Teslu, hoci pardubickí fanúšikovia ju nevolali inak ako Dynamo, chytával Lacký. Šikovný brankár, aj reprezentant, len bránka mu bola občas trochu priveľká, taký bol v nej malý. Chudák, mal smolu, že Košičan Kolláth dostal streleckú slinu. "Nasúkal som mu ich v jednom zápase štyri a vyhrali sme 5:4. Bol to môj ligový rekord. V tej sezóne som dal Pardubiciam dokopy šesť gólov, dva som pridal aj na ich ľade."

Jedna z takých vydarených sezón mu vyniesla aj vzácny dres s nápisom ČSSR cez prsia, aj keď to boli len iniciály reprezentačného béčka. "V sezóne 1966/67. Na turné po Európe bolo akési farmárske kanadské mužstvo a tri zápasy odohralo aj v Československu, v Košiciach, Žiline a Olomouci. Asistentom trénera bol vtedy Ladislav Štemprok. Aj preto sme sa dostali do mužstva spolu s Holečkom, Rysom a Lukscheiderom z Košíc štyria."

Národné mužstvo sa chystalo na svetový šampionát v Ľubľane a v širšom výbere bol aj košický krídelník. "Bol som pod drobnohľadom trénera Guta. Na sústredení v Ostrave nás bolo vari päťdesiat, na tréningoch sme hrávali proti sebe, červení proti modrým, tak ako dnes. Prednosť však dostali hráči z Jihlavy, do Ľubľany cestoval Hrbatý či Holíkovci, a my sme sa pobrali domov."

Ladislav Štemprok, pri ktorom aspoň nakrátko dostal do opatery reprezentačný výstroj, bol tréner podľa jeho gusta. "Bol to taký ras, a mne sa to páčilo. Hneď na prvom tréningu v Košiciach nás dal do laty. Neznášal, keď niekto robí šprinty a hokejku pritom drží v jednej ruke. Keď videl, že som to niekoľkokrát zopakoval, zobral izolačnú pásku a tú druhú ruku mi k hokejke jednoducho prilepil. Neskôr, keď som sa oženil, tak som si s ním aj tykal..."

Veľa mu dal aj ďalší z trénerských velikánov na košickej striedačke, Ladislav Horský. "Pre mužstvo, ktoré trénoval, urobil všetko, ale keď bol na strane súpera, kamarátov nepoznal. Keď viedol nás v zápase proti Slovanu, vždy nás hecoval, aby sme doj... tých belasých psov, a keď bol v kabíne Slovana, tak vraj kričal na svojich, aby doj... tých Maďarov. Vravel mi to môj kamarát Milan Kužela."

Dlhé roky hrali v najvyššej súťaži len dve slovenské mužstvá, Slovan a Košice. "A pravda je taká, že sme sa, aspoň spočiatku, v lige furt len zachraňovali. Ale vždy sa nám to nejako podarilo. Raz doslova v hodine dvanástej, keď sme cestovali na posledný zápas do Gottwaldova. Vyhrali sme tam 4:3, keď víťazný gól dal Jano Selvek. My sme sa tým zachránili, a oni museli do baráže."

Pre svoj technický štýl hry bol obľúbený medzi tunajšími fanúšikmi, ale súperova obrana ho nerada vídala čarovať s pukom vo svojom obrannom pásme. "Veď som preto sem-tam od nej aj niečo utŕžil. Keď ma niekto sfauloval, hneď vo mne kypela krv. Vtedy som nehľadal toho, ktorý to urobil, ale doplatil na to ten, čo bol najbližšie. Ale nebol som žiaden bitkár. Nejaké desaťminútové tresty som síce inkasoval, ale nikdy sa mi nestalo, že by som prišiel trebárs o registračku. Za takéto veci som od trénerov ani nedostával pokuty. Tie v Košiciach zaviedol až Bukač, ktorý tu pôsobil asi trištvrte sezóny. Najčastejšie sa však platilo za neskorý príchod na tréning. To bol už fakt profesionalizmus, ktorý sme pocítili na vlastnej koži."

Tých pár stehov, ktorými mu ju oddieloví lekári občas zaštopkali, ani nestojí za reč, lebo počas kariéry sa prihodia aj vážnejšie zranenia. Za jedno také vďačí svojmu bývalému spoluhráčovi Oldřichovi Machačovi. Jeho bodyčeky boli povestné, ale väčšinou protihráčovi nijako zvlášť neublížili. "Bol ešte len začiatok sezóny, keď k nám prišlo ZKL Brno. Ten bodyček, ktorý mi Oldo uštedril, by som prežil, ale spadol som tak nešťastne, že som sa hlavou doslova napichol na jeho korčuľu. Vtedy ešte na koncoch neboli kryty z umelej hmoty. Odviezli ma z ľadu v bezvedomí a zobudil som sa až ráno v špitáli. Manželka našťastie na zápase nebola, pretože sa chystala rodiť, ale dodnes mi to zranenie na mojej plešine pripomína, smeje sa, že tam mám značku ako Mercedes. Kým som asi tri mesiace pauzoval, z Brna mi prišla prilba, od Machača. Bol som prvý hráč v Košiciach, čo v nej nastupoval. Tréner Štemprok ma odvtedy bez prilby na ľad ani nepustil. Vtedy v prilbách nehrával nikto, len Slovan, za Horského ich nosilo povinne celé mužstvo."

S ligovým hokejom sa František Kolláth lúčil v 35-tich. Hoci by pár sezón pokojne ešte zvládol. "Ale bolo to dané režimom, že už ste starý, keď máte tridsaťpäť rokov, treba dať možnosť mladým. Dnes hrajú, a nielen v NHL, hráči aj po štyridsiatke. Aj ja by som na to ešte mal, určite. Prehovárali ma, aby som išiel robiť asistenta trénera k Zábojníkovi. Ja im na to, že som ešte príliš mladý, ale predseda hokejového oddielu Viliam Závodský ma presviedčal, že vraj on mal len tridsať rokov a už bol riaditeľ, že to zvládnem aj ja. Nič sa nedalo robiť, musel som privoliť."

Čo F. Kolláth nezažil ako hráč, okúsil ako tréner. Na majstrovstvá sveta sa dostal až o dve desaťročia neskôr po ľubľanskom šampionáte, keď jedna zo šťastných generácií vystúpila v Prahe na hokejový Olymp. "Bolo to v roku 1985, keď som končil trénerskú jednotku. Počas svetového šampionátu som tam robil, aj s viacerými chlapcami z Košíc, diplomovú prácu. Mitošinka nám rozdelil hráčov, ktorých máme sledovať. Boli sme tam celé dva týždne, prirodzene, že to bol pre mňa zážitok."

Hoci trénerská jednotka bola vstupenkou na striedačku ligových mančaftov, on si zvolil prácu s košickou mládežou. Až na dve sezóny v Dukle Michalovce, stále sa piplal medzi hriadkami kde klíčili hokejové talenty. "Osem rokov som učil v športových triedach, so žiakmi a dorastencami sme získali sedem majstrovských titulov, ale rok a pol pred penziou mi došiel dopis od vedenia HC Košice, že omladzujú trénerský káder... Na hokej som zanevrel. Samozrejme, nenechám si ujsť televízne stretnutia, každý rok sa teším na majstrovstvá sveta, ale odvtedy som v Košiciach nebol ani na jednom zápase. Iba raz, na Slovan, keď ma na Kavečiansku prepašoval správca štadióna. Za tých štyridsať rokov, čo som si pri košickom hokeji odrobil, sa pre mňa nenašla ani len permanentka. Z tejto penzie tristo korún za lístok nedám."

Bohuš MATIA

Najčítanejšie na Košice Korzár

Inzercia - Tlačové správy

  1. INEKO: Základná škola v Svätom Jure je najlepšia na Slovensku
  2. Hygge ako životný štýl
  3. Za špičkovým produktom na podporu imunity sú talentovaní Slováci
  4. V centre Bratislavy ako na dedine. Ako sa býva v hlavnom meste?
  5. Viete, ako správne umyť ovocie? Čistá voda stačiť nemusí
  6. Ako spoznať ekologickejšie potraviny? Radí odborník
  7. Ochrana prírody na Slovensku má nové ocenenie
  8. Absolventi Paneurópskej vysokej školy majú takmer najvyšší plat
  9. Pandemická kríza urobila obrovské PR online vzdelávaniu
  10. Zanzibar: Čo treba vidieť v africkom raji
  1. Viete, ako správne umyť ovocie? Čistá voda stačiť nemusí
  2. Závod zamestnáva 500 ľudí. Tatravagónka v Trebišove má 50 rokov
  3. Spoločnosť BILLA v novom e-booku radí, ako sa stravovovať zdravo
  4. Počas koronakrízy vzrástli obavy z dopadov práceneschopnosti
  5. Za špičkovým produktom na podporu imunity sú talentovaní Slováci
  6. Ochrana prírody na Slovensku má nové ocenenie
  7. Ako spoznať ekologickejšie potraviny? Radí odborník
  8. Budovanie zelenej značky
  9. Arval Slovakia: Spoliehajú na nás firmy z kľúčových sektorov
  10. INEKO: Základná škola v Svätom Jure je najlepšia na Slovensku
  1. V centre Bratislavy ako na dedine. Ako sa býva v hlavnom meste? 21 032
  2. Mozog Penty na kolenách: Aký je Hačšákov príbeh v Pente? 20 550
  3. Zanzibar: Čo treba vidieť v africkom raji 18 013
  4. Sedem najznámejších pyramíd v Mexiku 8 654
  5. SME.sk zaznamenalo rekordný nárast záujmu čitateľov 8 289
  6. 10 vecí, pre ktoré sa oplatí navštíviť Dominikánsku republiku 7 996
  7. Produkujeme viac odpadu, kompostujeme len tretinu 7 531
  8. Ohlúpli sme počas Covid roka? 7 395
  9. Ekologická móda? Slovenská firma dokazuje, že to ide 7 268
  10. Mimoriadny úspech značky Toyota na Slovensku v roku 2020 6 778
Skryť Vypnúť reklamu
Skryť Vypnúť reklamu

Neprehliadnite tiež

Šačianska nemocnica.

Kedy mali vakcínu dostať, už nevysvetlili.

10 h
Očkovacie centrum v košickej nemocnici.

Nemocnica: Nemôžeme ovplyvniť, kedy ľudia prídu.

10 h
Ján na košickom súde.

Ďurkovčan dostal podmienku, ale musí sa liečiť v ústave.

10 h
Ročný psík Riko rasy akita inu sa šťastne vrátil domov. Mal šťastie, že ho v lese neroztrhala svorka vlkov.

Pátracia akcia prebiehala v štyroch obciach na oboch stranách Braniska.

10 h
Skryť Vypnúť reklamu
Skryť Vypnúť reklamu

Hlavné správy zo Sme.sk

Pohľad do miestnosti vo Fakultnej nemocnici v Trnave, v ktorej sa podáva vakcína na prevenciu ochorenia COVID-19.

Nemocnice navrhujú, aby sa náhradníci prihlasovali cez portál korona.gov.

13 h
Policajt zastavuje vodiča auta počas kontroly dodržiavania protipandemických opatrení na Gagarinovej ulici v Bratislave.

Na Slovensku sa skončilo celoplošné testovanie.

4 h

Druhé plošné testovanie za sto miliónov dosiahlo toto.

Už ste čítali?

SME.sk Najnovšie Najčítanejšie Video Desktop