Čierny čaj zháňali zbytočne. Miestni ho považujú za drogu

Košický spevácky zbor Collegium Technicum, ktorý už od roku 1983 funguje pri Technickej univerzite v Košiciach, sa nedávno vrátil z turné v Mexiku. Spolu s troma sólistami, dvoma klaviristkami a perkusionistami si skladbou Carmina Burana účinkovali na 16 koncertoch, ktoré sa konali v 15 mestách Mexika od 5. do 26. marca.

"Pred zhruba rokom a pol sme od rakúskeho dirigenta Georga Kugiho dostali pozvanie, či by sme nevstúpili do projektu Carmina Burana. Malo ísť o koncertné tutné v Mexiku," vrátil sa riaditeľ zboru Michal Kostelný o nejaký čas dozadu. Slováci spočiatku nevedeli, koľko koncertov by mal zájazd zahŕňať. Počuli akurát, že pôjde o pomerne veľké koncertné sály.

So sólistami - tenoristom Joaquinom Asianom, sopranistkou Brigittou Karwauts, baritónom Russi Nikoffom, skvelými pianistkami Johannou Grobner a Veronikou Trisko a skupinou perkusionistov Viena Percusion Plus sa stretli až priamo v Mexiku. "Režim každé dňa sme mali dosť nabitý a približne rovnaký. Vždy dopoludnia sme sa presúvali do nového koncertného mesta a popoludnia sme mali voľné, aby sme si mohli obzrieť nejaké pamiatky. Okolo šiestej - siedmej sme už odchádzali do koncertnej sály. Každý priestor totiž bolo treba ozvučiť, čo nie je jednoduché."

V Mexiku sa presúvali autobusom alebo vnútroštátnymi letmi. "Často sme museli z jedného mesta do druhého ísť aj 400 km. Koncertovali sme až na tri výnimky - v hlavných mestách jednotlivých štátov Mexika. Od Mexiko City až po Mexicali a Tijuanu, ktoré sú v Kalifornii na severe, pri hraniciach s USA. Treba si uvedomiť, že Mexiko je rozľahlé asi ako tri štvrtiny Európy, takže si môžete predstaviť, aké vzdialenosti sme museli prekonávať pri presunoch."

Než členovia zboru odleteli do Ameriky, snažili sa nájsť si o Mexiku čo najviac informácií na internete. "Nevedeli sme však nájsť to, ako vyzerajú niektoré koncertné sály zvnútra. Vedeli sme len, kedy tam máme spievať. Turné bolo zorganizované výborne, no už prvý krok bol pre nás veľmi ťažký. Čakal nás totiž otvárací koncert v Mexiko City v Auditorio Nationale. Na internete sme si pred odchodom zistili, že ide o najväčší koncertný priestor v Strednej a Južnej Amerike s kapacitou 10 tisíc divákov. Pravdu povediac - nevedeli sme si to reálne predstaviť. Keď sme tam prišli, videli sme, že na javisko vyšiel menší kamión s aparatúrou a nástrojmi, a doslova sa na ňom stratil... Hľadisko bolo obrovské, posledný rad bol od javiska vzdialený 60 metrov. Vravel som si - veď diváci vzadu budú vidieť len veľkú červenú machuľu našich dievčat a veľkú sivú machuľu chlapcov... Lenže tam bolo 15 počítačom ovládaných kamier, ktoré koncert prenášali na dve veľkoplošné obrazovky. Veď to je priestor, kde pokojne mohli spraviť inscenáciu Aidy, v ktorej po javisku prechádzali koče ťahané koňmi..."

Obrovská sála Auditorio Nationale zlákala M. Kostelného i do svojich útrob a do zákulisia. "Videl som fotografie niektorých hviezd, ktoré tam koncertovali. Stačí spomenúť Eltona Johna či Rickyho Martina alebo Placida Dominga a Joseho Carrerasa. Overil som si, že zo Slovenska tam ešte nikto neúčinkoval a mal som z toho zvláštne pocity, keď som si uvedomil, čo sa nám podarilo. Boli sme hodení do veľmi hlbokej vody a mal som strach, ako doplávame..."

Tréma sa začala stupňovať, keď sa desaťtisícová sála začala zapĺňať. "Bola obsadená na 90 percent a speváci zo zboru mi vraveli, že keď sa z javiska pozreli na divákov, tak im nebolo najlepšie od žalúdka. Vraveli si - radšej sa tam nedívať... Už prvý koncert bol však veľmi vydarený, stretli sme sa s úspechom, aký sme nečakali. Najznámejšiu časť Carminy Burany O Fortuna sme museli pridávať a spoločne sme vychutnávali mnohominútovú ´hokejovú atmosféru´ V mexickej tlači sa objavovali už po prvých koncertoch články, kde nás prirovnávali k dobyvateľom Voces que conquistan Hlasy, ktoré dobývajú... Dobývali sme teda Mexiko hlasom... Zvýšilo to našu zodpovednosť a snahu, aby sme na každom koncerte splnili očakávania. Podarilo sa nám to. Úspech Carminy Burany závisí predovšetkým od zboru.

Počas celého turné, ktoré zhŕňalo 16 koncertov, sa prišlo na toto predstavenie pozrieť bezmála 30 000 divákov. " Divadlá a koncertné auditóriá mali vždy kapacitu aspoň 1 000 poslucháčov. Veľkú návštevnosť sme mali aj v mestách Puebla a Queretaro. Myslím, že sa to už nikdy nezopakuje. Počas doterajšieho môjho vedenia zboru považujem toto turné za vrchol jeho činnosti."

Mexiko City obrovským zážitkom

Mexiko i jeho hlavné mesto boli pre členov obrovským zážitkom. "Mexiko City leží vo výške vyše 2000 metrov nad morom, takže sme sa pohybovali akoby na úrovni Vysokých Tatier. Mesto je obrovské, považované za najväčšie na svete a žije v ňom 24 miliónov obyvateľov, čo je pre nás takmer nepredstaviteľné. Tým, že sme boli ubytovaní v centre, videli sme srdce Mexika Zócalo s Catedral Metropolitana, najväčšou sakrálnou stavbou Latinskej Ameriky a Palacio Nacional, súčasným prezidentským palácom."

Zaujímavosťou, ktorá neušla očiam členov zboru, je fakt, že architektúra veľkých miest je v Mexiku silne inšpirovaná európskou kultúrou. "Tam je to jednoducho tak, že centrá miest sú koloniálne a majú kolorit španielskych či iných juhoeurópskych miest. Lenže ako človek ide smerom na okraj mesta, všetko sa zmení. Ukazujú sa domy s rovnými strechami respektíve ´bez striech´, pričom každý dom je inej výšky, z čoho vznikajú kadejaké kombinácie... Vidiek v Mexiku je bizarný a z nášho hľadiska neakceptovateľný, čo sa týka čistoty."

Zbor Collegium Technicum počas turné obišiel 12 hlavných miest mexických štátov. "Bežný turista by si určite takúto trasu nevybral. Akokoľvek by však človek chcel vidieť z pamiatok v tejto krajine čo najviac, musí veľa cestovať po vnútrozemí, na čo objektívne nebol čas."

Pozornosti Slovákov neušlo ani to, že Mexiko je krajinou, kde sa 90 % obyvateľov aktívne hlási ku kresťanstvu. "Jedným znakom toho je mnohodetnosť v rodinách. Dnes to síce nie je až také ako kedysi, no aj tak je prirodzené mať aspoň tri deti. Nebolo teda ničím nezvyčajným vidieť mladú rodinu, kde sa okolo rodičov tmolilo veľa detí..."

Mexiko patrí medzi krajiny, kde si cudzinci musia dávať pozor na to, čo zjedia... "Mali sme šťastie, že nás v podstate tieto problémy obišli. Bývali sme vo výborných hoteloch, kde bolo v tomto smere o nás postarané, rovnako i o bezpečnosť. Len v Tijuane sa nám prihodil incident. Bolo to za dňa na ulici, keď jednej z našich dievčat ktosi chcel ukradnúť kabelku. Lenže naši chlapci zasiahli a našťastie sa všetko vyriešilo veľmi rýchlo." Aj keď má Mexiko povesť nie práve najbezpečnejšieho štátu, Slováci mali to šťastie, že táto stránka tejto stredoamerickej krajiny im ostala skrytá...

Jedinou nepríjemnosťou, ktorá členov zboru počas pobytu postihla, bolo náhle ochorenie jednej zo speváčok. "Ukázalo sa, že nie je vôbec zbytočné hovoriť o tom, ako je dobré sa nechať poistiť v renomovanej poisťovni... Speváčku sme museli hospitalizovať na chirurgickej klinike v meste Aguascalientes. Našťastie, sa jej stav do 24 hodín stabilizoval, takže pokračovala na turné s nami. Boli sme však veľmi príjemne prekvapení tým, že poistenie naozaj fungovalo tak, ako treba. Veľmi rýchlo si ju podľa kartičky našli v počítači, všetko bolo v absolútnom poriadku ..."

Ochutnali i špeciality

Samozrejme, že Slováci sa neubránili tomu, aby ochutnali rôzne mexické špeciality. "Neviem ani pomenovať, čo všetko som jedol," tvrdí M. Kostelný. "V tamojšej strave sme sa nevedeli orientovať, museli sme si dať poradiť. Ale celkom nám to chutilo. Mexická strava je dobrá, aj keď sme ju vnímali predovšetkým cez kuchyňu medzinárodných hotelov. Isteže prevažujú v nej strukoviny a kukurica, všeobecne zelenina a ovocie, ale nik nemal dlhodobejšie zažívacie ťažkosti... Čo ma však veľmi prekvapilo, bolo to, že sme si nikde nemohli dať čierny čaj, taký, ako ho poznáme u nás doma. V Mexiku ho totiž považujú za drogu a nedá sa tam zohnať. Za ´normálny´ čaj oni považujú bylinkový, navyše hlavne kamilkový, čo sa u nás spája skôr s rôznymi liečebnými procedúrami a nie kulinárstvom. Ešte že kávu tam mali. Väčšinou instantnú, ktorá tiež nie je najlepšia. Klasické expresso je úplná vzácnosť, nie je prakticky ani v hoteloch.

V Mexiku samozrejme nemohli neochutnať pravú tequilu. "Dôkladne sme ju vyskúšali a myslím, že v zbore by ste nenašli ani jedného zásadného odporcu tequily," prezradil M. Kostelný so smiechom. "Po záverečnom koncerte v Pueble sme boli na slávnostnej večeri, kde nám zaspievala i skupina tradičných mexických spevákov mariachi a naučili sme sa, ako sa obradne pije tequila. Limetka sa prereže na polovičku, trochu sa posolí a vylúpne sa do úst. Potom sa vypije tequila a zapije sa sangridou. Naučili sme sa teda piť tequilu správne po mexicky. Ale myslím, že potom to šlo už aj bez sangridy i posolenej limetky. Je zaujímavé, že v Mexiku je veľmi veľa abstinentov a doslova odporcov alkoholu. Prevláda tam snaha o stabilizáciu organizmu pitím veľkého množstva vody a požívania zeleniny a ovocia v surovom stave..."

Speváci zo zboru si dopriali aj krátky výlet do nočného života v Mexiku, hoci veľmi ´žúrovať´ nemohli, lebo základom dobrej kondície hlasu a hlasiviek je dostatočný spánok... "Boli si obzrieť nejaké kluby a celkom si to pochvaľovali. Bolo to však limitované polohou hotela. Ak sme boli v meste, mohli po koncerte ešte kamsi zájsť. Keď sme koncertovali na severe pri hraniciach z USA, tak nám organizátori vyslovene odporúčali ostať kvôli bezpečnosti večer na hoteli. Nikto neriskoval..."

S Mexikom sa Slováci rozlúčili vo veľkom štýle. Mali to šťastie, že v deň odletu si mohli pozrieť mexické pyramídy v Teotihuacán ´mieste, kde sa ľudia stávajú bohmi´. Poctivo sa vyštverali až na vrchol Pyramídy Slnka aj Pyramídy Mesiaca. "Každopádne sme vnímali Mexiko ako krajinu, ktorá naberá dych. Dostali sme aj ponuky prísť znovu koncertovať. Z umeleckého hľadiska by to bolo akceptovateľné, z ekonomického nie. Niet na to peňazí... Dúfam však, že sa nám podarí vystúpiť s tým programom ako v Mexiku a s tými istými sólistami aj v Košiciach. Pravdepodobne už v októbri" dodal M. Kostelný.

Dáša KIRAĽVARGOVÁ

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári