Počas 2.svetovej vojny boli nacistické getá aj v okolí dnešnej Palárikovej a Partizánskej ulice
Z 15 tisíc deportovaných Košičanov prežilo koncentračné tábory iba 600
Združenie Ester a Krajské osvetové stredisko v Košiciach usporiadalo v apríli v Dome umenia slávnostný koncert pri príležitosti Yom HaShoah, čiže Pamätného dňa holokaustu v Izraeli. Pripomeňme si teda tieto tragické udalosti a tiež to, ako k ním došlo.
Všetko začalo Adolfom Hitlerom
Adolf Hitler v roku 1933 vyhral demokratické voľby v Nemecku a tým sa začalo temné obdobie 20. storočia, ktoré tragicky poznamenalo Židov aj každého citlivého jednotlivca, ktorý bol svedkom tejto neľudskej doby. Nacisti najskôr chceli Židov vysťahovať. Konferencia v Evián-les-Bains, pri Ženevskom jazere (júl 1938) za účasti medzinárodných organizácií a krajín ostala bez výsledku a zanedlho USA i Veľká Británia znížila prisťahovaleckú kvótu, čo prakticky znemožnilo opustiť európsky priestor, ktorý sa postupne dostával pod kontrolu nacistov. V USA vtedy vládol silný antisemitizmus, ktorý bránil podaniu pomocnej ruky a na druhej strane nikto nechcel uveriť, že by národ, ktorý dal svetu rad velikánov, by sa prepožičal k vykynoženiu celých národov.
"V auguste 1942 sa k nám dostala správa, že nacisti vraždia Židov v Európe," písala redaktorka newyorského Jewish Frontier (Židovský frontový bojovník) Marie Syrkin. "Neboli sme o počutom presvedčení nie preto, že sme boli zlomyseľní, či slabomyseľní, ale sme neuverili a nepochopili. Neboli sme ešte na tej úrovni, aby sme psychologicky boli schopní takéto strašidelnosti stráviť."
Je smutné, že ani medzi vojenskými cieľmi spojencov nefigurovalo oslobodenie Židov. Darmo ku koncu vojny slovenské aj maďarské "podzemné" hnutie požadovalo, aby spojenci bombardovali košickú, resp. prešovskú železničnú stanicu, alebo trať medzi Košicami a Prešovom, čím by sa zabránilo transportu Židov do Osvienčimu. Americké vojensko-operačné oddelenie 26. júna 1944 vydalo nasledovné vyhlásenie: "Stanovisko War Departmentu [Ministerstva vojny] je, že navrhovaná akcia je nerealizovateľná..." A deportácie pokračovali. Na nezmyselné bombardovanie Drážďan sa našli sily, na záchranu ľudských životov nie.
Okupácia Maďarska
Košice boli na základe I. viedenskej arbitráže pričlenené k Maďarsku a život sa prispôsobil daným podmienkam. Napriek prísnym pritožidovským opatreniam Maďarsko dovolilo svojmu židovskému obyvateľstvu, aby žilo zdanlivo v mieri do okupácie krajiny nacistickými vojskami, ku ktorému došlo 19. marca 1944. Starší pamätníci rozprávali, ako videli nemeckú vojenskú techniku na uliciach mesta. Maďarsko stratilo svoju suverenitu, Hitler vymenoval za ríšskeho splnomocnenca krajiny Edmunda Veesenmayera. Jemu podliehal aj Nemecký konzulát v Košiciach, ktorý sídlil na Okružnej svätého Štefana, dnes Štúrova 10. V rokoch 1940 - 45 úradoval v nej diplomat gróf Hans Joseph Matuschka, ktorý bol zasvätený do všetkého, čo sa týkalo zriaďovania get a deportácií.
Po okupácii bol Horthy nútený vymenovať bábkovú vládu na čele s Döme Sztójaym, ktorá sa celkom podriadila požiadavkám Tretej ríše. Rad-radom začali vychádzať protižidovské opatrenia a zákony, ktoré Židov postupne vyčlenili z hospodárskeho a kultúrneho života, čím ich zbavili existencie. Akciu riadil zlovestne známy Adolf Eichmann. Vyšlo nariadenie o zriadení get a 15. mája sa začala koncentrácia Židov.
Aj v Košiciach sa začiatkom apríla 1944 zriaďilo židovské geto, ktoré bolo obohnané múrom. Nežidovskí obyvatelia vyčlenenej oblasti dostali náhradné byty. V oblasti dnešnej Palárikovej a Partizánskej ulice vyrástli nové domy, takže budovy a ulice, kde stálo geto, ako Zrínyiho (Slovenskej jednoty), Jarossa Andora, Luzsénszkyho Pála (Partizánska) už nie všetky existujú. Geto sa teda nachádzalo zhruba na miestach južne od dnešnej autobusovej stanice, pri železničnej trati. Neskôr však boli nešťastníci sústreďovaní v neľudských podmienkach v tehelni. Tá stála ešte aj v 70. rokoch na hornej časti Moldavskej cesty.
29. augusta 1944 regent Horthy vymenoval novú vládu na čele ktorej stál generál Géza Lakatos (slúžil určitý čas ako vojenský pridelenec v Prahe a aj v Košiciach, ako veliteľ zboru). Z vlády boli odstránení extrémne pravicoví politici a štátni tajomníci zodpovední za deportácie Židov. Regent v tajnosti poveril G. Lakatosa, aby pripravil prímerie. Cez Banskú Bystricu tajne odišla oficiálna delegácia jednať o prímerí, ktorá v Moskve 11. októbra 1944 podpíasali. Horthy to o štyri dni oznámil v rozhlase. No Hitler neváhal, dal uniesť regentovho syna a tým prinútil Horthyho, aby vymenoval Ferenca Szálasiho, predsedu Strany šípových krížov (Nyilaskeresztes Párt; preto sa im hovorilo nyilasi [čítaj: nilaši]) za ministerského predsedu, a on sa vzápätí vzdal regentstva. Nacisti ho internovali v Nemecku. Szálasi, košický rodák, skončil na popravisku pre zločiny proti ľudskosti.
Ak si mnohí aj v getách po proklamácii regenta vydýchli, po Szálasiho prevzatí moci nastala ozajstná krutovláda, na ktorú doplatili životom tisíce občanov. Pokračovalo sa v nezmyselnej vojne a vraždení. Do koncentračných táborov bolo odvlečených asi 15 000 Košičanov, podliehajúcich rasovému zákonodarstvu. Vrátilo sa z nich 450 - 600. Ďalších 2 000 prežilo buď tak, že ich ukrývali, alebo sa zúčastnili odboja, alebo sa zachránili tak, že boli začlenení do brigád nútených prác.
Odvážni záchrancovia
Z dobovej košickej tlače sa dozvedáme, koľko odvážnych ľudí sa našlo, ktorí Židom pomáhali aj napriek tomu, že plagáty nekompromisne oznamovali, že tí, čo ukrývajú Židov, budú rozsekaní, či dorúbaní ("felkoncoltatnak"). Dokonca boli medzi nimi aj Rómovia. Samozrejme z novín sa dozvedáme len o tých, ktorí sa neúspešne pokúsili niečo urobiť, ale bolo mnoho iných svedectiev, či dokladov o tom, ako sa darilo čeliť tejto hrôzovláde. Mnohí doplatili na to životom. Medzi inými aj László Tost, bývalý mešťanosta a vicemešťanosta, lebo organizoval odbojovú skupinu, ktorá sa pokúšala zachraňovať aj Židov. Nyilasiovci ho popravili...
Košický hudobný skladateľ Ulrik Hemerka začiatkom roka 1944 usporiadal v košickej synagóge koncert, ktorého výnos sa použil na podporu rasovo prenasledovaných v pracovnom tábore okolo Košíc. Jeho pamätná tabuľa sa nachádza na Vitézovom dome na Hlavnej. Sestra r. kat. kňaza, Gézu Feketeho, pani Müllerová ukrývala židovský majetok, za čo hrozili vysoké tresty. Psychicky to nevydržala a obesila sa. Bývala na ul. Sv. Ladislava (Tajovského) 13. V ukrývaní rasovo prenasledovaných vynikal advokát László Hladky, ktorý zachránil vyše sto osôb.
Do tehelne sa pašovali sa aj potraviny. J. Mészáros sa pokúsil vpašovať 300 vajec, za čo bol zaistený a odtransportovaný do Kecskemétu, kde sa ho "ujali" nacisti. Gyula Pfiszter s dominikánom Dr. Jusztiniánom Katonom mal väčšie šťastie, lebo neboli prichytení. A je potrebné spomenúť aj ďaľšieho dominikána, Mikuláša Lexmana OP., ktorý koncom roku 1944 bol preložený z Vasváru do Košíc. Pod Dominikánskym kostolom, v priestoroch krypty, ukrýval asi 20 ľudí. Medzi inými Štefana Kaifera, Jozefa Výrostka, Bélu Kisa a jeho syna Sebestyéna, Gézu Jaschka i spisovateľa Olivéra Rácza...
Memoáre Lajosa Szabóa
Takto by sme mohli spomínať ďaľšie okolnosti a osoby, ktoré sa podielali na zachraňovaní, ale nakoniec tejto smutnej histórie siahnime po memoároch niekdajšieho kalvínskeho kazateľa Lajosa Szabóa, ktorý slúžil v Košiciach od polovice roku 1942 do konca vojny. Hlavným aktérom jeho spomienok je kanoník dr. Miklós Pfeiffer, na ktorého mnohí spomínajú v tom najlepšom.
V Szabóovej práci Utolsó szalmaszál (Posledná slamka; Bp. 2000) sa píše: "Každý vedel, že v prvom maďarskom gete zbierajú maďarských Židov na smrť. Ale kto sa odvážil prehovoriť? Boli mnohí, ktorí sa so škodoradosťou prizerali na túto neľudskosť. V celých veľkých Košiciach bol len jeden človek, ktorý sa odvážil prehovoriť a konať - veľkoprepošt Miklós Pfeiffer. Najskôr sa trápil osamote potom začal medzi priateľmi verbovať."
Ale Miklós Pfeiffer nebol takým mužom, ktorý sa trápi osamote, alebo v priateľskom kruhu narieka a kvíli. Za niekoľko dní zorganizoval kresťanskú ekumenickú delegáciu kňazov, ktorá sa mala na kompetentnom mieste prihovoriť aspoň za pokrstených Židov, ktorí trpeli biedu v košicom gete. Delegáciu mal viesť kňaz s najvyššou hodnosťou v meste, dr. István Madarász, košický sídelný biskup. Avšak temperamentný biskup sa vyhol úlohe s tým, že on sa ihneď rozčúli, ak mu protirečia, a možno by mu v očakávanej debate z úst vykĺzlo niečo také, čo by veci mohlo škodiť. Navrhol Pfeiffera, lebo mal vynikajúce vzdelanie a pôsobil v Košiciach aj za československej éry. Z katolíckej strany sa členom delegácie stal ešte Barna Tost, kanoník barón Vécsey a jeden grékokatolícky kňaz. Evanjelikov zastupoval Gedeon Mohr a kalvínov Szabó.
Delegácia bola prijatá na Policajnom riaditeľstve. Pfeiffer využil svoj celý rétorický talent. "Povedal, že my sme neprišli sem preto, že chceme politizovať, ale preto, lebo sme sluhovia Ježiša Krista, ktorý nás sem poslal a ktorého dietky sú zatvorené do geta." Dával konkrétne návrhy, aby sa neľudské podmienky aspoň čiastočne zmiernili. "Podľa našich vedomostí je tam nedostatok vody pre tisícky ľudí, neexistuje WC, chorých nie je možné izolovať, umierajúci sa sužujú pred tvárou celého spoločenstva, matky rodia deti, prestárlym je zima. Preto musíme pozdvihnúť svoj prosebný hlas v mene humanizmu nielen za pokrstených Židov, ale za všetkých, ktorí boli zatvorení do geta. Je nestrpiteľné, aby s ľuďmi hoc by boli zločnicami súcimi na smrť takto zaobchádzali v kresťanskej krajine."
Pfeiffer hovoril, ale delegácia nič nedosiahla. Policajný generál sa odvolával na nariadenia, ktoré nie je možné obísť v žiadnom prípade. Už boli na odchode, keď predstúpil staručičký Vécsey, ktorý pristúpil celkom blízko ku generálovi a rovno do tváre mu vmietol, že on ako kresťan nikdy nemal rád Židov, ale od tej doby čo je v Košiciach geto, stal sa filosemitom. "Lebo so zverou sa nesmie tak zaobchádzať, ako vy zaobchádzate s ľuďmi." Ešte chvíľu hovoril, ale veľkoprepošt ho rychle vyviedol von a na ulici ho karhal, že poškodil veci. On však bol spokojný sám so sebou, lebo konečne niekomu mohol povedať, čo si myslí. Všetci sa domnievali, že barón sa nedožije zajtrajška a za svoj tvrdý postoj bude zavraždený. Ale policajný generál pomlčal o tejto návšteve. Delegácia, žiaľ, nedosiahla v podstate ničoho.
Biskup István Madarász však podporil žiadosť P. Halmayho, ktorá bola predložená Policajnému kapitanátu, a tak kresťanskí Židia dostali osobitný barak (č. 6) a jeden františkánsky páter mohol chodiť do geta. Nebolo to veľa, ale za daných podmienok to mnoho znamenalo. Madarász ku koncu vojny žil pod policajným dozorom. Raz v gete mu jeden SS-man s úsmevom povedal: "No, pán biskup. Keď ste vošli, tak tu len zostaňte medzi svojimi miláčikmi." Na jeho rezidencii sa objavili nápisy: Zsidóbérenc, Zsidópüspök (Podplatený lokaj Židov, Biskup Židov).
Večné memento
Vrátiť životy a zmierniť utrpenie nevynných obetí nie je dodatočne možné. Snáď by sme si mohli vydýchnuť, keby sme si mohli byť istí, že to, čo sa stalo, sa už opakovať nikdy nebude. Ale každodenné udalosti nás presviedčajú o opaku. Stále sa vraždí. Vykynožujú sa celé národy z rôznych dôvodov. Stačí si pomyslieť na to, čo sa prednedávnom odohrávalo na Balkáne. Aj preto musíme spomínať, aby sme nezabudli, že boj proti neľudskosti nikdy nekončí.
Košičan Péter Máriássy zostavil a vydal knižne rodokmeň svojho slávneho rodu
Počiatky rodu siahajú až do roku 1059
Košičan Péter Máriássy sa pred desaťročiami podujal na veľmi náročnú úlohu. Zostaviť rodokmeň svojho rodu. Nemusel začínať od piky, lebo rôzne publikácie obsiahli časť potrebných údajov a listinný materiál začali zbierať už jeho príbuzní. K tomu došlo v roku 1794, keď Máriássy II. József István zozbieral 1090 listín, z ktorých najstaršia pochádzala z roku 1094. Táto časť spracovaného rodokmeňu vyšla v Prešporku. Ďalší člen rodu, János, neskôr údaje doplnil do roku 1903. V roku 1917 v Levoči vyšla publikácia Archív rodiny Máriássy (Máriássy Család levéltára). Rodinný archív bol najprv v Batizovciach, potom v Markušovciach a v roku 1934 sa listinný materiál dostal do Maďarska. O dva roky neskôr bol odovzdaný do Maďarského krajinného archívu (MOL) ako stály depozit.
Novovekým zberateľom údajov bol XIX. László, husársky plukovník, veliteľ strážcov koruny a potom Miklós Vásárhelyi, ktorý žil vo Washingtone. Rukopis ale v roku 1985 dostal od Gedeona Péchyho. Už "len" bolo potrebné doplniť chýbajúce údaje, nachádzajúce sa v archívoch Košíc, Prešova a Levoče, preštudovať matriky 30 obcí na Spiši, v Šariši, Zemplíne, Gemeri a v Above. Samozrejme rodinní príslušníci a odborníci tiež prispeli svojimi vedomosťami, aby táto mravenčia práca mohla byť dokončená, i keď takúto prácu je ťažké vôbec považovať za dovŕšenú. Veď vždy môžu byť nepresné údaje, ostávajú aj členovia rodiny, ktorých meno nie je známe, veď listinný materiál nemôže byť nikdy úplný. Myslime na Tatárov, Turkov, Rusov, na 1. a 2. svetovú vojnu... A boli požiare, povodne, straty a krádeže, listiny mohli pohrýzť aj myši, mohli sa zničiť neodborným uskladnením...
Autor knihy a člen rodu Péter Máriássy vlani vydal dejiny Máriássyovcov po slovensky a nedávno svoju prácu predstavil v Löfflerovej galérii aj v maďarskom jazyku (na snímke). Košičania tak majú možnosť sledovať jednotlivé generácie Máriássyovcov, z ktorých mnohí žijú v Košiciach, ale sú aj roztrúsení po svete: v Anglicku, Francúzsku, Nemecku, Taliansku, Švédsku i USA. Ich rod sa začína odvíjať od roku 1059, od Miklósa I. z kmeňa Lehel. Napriek peripetiám, ktoré spôsobili Benešove dekréty, rod ďalej žije, na rodostrome, ktorý ďalej košatie, je zatiaľ vyše tisícky "plodov".
Stranu pripravil: Zoltán BALASSA
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
