mávatkami či vykrikovanie hesiel... Boli sme preto zvedaví, ako na tieto sprievody s odstupom času spomínajú známi Košičania.

MUDr. Caisová mala prvomájové sprievody rada aj kvôli spišským párkom

Za zlého počasia sa niekam "zašila"

Psychiatrička MUDr. Danica Caisová si na prvomájové sprievody, najmä tie za pekného počasia, spomína rada. "Zdravotníci sa stretávali na Garbiarskej ulici, kde sme prestáli veľa hodín, kým sme sa dostali do sprievodu. Najprv totiž išli veľké podniky, a až potom my, spolu so školstvom. Veľmi rada som sa ich zúčastňovala a to z dvoch dôvodov. Za prvé som sa stretla s ľuďmi, ktorých som nevidela celý rok. Po druhé, s partiou sme po sprievode vyrazili na pivo a spišské párky, ktoré boli v tom čase podpultový tovar. Dali sa kúpiť len na 1. mája." Aj napriek tomu, že z dlhého státia a chodenia dostali jej nohy poriadne zabrať, bol sprievod príjemným zážitkom. S týmito spomienkami sa jej spájajú aj prvomájové veselice, ktoré sa ešte v ten deň večer konali na "medických" internátoch. Prvý máj bol teda v prípade MUDr. Caisovej naozajstnou studnicou zážitkov.

Na "studené" sprievody si veľmi nespomína, lebo akonáhle sa naskytla prvá možnosť, okamžite sa aj s kolegyňami a kolegami snažila "zašiť" do nejakého podniku. "Bola zima a fučalo, takže každý sa postupne vytratil. V sprievode ostali len tí, čo museli, teda vlajkonosiči."

Nezabudne ani na túry, ktoré organizovalo SZM deň pred 1. májom. Volali sa "Krompašská 50". "Autobus nás večer odviezol do Krompach a my sme sa späť vrátili peši. Bola to 50 km dlhá túra. Z Krompách sme vyrazili o 22. hodine večer a v Košiciach sme boli okolo 7. hodiny ráno. Takí zmorení sme sa potom zapojili do sprievodu."

Aj keď by MUDr. Caisová atmosféru sprievodov rada zažila znova, nechcela by, aby sa minulosť vrátila. "Prvé máje boli pekné, ale ten politický systém mi nevyhovoval, takže som rada, že žijem dnes v takej dobe, aká je. Atmosféru sprievodov mi veľmi pripomína košický maratón. V meste je vtedy plno ľudí, kaviarničky sú otvorené a ulice vyzerajú veľmi podobne."

boa

Marián Matyáš sa tešil na prvomájové stretnutie športovcov

Párky boli oveľa lepšie ako dnes...

Pre niekoho to bola otrava, zabitý deň, inému sa zdal 1. máj celkom príjemný. Basketbalový tréner Marián Matyáš spomína skôr na príjemnejšiu stránku veci, ako bol viac-menej organizovaný pochod Leninovou ulicou a hulákanie hesiel a mávanie komunistickým papalášom na čestnej tribúne. "Pre mňa bolo zážitkom najmä to zoskupovanie pred sprievodom, keď sme sa dávali dokopy." Bol to jeden z mála dní v roku, keď sa mohli stretnúť športovci z rôznych odvetví či oddielov, medailisti zo svetových a európskych šampionátov, podeliť sa s inými o svoje zážitky. "Hoc to bolo v prvomájovom sprievode. Ale bola to taká doba, v nej sme žili, a ten prvomájový sprievod k tomu patril, bola to pre nás samozrejmosť."

Športovci mali česť prvomájový sprievod uzavierať. A tí, čo ho mali zdarne za sebou, sa na nich vždy tešili. "Stále sme išli na konci, za nami už len zväzarmovci na motorkách, lebo príšerne nimi smradili. Ja som mal šťastie, že sa mi nikdy neušiel transparent, lebo ten bol ´odmenou´ pre najúspešnejších športovcov. Tí boli poverení, aby niesli aj znak jednoty. Trvalo to, kým sme sa dostali až k tribúne, ale okolo nej sme prebehli pomerne rýchlo. Už sme sa tešili na stánky s výčapom, starší si dali pivko, mladší kofolu. A párky, ktoré tam predávali, boli oveľa lepšie ako dnes."

Bola to síce povinnosť, ale s troškou šikovnosti a fantázie sa dalo zariadiť, že ste sa sprievodu vyhli. "Neskôr, v zamestnaní, to bolo niekedy nasilu, najmä vtedy, keď bolo pekné počasie. Keďže sa zapisovalo, človek sa musel aspoň ukázať, a potom už len šikovne zdúchnuť. Lyžovačku na Skalnatom plese som si predsa nemohol nechať ujsť."

mat

M. Kittner si pamätá na malinovky Limo

Na okná dávali holubice

Spevák Martin Kittner si na prvomájové sprievody pamätá ako na príjemne strávené dni. "Bol som ešte príliš mladý na to, aby som vnímal všetky okolnosti, za ktorých a kvôli ktorým sa to dialo. Pre mňa to bol hlavne voľný deň, kedy sa nešlo do školy, ale kedy sme boli celý deň so spolužiakmi a spolužiačkami," prezradil.

Spomedzi všetkých vecí, ktoré na sprievode nesmeli chýbať, najviac v pamäti M. Kittnerovi utkveli malinovky Limo. "Myslím si, že je to tak u väčšiny mojich rovesníkov. Prvomájový sprievod by sa nám nerátal, keby sme si nedali Limo, potom ho nenafúkli slamkou a neskočili na neho, aby poriadne hlučne prasklo... Tiež si pamätám, že na 1. mája bolo dostať banány. Stáli sme hodiny v rade na zelené banány, lebo iné neboli. Často nedozreli do žlta, ale rovno sčernali. A podobné to bolo aj s kubánskymi pomarančami. Boli hnusné a mali obrovské kôstky. No iné neboli...

Celkom dobre si pamätá na rôzne prvomájové mávatka. "Povinnou výbavou boli maličké vlajky naše a Sovietskeho zväzu. Okrem toho sme mali mávatko - paličku, na ktorej boli nalepené tenučké biele, červené a modré pásiky... Pred 1. májom sme napríklad v triede museli na okná vylepovať holubice. Raz sme mali výzdobu dostatočnú a boli sme pochválení, ale viem, že jeden rok sme museli holubice na okná ešte dolepovať, lebo ich bolo akosi málo," dodal s úsmevom.

kid

Moderátor Tibor Apa Egry z prvomájových sprievodov nikdy neutekal

Vždy dostali inštrukcie, čo majú kričať...

Moderátor Tibor Apa Egry na prvomájové sprievody chodil preto, že sa to jednoducho muselo. "Neriešil som to, či sa mi chce alebo nechce. Jednoducho sme to dostali príkazom a šlo sa. Nepatril som medzi tých, ktorí zo sprievodu utekali - v triede sme mali takých dosť... Lenže potom z toho mali v škole problémy, učitelia museli spisovať rôzne zápisnice a rozosielať záznamy... Verím, že sa im to robiť nechcelo, ale nič iné im neostávalo," nazdáva sa T. Egry. "Pamätám si, že vždy pred sprievodom vyhnali všetkých žiakov pred priemyslovku, kde nás zoradili. Dali nám inštrukcie, ako keby sme boli nejaké bábky... Povedali nám, kadiaľ máme kedy ísť, ako máme mávať, čo máme kde vykrikovať. Celkom iste sme nesmeli zabudnúť kričať ´Nech žije KSČ´ ale dostávali sme príkazom aj iné heslá. Škoda, že si ich už nepamätám."

Na prvomájový sprievod sa muselo ísť, či už bol krásny májový deň, alebo pršalo... "V pamäti mi však ostali hlavne tie sprievody, kedy vyšlo počasie. Vždy cestou domov zo sprievodu - keďže sme bývali v tom čase na Mieri - som zašiel do vtedajšieho Rokoka a dal som si pivo..." Pivo ako odmenu si zaslúžil, neraz prvomájový sprievod trval celé hodiny. "Bolo úplne príšerné stáť celé hodiny a čakať, kedy sa vlastne budeme môcť zaradiť do sprievodu... Ak bolo teplo, tak to bolo ešte celkom príjemné, ale neraz boli i chladné májové dni. Najhoršie bolo to, že sme museli kráčať v pionierskych košeliach, dievčatá v sukniach a keď nám bolo chladno, mali sme jednoducho smolu. No a potom nás hromadne hnali po vtedajšej Leninovej ulici, dôležití súdruhovia mali tribúnu za Priorom. Keď sme šli popod nich, kričali sme, čo nám nakázali a kývali sme mávatkami..."

Hlavne si však T. Apa Egry pamätá, že počas prvomájového sprievodu bolo dostať kúpiť veci, ktoré sa inak zohnať nedali. "´Komančovia´ si dali záležať na tom, aby na 1. mája boli banány, pomaranče i mandarínky. Preto aj ja, keď organizujem Majáles, tak vždy hosťom na ňom rozdávame banány. Aby sme im pripomenuli, že voľakedy ich bolo dostať len na 1. mája..."

kid

Kostýmovej výtvarníčke Danici Hanákovej utkveli v pamäti aj šťastní Vietmanci

Do sprievodu šla kvôli citrónom

Kostýmová výtvarníčka Štátneho divadla Košice Danica Hanáková tvrdí, že prvomájové sprievody mali čosi do seba. "Veď to bolo celkom príjemné, že sme v ten deň boli všetci kolegovia z divadla spolu, mohli sme prediskutovať to, na čo sme inokedy nemali čas. Postrehla som však, že divadlo šlo vždy až na konci sprievodu - po nás šli vari už len smetiari," prezradila s úsmevom.

Keď sa však povie prvomájový sprievod, ako prvé sa jej vynorí vôňa citróna... "Pamätám si totiž na jeden takýto sprievod, kedy som bola tehotná - už som mala dosť veľké bruško. Ale musela som ísť do sprievodu, lebo jedine tak by som zohnala citróny, ktoré som si chcela kúpiť kvôli vitamínom... No a ešte sa mi 1. máj spája s vôňou párkov a piva. Sprievody som absolvovala v Košiciach s divadlom a ešte predtým ako študentka vysokej školy v Bratislave. Veľmi intenzívne som vnímala hlavne Vietnamcov, ktorí boli v sprievode v tom čase, keď v ich krajine zúrila vojna a aj ich šťastie v tvári po tom, ako vojna skončila..."

Ako výtvarníčka v košickom divadle našťastie nemala na starosti prípravu rôznych transparentov. "To šlo rovno do dielní, kde vyrábali transparenty i vlajky. Tak sa mi zdá, že heslá, ktoré bolo treba napísať, prišli rovno ´z hora´. No a potom sa vybrali silní chlapi - väčšinou z baletu - ktorí transparenty niesli. Občas sme šli do sprievodu v krojoch, niekedy sme aj siahli po dobových kostýmoch z divadla."

kid

Pre Szabolcsa Eschwiga-Hajtsa bol 1. máj dňom, keď sa otvárala plaváreň

Výhovorky nezabrali vždy

Bývalý vodnopólový reprezentant, dnes tréner Szabolcs Eschwig-Hajts, sa na 1. máj tešil z prostého dôvodu. "Že v ten deň otvárali našu plaváreň, staré ´čeháčko´. Vždy sme sa tam po sprievode ponáhľali. Väčšinou už bolo príjemné slniečko, dobrá voda, opaľovali sme sa, šantili, skákali hlavičky, hrali futbalík alebo ping-pong, robil sa guláš, alebo sme si dali nejaký obedík. Nebolo nič krajšie, ako takto prežiť 1. máj. Plaváreň sme mali iba pre seba, pre verejnosť ju otvárali až neskôr. Smola bola len v tom, že športovci išli vždy až na koniec sprievodu, čo bolo asi o pol dvanástej. A to sme sa už dávno mohli kúpať. Preto sme potom radšej chodili ´za školu´, aby sme tam mohli byť čo najskôr."

Najlepšie bolo, keď sa nemuselo ani za oddiel, ani za školu. "Jedným sme sa vyhovárali, akože máme tréning, druhým zas, že musíme do sprievodu so spolužiakmi. Musím priznať, že sme to občas aj flákali." Nie vždy však výhovorky zabrali a zo sprievodu nebolo úniku. "No väčšinou sme to brali s humorom. Iba náš náčelník veľmi vážne. Pred tribúnou vždy zavelil: Vľavo hľaď! A začali sme skandovať. Každých sto metrov sme museli kričať: Nech žije prvý máj a trikrát hurá! Transparenty vláčili najmladší z oddielu, my sme akurát mávali vlajočkami. Stále sme sa vyfešákovali do jednotných modrých teplákov, v ktorých sme chodievali aj na Družbu či na Univerziádu, do sprievodu sme chodili takto oblečení hádam osem rokov."

mat

Autor: Baran

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári