V umelom spánku vnímali škrípanie otvárajúcich sa dvierok od skrine
Ľudia, ktorí prežili také závažné ochorenie, že sa určitý čas nachádzali medzi nebom a zemou - v kóme, vnímajú potom tento svet inak. Za benefit možno považovať oslobodenie sa od povrchností a získanie určitého životného nadhľadu. Potvrdili to aj bývalí pacienti I. Kliniky anestéziológie a intenzívnej medicíny FN L. Pasteura, ktorí sa stretli so svojimi záchrancami - lekármi a zdravotníckym personálom.
Stretnutie zorganizovalo občianske združenie Spoločnosť pre kriticky chorých, ktoré založili lekári a pracovníci I. KAIM za účelom pomoci pacientom v hlbokom bezvedomí alebo umelom spánku. Jedným z cieľov je organizovať stretnutia vyliečených pacientov a personálom, ktorý sa o nich v najťažších chvíľach života staral. Väčšina si totiž na lekárov vôbec nespomína, lebo v bezvedomí ich nevnímali a po zlepšení stavu boli preložení na iné oddelenie.
"Prvé také stretnutie sa uskutočnilo na sklonku roku 2004 a boli sme vtedy plní obáv, ako to dopadne. Akcia však mala výborné odozvy, preto sme sa rozhodli ju zopakovať," týmito slovami uvítal bývalých pacientov prednosta I. Kliniky anestéziológie a intenzívnej medicíny MUDr. Jozef Firment, PhD. (na snímke) "Sme šťastní, keď vidíme, ako sa našim pacientom darí a je to pre našu prácu povzbudením. Zároveň sa touto cestou dozvedáme, ako môžeme našu starostlivosť zlepšiť. Pretože aj keď ležia v umelom spánku, niektorí pacienti si napríklad spomenuli, že vnímali škrípanie dvierok od skrine. Dali sme ich preto opraviť..."
Nielen pacienti si lekárov a sestry nepamätajú. Aj zdravotníci mali tento problém, no z iných dôvodov. "V čase keď boli u nás, sme ich vnímali v horizontálnej polohe. Stačí, keď si zdravý človek ľahne a hneď vyzerá inak ako v stoji. A pacient chorý, v bezvedomí, zmenený diagnózou, napuchnutý s obväzmi na hlave, vyzerá úplne inak." Preto sa na nich rozpamätali až potom, čo si vypočuli ich príbeh či okolnosti za akých sa na oddelenie dostali.
Spätná väzba s pacientmi je dôležitá a povzbudzujúca pre obe strany. "Musíme hľadať pozitívne stimuly, lebo niekedy pri takejto stereotypnej práci, kde je veľa ťažkých prípadov, na nás často doľahne beznádej, únava. Je deprimujúce vidieť pacientov, ktorých stav sa napriek našej vynaloženej námahe nezlepšuje. A toto je jeden zo spôsobov, vďaka ktorým vidíme, aký zmysel má naša práca," dodal prednosta.
Kóma je stav hlbokého bezvedomia. Dá sa nazvať aj najťažším stupňom straty vedomia. Chorého nemožno prebrať, nereaguje ani na bolestivé dráždenie. Kóma má niekoľko stupňov, no v zásade ju možno rozdeliť do dvoch skupín. Povrchnú - kedy zrenice reagujú na svetlo a hlbokú, keď zrenice na svetlo nereagujú, ostatné reflexy a prejavy nervovej činnosti chýbajú, tep je slabý, tlak krvi nízky, prejavujú sa poruchy dýchania. K najčastejším príčinám kómy patrí úraz hlavy, krvácanie do mozgu, nervové infekcie, otravy, cukrovka, nízky obsah glukózy v krvi, pečeňové zlyhanie, obličkové a niektoré endokrinné choroby.
Videl tunel so svetlom...
"Vracal som sa autom z Tatier, kam som niesol mamu na liečenie. Bol to okamih. Obzrel som sa dozadu, či mama pri preberaní svojej batožiny náhodou nezobrala aj môj zväzok kľúčov," opisuje Ing. Gedeon Heribert osudné sekundy, ktoré ho pred ôsmimi rokmi navždy zmenili. Išiel rýchlo. Jeho Honda Legend letela rýchlosťou 237 km za hodinu. A v tom čelný náraz... "Cítil som tú beznádej a pomyslel si - a teraz som skončil... A ´houby´. Žijem ďalej," dodáva veselo, akoby sa nič strašné nestalo...
No také jednoduché to nebolo. Ing. Heribert mal vážne poranenie mozgu a iných orgánov. Smrť ho obišla doslova o vlások. Jeho stav bol kritický, vyše dva mesiace bol v kóme a lekári už nedúfali, že sa preberie. "Dávali mi len dva percentá nádeje, že sa vrátim do života. Mal som 22 zranení. Ale kompletne ma pozašívali, dobrí krajčíri sú to. Všetko mám pôvodné, nič na mne nie je umelé. A všetko je funkčné, aj oko. Zato ako vyzerá, môže svalová hmota okolo. Dá sa to operovať, aby to lepšie vyzeralo, ale na čo? Nepotrebujem byť Alain Delon," žartuje.
Na dva kritické mesiace kómy, kedy bol blízko mozgovej smrti, si nepamätá. Na otázku, či si spomína na nejaký tunel so svetlom na konci, často spájaný s pacientmi, ktorí prežili kómu, odpovedá: "Videl som tunel, ale nebola v ňom tma, len svetlo v diaľke. A to svetlo som vnímal ako dobro, ako cestu bezpečnej prevádzky. Cítil som, že budem žiť pre dobro sveta." Keď sa z kómy preberal, jeho prvé slová zneli v nemčine. Zo začiatku nevedel, kde je a ľudí nespoznával, no potom rozoznal manželku i mladšieho syna Rolanda. "Vtedy som veľa ´spletal´. Po nemecky, anglicky, rusky a potom aj slovensky."
Niekto by si po takejto katastrofálnej autonehode už za volant nikdy nesadol. No Ing. Heribert patrí do kategórie "nepoučiteľných"... "Auto je môj C-vitamín. Potrebujem ho k svojmu životu. Mal som už 12 áut. Aj teraz jazdím rýchlo, no myslím si, že som viac opatrný, ako v minulosti. Stále sa kontrolujem, či som na niečo nezabudol."
Bývalý podnikateľ, ktorý obchodoval so všetkým možným, no najmä s plechom, si dnes užíva život viac ako kedysi. Je na invalidnom dôchodku a z vážnej dopravnej nehody nemá okrem estetických následkov žiadne také poškodenie, ktoré by ho obmedzovalo. Bez problémov vykonáva viacero druhov športov, riadi auto a dokonca pilotuje športové lietadlá. Sťažuje si akurát na zabúdanie.
Čosi podstatné ale Ing. Heribert nespomenul. Ani nemohol, lebo zmena sa týka jeho charakteru, čo si neuvedomuje. Voľakedy to bol odmeraný muž, dnes je z neho otvorený, žoviálny a veselý človek, ktorý pôsobí ako keby bol trošku "v nálade". Za jeho uvoľnenosťou však netreba hľadať alkohol, ale následky autonehody, ktorá mu mierne poznačila čelovú oblasť mozgu. Podľa MUDr. Firmenta, práve táto časť mozgu je zodpovedná za naše správanie. Sídlia v nej kontrolné mechanizmy ovplyvňujúce emócie. Ak sa narušia, človek sa správa tak, ako keby požil malú dávku alkoholu. Tieto následky sú však minimálne a jeho uzdravenie považujú aj lekári za zázrak. Tak blízko bol od mozgovej smrti.
Po dvoch mesiacoch nespoznával príbuzných
Príčinou umelého spánku 35-ročného Martina Orosza bol pankreas, ktorý ho trápil pol roka. "Pankreas má totiž zvláštnu a nechcenú schopnosť, doničiť celý organizmus," vysvetľuje. Potrápil ho veru riadne, lebo obvodná lekárka príčinu jeho žalúdočných ťažkostí nerozpoznala včas. Na "maródku" ho vypísala s liekmi, zastavujúcimi zvracanie. "Zvaľovalo sa to na žalúdok a nikto nevedel, že je to pankreas. Mal som pekelné bolesti a bol som v permanentnom záchvate. Keďže som to ani s tými liekmi nevedel vydržať, šiel som do nemocnice a tam si ma na chirurgii nechali."
Absolvoval dve ťažké operácie, ktoré sa vďaka infekcii pankreasu veľmi skomplikovali. Jeho organizmus už nevládal a potreboval pomoc s najzákladnejšími životnými funkciami. Preto ho previezli na ARO, kde ho kvôli liečbe na dva mesiace zámerne uviedli do umelého spánku. "Nevidel som žiaden tunel. Keď som sa prvýkrát zobudil, bol som prekvapený. Po tých dvoch mesiacoch sa totiž človeku trošku vymaže pamäť. Bolo to divné, lebo som nespoznával svojich príbuzných. Aj vnímanie tela bolo iné ako za bežných okolností. Necítil som si ho normálne. Bol som o 60 kíl ľahší a všetko som mal boľavé."
Táto skúsenosť zanechala na Martinovi stopy. Život teraz vníma inak, než voľakedy. "V určitých situáciách sa chovám kľudnejšie, pokornejšie. Ináč sa pozerám na svet, bežné problémy ma nedokážu rozhádzať. A to, že zdravie je najdôležitejšie, si naozaj uvedomujem a nevnímam to ako frázu."
Ako nám MUDr. Firment povedal, komplikovaný zápal pankreasu priamo ohrozuje život človeka. Počas zápalu sa totiž z pankreasu vyplavujú tráviace šťavy, ktoré sa krvou roznášajú po celom organizme a poškodzujú rôzne orgány. Časti pankreasu odumierajú a môžu byť napadnuté infekciou, ktorá organizmus neúmerne zaťažuje. Orgány zlyhávajú a niektoré aj naraz. Toto všetko sa dialo aj v tele Martina. Lekári ho museli napojiť na umelé dýchanie, lebo mu zlyhávali pľúca. Z toho dôvodu bolo potrebné liečiť ho počas umelého spánku, ktorý mal na jeho mozog ochranný účinok. Týmto spôsobom sa lekárom podarilo preklenúť obdobie jeho najťažšieho zdravotného stavu.
Videla už nebohého dedka a babku...
"Kým moja dcéra neochorela, mala desaťtisíc prianí. Teraz má už iba jediné zotaviť sa aspoň natoľko, aby sa mohla starať o malú dcérku. Vďaka vám, že ste nám ju zachránili!," vravela trasľavým a rozcíteným hlasom Veronika Kočišová, matka 30-ročnej Zuzany Kajlovej (spolu na snímke).
Jej dcéra upadla do kómy pred piatimi rokmi, týždeň po pôrode bábätka. Rodila cisárskym rezom a lekári vtedy nezistili, že má poruchu zrážanlivosti krvi. "Doma sa necítila dobre, preto sme ju doniesli do nemocnice. Bola vo veľmi zlom stave. Nechali si ju tu a na druhý deň upadla do kómy," spomína Zuzanina mama, lebo následky bezvedomia sa u jej dcéry podpísali stratou hlasu a postihnutím ľavej časti tela. V kóme ležala šesť týždňov a po prebudení nevedela rozprávať. V prvé dni reagovala len očami. "Nevedela ani hlavou otáčať. Bolo to veľmi ťažké," vzdychne si pani Kočišová aj s odstupom času. "Tunel dcéra nevidela, ale videla nebohého dedka a babku, ktorí ju volali, aby išla s nimi. Ona však nechcela, lebo si uvedomovala, že tu má malú dcéru a musí sa jej venovať."
Zuzana sa snažila artikulovať, ale rozumieť jej sa dalo len ťažko. Mozog po stránke inteligenčnej neutrpel žiadnu ujmu, dokonca ovláda angličtinu. Samozrejme, písomnou formou. "Keď ľudia vidia, ako slabo hovorí, myslia si, že má postihnutý aj mozog. Nie je to tak, ale nedá sa to každému vysvetľovať. Bojujeme s tým každý deň a je to veľmi ťažké. Ale naše ´slniečko´ stojí za všetko to trápenie," rozžiari sa pani Kočišová pri pomyslení na vnučku.
Nádej umiera posledná a aj táto rodina dúfa, že časom sa ich dcére vráti hlas, upraví chôdza a dokáže sa postarať o seba aj dcéru. "Dúfame, lebo istú dobu, keď bola v kóme, lekári povedali, že je to už jej konečný stav. Chvalabohu, nebola to pravda. Preto veríme, že bude aj lepšie." Momentálne to tak nevyzerá, lebo odvtedy, čo Zuzanu opustil manžel, ďalšie pokroky nerobí. Rozvod znáša aj po dva a pol roku veľmi ťažko. Manžel bol prvým a jediným mužom v jej živote. "Dodnes ho ľúbi. Čudné na ich vzťahu bolo to, že v najťažších chvíľach bol pri nej, no keď sa to začalo zlepšovať, odišiel. Kvôli čomu, to nepovedal."
Zuzaninu tragédiu spôsobila genetická choroba krvi. Chýba jej totiž jeden faktor, ktorý bráni tomu, aby sa nezrážala tak rýchlo. Krvná zrazenina upchala cievku a spôsobila mozgovú porážku. "Ona takto zachránila celú našu rodinu, lebo všetci sú ´pozitívni´ a nevedeli o tom. všetci sa teraz liečime."
Zuzane lekári veľké šance na uzdravenie nedávali, lebo bola dlhý čas v kóme. Nevedeli, nakoľko má poškodený mozog. Následky upchatia ciev krvnou zrazeninou si odniesla tá časť mozgu, ktorá sa stará o pohyblivosť. Napriek tomu, poškodený mozog má určitú schopnosť regenerácie, takže je šanca, že sa poškodené štruktúry nahradia inými dráhami a jej stav sa zlepší. Všetko je však závisí na intenzívnej, poctivej, niekoľkoročnej rehabilitačnej terapie a miery poškodenia nervového systému.
Stranu pripravila: Andrea BOŽINOVSKÁ
Autor: Nová výstava v KOS
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
