Ježibabe nalepila na čelo kosti z kurčaťa sekundovým lepidlom

Videli ste na scéne Štátneho divadla Košice predstavenie Veselá vdova či Charleyho teta a boli ste unesení z klobúkov, ktoré nosia herečky v týchto inscenáciách? V dielňach ŠD ich vyrába Jana Grodná, ktorá v divadle pracuje od roku 1969 a túto prácu by nevymenila za nič na svete. Nechali sme sa pozvať do jej dielne, kde nám porozprávala o tom, kde nachádza inšpiráciu a z čoho klobúky i rôzne doplnky pre hercov vyrába

K práci v divadle sa dostala už po skončení základnej školy ako žiačka učilišta - do divadla chodila na prax. "Môj otec bol režisér, takže s divadlom som vyrastala od malička, vždy som k tomu mala blízko. On vedel, že do divadla priberajú učňov, takže som to skúsila aj ja. Tri roky som sa učila u ženy, ktorá v tom čase pre divadlo vyrábala klobúky, hoc ja sama som študovala kostýmové krajčírstvo, nie výrobu pokrývok hlavy," spomína J. Grodná.

Do divadla teda nastúpila ako 15-ročná a ostala mu verná dodnes. "Som veľmi vďačná, že som sa upísala tejto robote, lebo ma napĺňa - je to krásna a tvorivá práca. Spočiatku som sama netušila, čo sa vo mne skrýva a neskôr som prišla na to, že tvorba klobúkov je to, v čom sa dokážem realizovať. Po tom, čo som tri roky ako učnica robila klobúky, som nastúpila do rekvizitárne. Tam som bola štyri roky, neskôr dva roky v čalúnictve divadla. Od roku 1979 som však prebrala výrobu klobúkov a som tu doteraz. Za nič na svete by som to nemenila a občas si robím srandu, že ak ma odtiaľto budú chcieť dostať, jedine ak ma zastrelia," vraví so smiechom.

J. Grodná však nevyrába len pokrývky hlavy, ale i rôzne doplnky, vejáre, náramky, občas i šperky, škrabošky, masky a podobne. Vždy to závisí od toho, čo všetko navrhne kostýmový výtvarník a čo všetko divadelná postava má mať na javisku na sebe. "Na začiatku dostanem do ruky návrh. Lenže viete ako sa hovorí - papier znesie všetko. To, čo sa dá nakresliť, sa nie vždy dá aj vytvoriť... Teraz napríklad pripravujem zvieracie masky do opery Nápoj lásky. Výtvarníčka Danka Hanáková ich nakreslila, no ja už pri pohľade na návrh vidím, že sa s tým bude treba pohrať. Proporčne totiž nákresy zvieracích masiek nesedia s tým, kde má herec oči, nos, ústa... Bude treba vymyslieť, ako to urobiť, aby to sedelo..."

Aj keď si teda občas výtvarníci vymyslia čosi, čo je ťažko realizovateľné, J. Grodná sa s nimi neháda. "To nie. Práveže som rada, keď vidím, akí sú potom nadšení z toho, ako som to nakoniec vymyslela. Človeku to veľmi dobre padne. Napríklad keď tu bol Josef Jelínek, ktorý robil inscenácie s Zdeňkom Troškom, pri druhej mi len povedal - spolieham sa na teba, ty to určite dobre vymyslíš. Jeho výtvarné návrhy sú pritom ako umelecké obrazy, záleží mu na každom detaile. Poznal však moju prácu z Rusalky, pri Faustovi a Margaréte už vedel, do čoho ide. A veru že mi dal zabrať. Dá sa povedať, že táto opera bola - čo sa týka tvorby klobúkov - jedna z najnáročnejších."

Pri tvorbe jednotlivých pokrývok hlavy sa v poslednej dobe najviac potrápila na prilbe, ktorú má vo Faustovi a Margaréte v poslednom dejstve na hlave Mefisto. "Nakreslené to vyzeralo krásne, len to bolo treba také krásne aj urobiť. Sú tam napríklad akési špice, pri ktorých som rozmýšľala, ako ich urobiť. Tak som nakúpila pankáčske náhrdelníky s ostňami, ktoré som rozstrihala a dala na prilbu. Oveľa radšej pracujem nad takými predstaveniami, ktoré vyzerajú zložito a nad ktorými treba rozmýšľať, ako to zrealizujem, ako nad takými, ktoré sú jednoduché. Napríklad nedávno som robila 22 rovnakých čepcov. To bol pre mňa horor."

Nabucco a Aida jej ostali v pamäti

Prvé inscenácie, pri ktorých sa pani Jana poriadne ´zapotila´, a ktoré jej utkveli v pamäti, boli Verdiho opery Nabucco a Aida. "Veľmi veľa vecí som vtedy ručne vyšívala, prišívala retiazky, špekulovala nad tým, ako klobúky vyzdobiť. Dnes je oveľa jednoduchšie zohnať rôzne materiály. Často je to však aj tak, že kostýmoví výtvarníci presne vedia, čo chcú a rovno materiály nakúpia a prinesú. Ak nie, tak je na mne, aby som vymyslela, z čoho jednotlivé veci urobíme."

Vždy sa klobúk či čiapka vyrábajú ku konkrétnemu kostýmu, aby spolu ladili. "Zvyčajne je to tak, že na látku čakám, kým sa postrihá na kostýmy a čosi sa potom ujde aj mne... Používajú sa rôzne materiály, možnosti sú už v podstate neobmedzené. Len treba dbať na to, aby bol materiál dosť kvalitný a veľa vydržal." Problém nastal napríklad pri inscenácii Charleyho teta. "Veľmi sa mi páčia sisalové prírodné materiály. Sú krásne, ale prišla som na to, že sa vôbec nehodia pre divadlo. Klobúky sa totiž pripínajú na hlavu sponkami, potom sa tie sponky vyberajú, navyše sa táto komédia hrá dosť často, takže materiál sa rýchlo zničil."

V Charleyho tete dostáva najviac zabrať klobúk, ktorý nosí Mišo Soltész. Zahral si mladého študenta, ktorý sa v ženských šatách snaží presvedčiť okolie, že je bohatá teta z Brazílie... "Mišo nevie zaobchádzať s dámskymi klobúkmi, čo mu samozrejme ani nemožno vyčítať. Navyše si často klobúk v inscenácii nasadzuje so zlosťou, takže keď si ho na hlavu doslova narazil, podarilo sa mu urobiť doň diery, úplne odtrhol striešku... Namiesto sisalu som preto použila sieťku, ktorá sa dáva na okná proti hmyzu. Tento materiál hádam vydrží viac. Na silného chlapa, treba silný materiál... Sisal vyzerá krásne a je to nádherná látka, neuvedomila som si však, že pre Miša treba vyrobiť klobúk zo železa."

Nie vždy však klobúk dostane zabrať natoľko, že je treba vyrobiť nový. "Ak sa poškodí len trochu, zvyčajne ho vedia upraviť v rekvizitárni. Ak treba opraviť viac, pošlú mi ho do dielne a ja ho podlepím, vytvrdím... Škoda, že dnes herečky nevedia používať ihlice, ale klobúky sa prichytávajú množstvom sponiek, ktoré materiál zničia. Napríklad operná speváčka Božena Hanáková, keď mala parochňu, tak jej stačila jedna ihlica a klobúk držal perfektne počas celého predstavenia. Dnes sa však už ani toľko nepoužívajú parochne, je tendencia robiť inscenácie čo najcivilnejšie."

Aj keď sa snaží vyrábať klobúky čo najkrajšie a najpohodlnejšie, občas sa nájde herec či herečka, ktorí klobúk ofrflú. "Isteže, nedá sa vyhovieť každému. Ale ak má niekto nejaké požiadavky, vždy sa môžeme dohodnúť - niečo sa pozmení, zväčší sa, prišije sa gumička, aby čepiec lepšie držal... Speváci v opere sú napríklad hákliví na to, aby im klobúk nezakrýval uši, pretože je pre nich veľmi dôležité všetko a dobre počuť. Pri balete je to ešte viac špecifické. Teraz sme mali napríklad vyrábať pre inscenáciu Svadba podľa Figara dosť komplikované pokrývky hlavy pre tanečníkov, ale upustilo sa od toho, lebo pri mnohých choreografiách sa doslova váľajú po zemi a s klobúkmi by to nešlo..."

Najdôležitejší je nápad

Najdôležitejší je pre J. Grodnú nápad. Niekedy s ním príde rovno výtvarník kostýmov, inokedy jej však neostáva iné, než si sadnúť nad návrh a lámať si hlavu, ako ho zrealizovať. "Vždy to však stojí za to - trochu sa pomordovať. Často sa mi potom stáva, že keď počas generálky vidím, aké sú celé kostýmy krásne, ako je to úžasne nasvietené a ako to herci skvelo hrajú, behajú mi zimomriavky po tele."

Niekedy však nápad nestačí, pri tvorbe na konkrétnej inscenácii ju musí J. Grodná dobre poznať, naštudovať si rôzne detaily. "Ak ide o dobové kostýmy, musím vedieť, čo sa kedy nosilo, aké farby, aké vzory a podobne. Na to si musím dávať poriadny pozor, snažím sa prediskutovať si tieto veci s výtvarníkom už pri preberaní návrhov. Potom chodím po obchodoch a hľadám vhodné materiály a až potom sa pustím do výroby."

Pri hľadaní materiálov, ktoré by mohla použiť, často siahne aj po veciach, ktoré celkom iste nemožno zaradiť medzi bežné materiály... "Niekedy používame aj hotové klobúky, napríklad civilné slamáky. Tie však navlhčíme, naparíme, čím zmäknú a dajú sa tvarovať. Môžu sa zdobiť stužkami, mašličkami, perami a zakrátko je z civilného klobúka dobový."

Základný materiál si vytvaruje do potrebného tvaru v dielni na polystyrénových hlavách. "Potom sa nazdobí, tvaruje, poťahuje látkou... Dôležité je i vedieť, či je to klobúk napríklad do záhrady, aby som vedela, aké ozdoby sa hodia. Potrebujem vedieť, čo postava na scéne hovorí, či je kladná alebo záporná, lebo aj od toho závisí výber toho, čo použijem pri tvorbe konkrétneho klobúka." Presvedčiť sa o tom môžete napríklad v opere Rusalka. Ježibaba má v nej na hlave zaujímavú pokrývku... "Použila som kožu, z ktorej som vytvorila čelenku. Nechcela som, aby to bolo hladké, takže som kožu namočila a zriasila. Kúpila som konáre, ktoré som jej do tej čelenky nasadila, takže Ježibaba vyzerá, ako keby vyšla z nejakého chrastia. Rozmýšľala som, čo by som ešte použila, keď som raz v obchode zbadala ozdobné ´cingrlátko´, ktoré bolo vyrobené z maličkých mušlí a niektoré z nich mi pripomínali kosti. Ozdobu som rozstrihala, použila čosi na Ježibabu, ale čosi i na Vodníka. Navyše som Ježibabe na čelo nalepila kosti z kurčaťa. Doma sme ich vyvarili a nalepila som ich sekundovým lepidlom..." Ozdoba, ktorú si bežný kupujúci vezme domov, aby mu cilingala nad hlavou pri dverách, tak padla za obeť divadlu. Časť mušlí poputovalo na čelenku pre vodníka, ktorý má okrem nich vo vlasoch i materiály, ktoré pripomínajú morské riasy. Zvyšok tejto ozdoby čaká, či sa ešte na čosi nehodí...

Podobný osud majú i iné, netradičné materiály. V Rusalke napríklad vodné víly majú diadémy zhotovené z vianočných ozdôb. "Inscenácia sa pripravovala práve pred Vianocami, takže som mala rôzne tieto veci v obchodoch na očiach. Našla som krásne strieborné ozdoby, ktoré sa štipcom pripínali na konáre stromčeka. Ja som však z nich urobila diadémy. Keby ich mali víly zo štrasu, nevyzeralo by to tak zaujímavo. Vianočné ozdoby - rôzne girlandy z korálikov - som napríklad použila i pri výrobe škrabošiek. Chodím po obchodoch s otvorenými očami a moja práca mi vždy chodí po rozume, takže mi často napadne, že to či ono sa mi raz môže hodiť..."

Práve pri rôznych rozprávkových bytostiach môže J. Grodná popustiť uzdu svojej fantázii. "Veď Ježibaba môže vyzerať hociako... Teraz napríklad chystáme inscenáciu Nápoj lásky, kde nebude veľa priestoru - jedine pre komediantov bude treba vymyslieť už spomínané zvieracie masky. Takéto inscenácie zo žartu volám diétne. Radšej mám také, kde sa na začiatku chytám za hlavu a mám pocit, že uskutočniť návrhy je nemožné. Nikdy však nehovorím - toto sa nedá. Najprv treba všetko skúsiť..."

J. Grodnú lákali i do divadla v Budapešti. "Robila som pre nich jednu inscenáciu a chceli, aby som tam ostala. Ja som však doma tu. Robila som aj pre film, napríklad pre Dutý kameň, kde som vyrobila pre Miška Dočolomanského baret... Vyrábam aj pre múzeá, napríklad i pre kaštieľ Betliar a podobne. Lenže odtiaľto by som neodišla - toto je moje kráľovstvo," dodala s úsmevom.

Dáša KIRAĽVARGOVÁ

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári