Pokračovanie spomienok manželov Evy a Františka Ocelíkovcov na ich putovanie po Novom Zélande a Austrálii
Nečakaným pádom na chodníku si vyliečila vyskočenú platničku
Minulý týždeň sme priniesli prvú časť spomienok manželov Evy a Františka Ocelíkovcov na ich návštevu u protinožcov. Z ich rozprávania ste sa napríklad dozvedeli, že čas na Novom Zélande je posunutý o 12 hodín dopredu, ako vítajú Maorovia turistov i prečo jedna z miestnych jaskýň svetielkuje ako hviezdna obloha. Dnes budeme v spomienkach manželov na lanský december pokračovať. Na rade je Austrália.
Nový Zéland opúšťala 10-členná skupinka Slovákov (9 plus sprievodkyňa) zavčas rána. Boeingom 747 absolvovali vyše trojhodinový let do Melbourne. Z trojice miest, ktoré mali v pláne postupne navštíviť bolo najjužnejšie (druhé Canberra a tretie Sydney). Kým na Novom Zélande si mohli nechať hodinky bez zmeny času, v Austrálii si ho bolo treba posunúť o dve hodiny dozadu. Slováci si opäť prenajali mikrobus, ktorým mali v pláne prejesť takmer celé východné pobrežie zdola nahor...
"Prvou atrakciou, ktorú sme v Melbourne navštívili, bol pamätník obetiam 1. a 2. svetovej vojny," spomína pani Eva. "Prehliadku mesta sme absolvovali v električke City Tram, slúžiacej k tomuto účelu. Premávala zadarmo a jej trasa zahŕňala všetky dôležité dominanty mesta." Samozrejme, z reproduktorov sa ozýval nahraný komentár, takže cestujúci podľa jeho obsahu otáčali hlavy raz doprava, inokedy doľava. Popoludní bol na programe výlet na 170 km vzdialený ostrov Phillip Island, kde ich čakalo večerné predstavenie tučniakov malých. No nešlo o žiadne cvičené zvieratá, akoby sa mohlo zdať. Samotným predstavením bol návrat tučniakov z mora na pevninu.
"Po príchode na ostrov sme sa premiestnili do areálu, vybudovanom na brehu mora," opisuje František netradičný zážitok. "Dreveným mostíkom, ktorý viedol nejaký ten meter nad piesočnou plážou, sme sa dostali k akémusi amfiteátru, kde sme si posadali a čakali. Museli sme sa ponáhľať, lebo nám vraveli, že za 10 minút osem sa začne ´predstavenie´. Samozrejme, neverili sme tomu, lebo odkiaľ môžu tučniaky, žijúce vo voľnej prírode, vedieť, koľko je hodín..."
Veľké však bolo prekvapenie turistov, keď sa presne v tom čase začali z mora vracať prvé tučniaky. Neboli vysokéu, mali asi tak od 50 do 80 cm. Po jednom, po dvoch či viacerí sa vynárali z vĺn a nezriedka sa stalo, že ich tie silnejšie zmietli späť do mora. A nie raz, ale aj viackrát. Bolo až dojemné sledovať, ako sa usilovne snažia dostať na breh a húževnato bojujú s vlnami. Kým sa všetky dostali z mora, trvalo to asi 45 minút. Fotiť sa nedalo, aby blesky fotoaparátov zvieratá nerušili.
"Až keď tučniaky prešli pod tým dreveným mostom, všimli sme si, že majú na brehu podzemné úkryty," pokračuje pani Eva. "V nich ich celý deň čakali partneri, ktorí buď strážili vajíčko alebo už vyliahnutého potomka. Tomu potom časť cez deň v mori ulovených rýb vyvrátili a svoju rodinku nakŕmili. Z výkladu sprievodcu sme sa dozvedeli, že tučniaky ostávajú celý život verní jednému partnerovi. A to aj vtedy, ak by bol neplodný. Spolu sa starajú o jedno, maximálne dve mláďatá ročne. Veľmi si ich strážia, lebo sú vyhľadávanou korisťou čajok. Sú veľmi agresívne a bezočivé. Stačí ponechať vajíčko chvíľu bez dozoru a okamžite jeho obsah zožerú."
Z tucta apoštolov ostalo desať
Po návrate do Melbourne a prenocovaní bol na programe celodenný výlet na Great Ocean Road. Je to cesta, lemujúca pobrežie Tichého oceánu, ktorú vybudovali počas hospodárskej recesie. Slováci sa kedy-tedy počas jazdy mikrobusom zastavili a kochali nádhernou prírodou. Vrcholom výletu bol návšteva atrakcie s názvom "12 apoštolov", ktorých však už bolo iba 10. Išlo o monumentálne pieskovcové skaly, ktoré trčali z mora neďaleko pevniny. Vytvorila ich voda, ktorá tisíce rokov narážala na pevninu a postupne ju ohlodávala dovtedy, kým od nej tie útvary oddelila. Tak, ako vlny už dvoch "apoštolov" zlikvidovali, nie je vylúčené, že časom im padnú za obeť ďalší...
Putovanie pokračovalo presunom do národného parku Mount Kosciuzsko, kde sa nachádza najvyšší bod Austrálie (2228 m). Počas jazdy spoznávali aj odľahlé a málo osídlené časti kontinentu, ktoré tvorili usadlosti a farmy, vzdialené od seba desiatky kilometrov. Cestu lemovali iba nekonečné ploty z drôtov, za ktorými sa pásli čriedy dobytka, väčšinou kráv. Okrem nich boli jedinými živočíchmi, ktoré Slováci vnímali, otravné muchy. Začínajúcim stúpaním sa pomerne vyprahnutá krajina postupne menila a pribúdali stromy, väčšinou eukalypty. No aj z tých bola väčšina suchá, akoby napadnutá nejakou chorobou. Na okolitých svahoch bolo vidieť množstvo vlekov, takže v zime tam je pre lyžiarov doslova eldorádo....
Po dlhej jazde dorazili Slováci podvečer do hotelového komplexu pri jazere Lake Crackenback Resort v Snowy Mountain. Trochu im pripomínalo okolie Štrbského plesa. "Prenocovali sme v nádherných vilkách, vybavených všetkým možným, čo len technika dokáže poskytnúť. Od kompletne spotrebičmi zariadenej kuchyne cez plazmový televízor v obývačke, až po vírivú vaňu a sprchový kút s masážnymi tryskami v kúpelni," nadchýňa sa ešte i dnes pani Eva. "Areál bol obkolesený plotom, ale zrejme v ňom boli diery, lebo sme videli klokanov, ako sa chodili k jazeru napiť. Ostražito cupitali pomedzi vilky a pri akomkoľvek náznaku nebezpečenstva sa dali na útek. Okrem klokanov sme videli aj ďalší symbol Austrálie - králikov. Zem bola samá diera a oni medzi nimi neustále pobehovali. Vtedy sme sa presvedčili, že tvrdenia o ich premnožení sú pravdivé..."
Na druhý deň v presune na Mount Kosciuzsko pokračovali. Najprv autom a posledných 9 km peši. Nebol to žiaden namáhavý výstup, lebo to prevýšenie malo iba 450 metrov. Samotný vrchol je oblý, holý a musel byť označený kameňom, aby ho ľudia našli. Že ide o najvyššie položený bod Austrálie zistil v roku 1840 Poliak menom Tadeusz Kosciuzsko, po ktorom ho potom pomenovali. Samozrejme, k vrcholu vedie upravený chodník, ktorý čas od času lemovali chemické záchody, ako na Novom Zélande. Kto si potreboval "odskočiť" nemal inú možnosť, lebo tam neboli žiadne stromy, za ktoré by sa dalo schovať...
Vrchol - Sydney
Z národného parku pokračovala trasa do Canberry, hlavného mesta Austrálie. Je to mladé mesto bez histórie, ktoré vzniklo pred sto rokmi. V tom čase Sydney a Malebourne súperili, ktoré bude hlavným mestom a kde sa dvaja bili, vyhral tretí. Camberru navrhli od rysovacej dosky doslova na zelenej lúke a podľa toho aj vyzerá. Samé administratívne budovy, ktorých okolie bolo po pracovnom čase ako vymreté a bez života. Okrem budovy parlamentu si Slováci pozreli pamätník obetiam 1. a 2. svetovej vojny i Národné múzeum. Zaznamenalo nielen kultúru pôvodných obyvateľov Austrálie - Aborigíncov ale aj prvých prisťahovalcov, ktorými boli trestanci. Sem totiž z Anglicka, do svojej kolónie, posielali odsúdencov, odpykať si dlhoročné a doživotné tresty.
"Opakom Canberry bolo posledné mesto, ktoré sme navštívili, štvormiliónové Sydney. Tam bolo život cítiť na každom kroku a v ktorúkoľvek dennú či nočnú hodinu. Večer, keď sme do mesta dorazili, sme šli hneď k jeho dominante, budove Opery Sydney. Pre turistov je základným bodom, ako v Paríži eiffelovka. Bolo tam plno ľudí rôznych národností, tiež stánkov s občerstvením a suvenírmi. Proste život. Než sme sa vydali na peší návrat k hotelu, pokochali sme sa aj pohľadom na most Harbour Bridge." Je známy tým, že práve z neho na Silvestra vystreľujú prvý ohňostroj. Pravidelne ho ukazujú aj v našich večerných správach s dodatkom, že v Austrálii už Nový rok privítali.
Mimochodom, pani Eve sa pri večernej prechádzke prihodil úraz. V šere si nevšimla obrubník, zakopla o neho a celou váhou spadla na chodník. Udrela si hrudník a poranila ruku, ktorá krvácala a musela si ju dať v hoteli ošetriť. Všetko zlé však bolo aj na niečo dobré. "Tri dni pred odletom na zájazd, teda ešte v Košiciach, mi vyskočila v krčná platnička. Dávali ma dohromady obstrekmi aj injekciami, no nič nepomohlo, preto som na krk dostala vystužovací golier. Po celý čas na Novom Zélande i v Austrálii som ho poctivo nosila a skúšala ďalšie medikamenty, no márne. Nepomohla ani masť z včelieho jedu, ktorú mi jeden účastník z nášho zájazdu natrel na chrbát. Až prišiel ten pád a ja som sa na druhý deň ráno prebudila bez bolesti. Otočila som hlavu doprava, išlo to. Potom doľava, aj to fungovalo. A tak, hoci doráňaná z toho pádu, no bola som šťastná, že mi platnička skočila späť." Aj ostatní si potom všimli, že pani Eva už nemá "golier". Keď sa dozvedeli, prečo, s humorom skonštatovali, že na vyskočené platničky netreba žiadne masáže, ale nečakane spadnúť. A pre istotu v Austrálii...
Posledný deň pobytu bol vyhradený prehliadke Sydney. Najprv to bolo podmorské akvárium, kde sa návštevníci prechádzali pod hladinou mora a všetko živé im plávalo nad hlavami. Raje, žraloky i rôzne druhy pestrofarebných rýb. Druhou zastávkou bolo malé zoo, kde boli k videniu všetky typické austrálske zvieratá. Klokanmi i koalami počnúc a rôznymi papagájmi či motýľmi končiac. Atrakciou bolo aj kŕmenie hadov, ako inak, premnoženými králikmi. Treťou zastávkou bola výhliadková veža Sydney Tower, odkiaľ bol nádherný pohľad na celé mesto.
"Na záver náročného dňa sme opäť navštívili Operu Sydney, no tentoraz zvnútra. Sú tam termíny prehliadok so sprievodcami, ktorí sprevádzajú turistov interiérom. Boli sme v najväčšej sále, ktorou je koncertná s kapacitou 2690 ľudí a výbornou akustikou. Pódium je uprostred a hľadisko všade dokola, takže to pripomínalo koloseum. Operná sieň bola menšia, s kapacitou 1547 divákov. Dozvedeli sme sa, že nepostačuje nielen záujmu verejnosti, ale ani technickým potrebám a je nutná jej modernizácia." Okrem týchto sál má budova aj scénu pre dramatickú činohru, šesť barov, knižnicu a 60 šatní.
Z výkladu sprievodcu sa turisti dozvedeli, že autorom architektonického riešenia budovy opery je málo známy dánsky architekt Jorn Utzon, ktorý dovtedy nepostavil nič významné, iba pár domov. Hoci nebolo jasné, či sa Dánove "škrupiny" budú dať postaviť práce sa v roku 1959 začali. Postupne sa vynárali problémy, práce stagnovali a rozpočet sa zvyšoval. Nezhody medzi vládou a Utzonom vyústili v roku 1966 do jeho rezignácie na funkciu hlavného architekta, Austráliu opustil a nikdy sa tam už nevrátil. Práce napokon pokračovali a v roku 1973 budovu slávnostne otvorila kráľovná Alžbeta II. Náklady sa vyšplhali z pôvodne odhadovaných 7 miliónov na 102 miliónov austrálskych dolárov. Mimochodom, povrch strechy oblúkov pokrýva vyše milión kusov keramických obkladačiek zo Švédska. Majú rozmer 12 x 12 cm.
Po prehliadke dominanty mesta sa Slováci rozliezli po obchodoch, aby si nakúpili suveníry. Na druhý deň ich totiž čakal návrat do Európy. Opäť to bol nekonečne dlhý let po trase Singapúr, Frankfurt, Viedeň, potom autobus do Bratislavy a napokon vlak až do Košíc.
Róbert BEJDA
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
