Kveta mu každé ráno pripraví, čo si má obliecť. Aj ponožky

Herec Jozef Stražan je syn kočovného bábkara, no túlavé topánky po otcovi nezdedil - už takmer 50 rokov je totiž členom činohry prešovského Divadla Jonáša Záborského. Do Košíc prišiel pred nedávnom spolu s manželkou - herečkou Kvetou Stražanovou - aby divákom ponúkli hru Mira Gavrana Keď umiera herec. Skôr než spolu vyšli na javisko, našiel si J. Stražan čas na rozhovor.

Keď s manželkou prichádzali do šatní v divadle, J. Stražan poznamenal - "Celý deň s ňou, ešte aj šatňu nám dali spoločnú..." Nech by sa však snažil tváriť akokoľvek namosúrene, nedalo sa na ňom nevidieť, že na manželku ešte aj frfle s láskou... "Keď ste s niekým tak dlho, ako sme my dvaja spolu, tak sa na tom druhom stávate chorbne závislým. Veď je som bez nej úplne nesvojprávny. Isteže - ak by som mal zdieľať domácnosť a ešte aj prácu s niekým, kto mi je protivný, bolo by to peklo. Lenže Kveta je úžasná manželka, skvelá kamarátka a výborná herečka. Za tých 40 rokov čo sa poznáme, si môžem dovoliť to takto zhodnotiť."

Ak nastane situácia, že pracovné povinnosti prinútia J. Stražana opustiť Prešov, nevie sa dočkať návratu. "V Košiciach sa to ešte ako tak dá prežiť, lebo sem chodím len na otočku - najmä do rozhlasu. Ale do Bratislavy chodím nerád. A veľmi rád sa vraciam domov. Lebo Kveta vždy doma navarí, rozvonia celý byt... Myslím, že my dvaja sme si na seba zvykli až chorobne. Ak sú manželia spolu 20 rokov, no každý má inú prácu, tak nie sú spolu tak často. My sme v podstate spolu raz toľko ako ostatní manželia. Lenže to sa nesťažujem... Bez nej som doslova nesvoj. Keď napríklad musím ostať v Bratislave, tak sa v hoteli namojdušu neviem obliecť. Prezradím vám totiž, že doma mi Kveta prichystá každé ráno oblečenie - od ponožiek cez slipy, tričko i nohavice - proste všetko..."

Za tých 40 rokov sa vraj poznajú tak dokonale, že jeden druhého už nemajú čím prekvapiť. "Nemôžem na ňu vyskúšať žiadnu kamufláž, lebo ona ma hneď prekukne. Dopredu vie, čo si myslím a čo poviem. Napríklad ma ani nepotrebuje pri rozhovore. Položí mi otázku, hneď si aj odpovie, pričom v tej odpovedi so sebou súhlasí a aj si odporuje. Takto pekne sa sama so sebou poháda a ja sa len mlčky prizerám, hoc otázka bola mierená na mňa..."

Aj keď si radi navzájom zo seba trochu uťahujú, jeden druhého si váži nie len v manželstve ale i na javisku. "Nepoviem určite žiadnu novinku, keď vyhlásim, že Kveta je skvelá herečka. V hre Keď zomiera herec jej režisér Mišo Vajdička zo žartu povedal, že má umelecký dozor nad inscenáciou. Ona to vzala vážne a neraz sa stane, že keď sa jej čosi nepozdáva, tak ma ´sprdne´. Aj nedávno - na javisku som poznamenal čosi mimo textu - tak mi skočila na nohu, skoro mi palec zlomila..."

Doma prevláda téma: divadlo

Je len prirodzené, že u Stražanovcov doma pri rozhovoroch prevláda téma - divadlo. "Občas sa rozprávame o tom, že divadlo nenávidíme, občas ho milujeme.. Ale to je asi prirodzené. A o čom inom by sme sa bavili? O tom, čo je v správach? O všetkých tých násilnostiach? Veď my ich nevyriešime... Máme obaja cez 60 a obrovské šťastie, že aj v tomto veku robíme to, čo nás baví. A je to hrozný vek. Keď som bol mladý, tak päťdesiatnik bol pre mňa mŕtvola, no dnes tvrdím, že vek je relatívny... Vraví sa, že mladý človek je zázrak prírody a starý je umelecké dielo. S prepáčením - seriem vám na také umelecké dielo... Aj keď som rád, že aj na staré kolená som schopný sa naučiť 50 strán textu a viac ako dve hodiny šaškovať na javisku bez toho, aby ma to zabilo. Aj keď priznávam - po predstavení som oveľa viac dolámaný ako za mlada..."

Aj keď sa teda J. Stražan občas posťažuje, že už nie je to, čo býval, tvrdí, že odchod do dôchodku u neho nepripadá do úvahy. "Neviem si ani len predstaviť, čo by sa stalo, keby mi v divadle povedali - ďakujeme, už vás nepotrebujeme. Keď som už bol v dôchodkovom veku, ponúkli mi, či by som nešiel do penzie a hral by som na zmluvu. Možno by to pre mňa bolo lepšie z finančného hľadiska, no nemal by som už pocit, že divadlo je aj naďalej moje. Lebo ja som veľký egoista a prešovské divadlo považujem za moje. Chodiť do neho len hosťovať - to by mi nestačilo.."

J. Stražan je do prešovského Divadla Jonáša Záborského doslova vrastený. Na jeho dosky sa postavil po prvý krát v roku 1960 a počas celej hereckej kariéry mu ostáva verný. Pritom pochádza z rodiny bábkoherca, ktorý celý život blúdil hore dole po Slovensku. "Možno je to práve preto - chcem si dopriať pokoj, pretože ako dieťa som sa často s rodinou sťahoval. Občas som aj uvažoval nad tým, čo by sa stalo, keby som neprišiel do divadla v Prešove, či by som sa stal bábkohercom... Lenže mne sa zrejme žiadalo po toľkých rokoch zakotviť. Keď som mal 18, prišiel som do Prešova do divadla a prvé mesiace som sa veľmi bál, že mi dajú výpoveď. Prvé tri roky som mal totiž pocit, že som len taký činoherný šašo. Navyše - komik som bol len do tri štvrte na sedem. Keď som vyšiel na javisko, bolo po srande... Nevyštudoval som herectvo na vysokej, o to viac som však chodil do divadla aj na predstavenia, kde som nehrával a sledoval kolegov...

J. Stražan bol teda takým divadelným samorastom, vysokou školou pre neho bolo samotné divadlo. "Myslím si, že herectvo je profesia, na ktorú nemusí byť škola. Možno sa mýlim, no hovorím to z praxe. Často do divadla prichádzali noví herci - absolventi VŠMU a ukázalo sa, že samorast môže byť lepší... Mnohí prišli s pompou a odchádzali s dlhým nosom..."

Regionálny herec

Aj keď J. Stražan patrí v prešovskom divadle medzi najobsadzovanejších hercov, sám seba nepovažuje za žiadnu hviezdu. "Ja som len taký regionálny herec. Mal som však to šťastie, že sa mi podarilo zahrať si v dobrých hrách a skvelé postavy. Nie je to žiadna hra na skromnosť, veď v mojom veku sa už nepotrebujem na nič hrať... Ide o to, čo ešte dokážem a čo si ešte zahrám a nie o to, v čom som hral. Lebo divadlo je motor môjho života - to je to, čo ma ženie ďalej. Isteže som rád, že mám na svojom konte pár dobrých postáv. Boli časy, kedy som hrával ako divý. Veď napríklad som hral v troch rôznych naštudovaniach Revízora... To sa málokomu podarí... Ako prvý som v rámci takzvaných kamenných divadiel na Slovensku robil monodrámu. Viete si to predstaviť? Bolo to 45 strán textu, nemal som s takýmto herectvom žiadnu skúsenosť. Režisér mi povedal, že čítačky mať nebudeme, lebo vraj sa pri tom unudí. Tak som sa doma naučil celý text, až potom sa šlo na javisko. Vetu za vetou som sa musel nadrilovať..."

Herci zvyknú mať po rokoch pamäť doslova vycibrenú tak, aby bola schopná za krátky čas absorbovať čo najviac textu... "Viete čo je však zaujímavé? Som schopný sa za pár týždňov naučiť 50 strán textu, ale nedokážem si zapamätať dni v týždni po anglicky... Povedal som si - Jožo, keď si vieš zapamätať scenáre, musíš sa dokázať naučiť denne jednu anglickú frázu. Žiadna gramatika, nič ťažké, len - Dobrý deň, prosím vás, kde je tu toaleta a podobne... No nič. Na jazyky mám v hlave asi len jeden závit a aj ten je hladký..."

J. Stražan ale prišiel na to, že zrejme má v hlave jeden dobre naostrený závit na písanie... "Som však lenivý. Pri všetkej skromnosti si myslím, že mám fantáziu, zmysel pre kompozíciu textu, pre výstavbu situácií. Raz po mne z rozhlasu chceli, aby som napísal čosi o našej rodine, o bábkoherectve. Sľúbil som, že to napíšem, no akosi som sa k tomu nevedel dostať. Potom mi redaktorka volala a pýtala sa, či to mám hotové, lebo o dva týždne sa to má vysielať. Nič som nemal napísané, ale napadol mi úžasný názov - Drevené slzy. Mal som teda bohovský názov - veď to malo byť o bábkaroch, ktorí trpia - ale inak som nemal ani riadok. Mal som drevené slzy a biely papier.... Nakoniec som to však napísal, sám som to načítal a Kveta, keď to počúvala, plakala..."

V mysli J. Stražana teraz drieme ďalší text, ktorý by rád dal na papier. "Bolo by to o tom, že ku mne domov príde akási anonymná postava a ja zistím, že je to klaun. To by korešpondovalo s mojou túžbou z mladosti, keď som chcel byť klaunom v cirkuse... A teraz by tento klaun prišiel ku mne domov a dával mi nepríjemné otázky - Ty čo robíš v divadle? Vysokú školu máš? Bola by to taká hádka. Ja by som o sebe všetko povedal, klaunovi by sa kvôli horúčave zliali farby z tváre a ja by zistil, že sa rozprávam sám so sebou... Nie je to blbý nápad, však? Lenže teraz nemám doma papier, takže to nemôžem napísať, ale raz sa do toho pustím. Najhoršie je, že momentálne mám celkom dosť voľného času, takže sa nemám na čo vyhovoriť," prezradil so smiechom.

Pravidelne chodí cvičiť

Svoj voľný čas najradšej trávi na chalupe, ale aj v posilňovni. "Keď som mal 62, tak som si povedal, že začnem cvičiť. Chodím do posilňovne dva - tri krát do týždňa, aby som nebol mľandravý. Keď si takú hodinku, hodinku a pol zacvičím, oveľa lepšie sa cítim. Prišiel som na to, že pohyb mi robí dobre, potrebujem ho. Po cvičení si niekedy skočím do sauny. Dobre sa mi žije, nesťažujem sa. Hehe."

Energiu sa nabije i na chalupe. "Máme tam záhradku, no to je Kvetina parketa. Ja si sedím na terase v kresle, fajčím cigaretu, pozerám sa okolo seba a hodnotím - toto by bolo treba spraviť, tamto by bolo treba spraviť... No a potom príde neterin manžel a spraví... Hehe. Chalupu máme v malej dedinke 40 km od Prešova, nie je tam viac ako 90 obyvateľov. Je to taká zastrčená dedinka, kde už nie je kam ďalej ísť... Dokonca aj tí, ktorí poznajú Prešov a okolie dobre, nevedia, kde je dedinka Vysoká. Je tam dobre. Minulý rok sme tam s Kvetou strávili takmer celé divadelné prázdniny. Priznám sa, že tam máme úžasné slivky, z ktorých pálim perfektnú slivovicu. Len škoda, že som abstinent, takže potom tú slivovicu rozdávam kamarátom, aj keď si sám nedám. Ale lekvár z tých sliviek robiť nebudem, to by bol hriech!," dodal so smiechom.

Dátum narodenia: 11. máj 1943

Znamenie: Býk

Miesto narodenia: Bratislava

Rodinný stav: ženatý

Domovská scéna: DJZ Prešov

Relax: cvičenie

Dáša KIRAĽVARGOVÁ

Autor: V UTOROK 17. 4. 2007

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári