V stredu uplynulo 107 rokov od narodenia svetoznámeho spisovateľa a košického rodáka Sándora Máraiho
Spolužiakom posielal cez ulicu horiace papierové lietadielká
V stredu, 11. apríla si Košičania pripomenuli 107. výročie narodenia košického rodáka, dnes už svetoznámeho spisovateľa Sándora Máraiho pri jeho soche na rohu Mäsiarskej a Zbrojničnej ulice, ktorá bola odhalená 11. decembra 2004. Dielo komárňanského sochára, Pétera Gáspára je obľúbené. Mnohí si sadnú oproti Máraimu a "porozprávajú" sa s ním, alebo sa s ním dajú odfotografovať.
Márai sa narodil v rodine právnika Gézu Grosschmida (1872-1934), košického advokáta, zakladateľa Spolku na skrášľovanie mesta (1906), ktorý po vzniku ČSR bol senátorom za Maďarskú kresťansko-socialistickú stranu (1925-1934). Pred smrťou sa vzdal mandátu a odsťahoval sa do Miškovca, kde aj zomrel. Jeho syn sa narodil ako Sándor Károly Henrik Grosschmied de Mára. Vtedy bolo bežným zvykom dávať deťom viac krstných mien. De Mára je šľachtický predikát, ktorý si zobrali z mena župy Máramaros, kde jeho predkovia pracovali ako banskí úradníci.
Treba spomenúť aj jeho brata, Gézu Radványiho (1907-1986), ktorý sa stal svetoznámym režisérom. Málokto vie, že on objavil pre plátno Luis de Funesa de Galarzu, ktorý pochádzal zo španielskej šľachtickej rodiny a svoju kariéru začínal ako brusič diamantov. Keď ho Radványi objavil, mal 42 rokov a bol barovým klaviristom.
Sándor Márai sa narodil na dnešnej Bočnej ulici, vtedy zvanej Szegfű (Klinčeková). Nepatril medzi vzorných žiakov a ťažko znášal disciplínu školy, takže sa učil nielen v Košiciach, ale aj v Prešove a v Budapešti. V Košiciach navštevoval školu na rohu Mäsiarskej a Poštovej ulici, kde kedysi bol pivovar. Nemal rád matematiku, a aby sa ulial, robil sa chorým a svojim spolužiakom cez ulicu veď býval oproti, v budove kde nájdete jeho pamätnú izbu (Mäsiarska 35 - na snímke vpravo) posielal svojim spolužiakom horiace papierové lietadlá. Živo si vieme predstaviť, ako sa mohli učitelia tešiť takejto aktivite svojho žiaka.
Po maturite svoje rodné mesto opustil, a už sa sem vracal len ako hosť. Po svojej emigrácii na Západ (1948) však už svoje mesto nikdy neuvidel, i keď sa o dianie v Košiciach zaujímal a celý život čerpal inšpiráciu pre svoje diela.
Dom č. 42 na Hlavnej ulici by tiež mohol rozprávať o Máraim, lebo tam, kde teraz nájdete Carpano, fungovala Megayho cukráreň (Megay-cukrászda), kde sa mladý Márai zoznámil so svojou nastávajúcou, Lolou Matzner pri súťaži v lízaní zmrzliny. Nebola to láska na prvý pohľad, tá prišla až vtedy, keď sa s Lolou stretol po rokoch v Berlíne. Túto epizódu sarkasticky opisuje v druhom dieli svojich Spovedí jedného mešťana (Egy polgár vallomásai).
V r. 1928 sa usadil v Budapešti. Byt na ulici Mikó bol koncom vojny zbombardovaný. Po druhej svetovej vojne videl, že pre spisovateľa jeho presvedčenia, ktorý si občiansku spoločnosť cení nadovšetko, nebudú kvitnúť ruže, preto emigroval. Ako napísal, sovietsky vojak nemohol doniesť slobodu, lebo ňou ani nedisponoval. Vedel, že v komunistickom režime nebude môcť tak slobodne písať ako doposiaľ a v jeden večer po spoločnej večeri sa priateľovi ospravedlnil za to, že odchádza, a priateľ sa mu ospravedlnil, že ostáva.
Nasledovali dlhé roky emigrácie v Taliansku a v Spojených štátoch. Po strate svojich najbližších - syna, manželky, súrodencov - ostal sám so svojou nevyliečiteľnou chorobou a preto pištoľou ukončil svoj život v americkom San Diegu (21.II.1989). Pred smrťou do svojho Diára si naposledy zaznamenal: "Čakám na povolávací rozkaz, neurgujem ho, ale ho ani neodkladám. Nadišiel čas." (15.I.1989) Jeho spopolnené pozostatky boli z lietadla rozsypané v Tichom oceáne, tri míle od brehu tak, ako si to želal.
Na Máraiho široká verejnosť akosi zabudla. "Vinný" bol aj on sám, lebo zakázal vydávať svoje diela v Maďarsku dovtedy, kým sovietske vojská okupujú túto krajinu. V košickom antikvariáte bolo možné kedysi veľmi lacno kúpiť jeho diela, lebo ľudia tieto knihy nečítali, a meno spisovateľa žijúceho v emigrácii im nič nehovorilo. K jeho v emigrácii vydaným dielam sa človek dostal len s obtiažami. Ale po zmenách v Strednej Európe sa Márai dostal do povedomia čitateľskej obce nielen v Maďarsku, ale nevídaný úspech majú jeho diela v Taliansku, Nemecku, Španielsku, Česku, Anglicku a iných krajinách.
Dielo Sviece dohárajú (A gyertyák csonkig égnek)sa hrá s úspechom na svetových pódiách a bolo aj sfilmované. Toto dielo rozpráva o priateľstve a ľúbostnom trojuholníku svojským máraiovským štýlom. Môžete si ho prečítať už aj v slovenčine, ako aj brilantné eseje Nebo a zem (Ég és Föld; 2003), či Knihu byliniek (Füveskönyv; 2001, 2002). Tieto dve posledné môžu byť blízke dnešnému čitateľovi aj preto, lebo sú to kratučké, ale do hĺbky duše zasahujúce minieseje, či trblietavé filozofické myšlienky prednesené ľahkým, bravúrnym štýlom. Košickú pochôdzku (2002) a Košických mešťanov (Kassai Polgárok; 2002) môžete nájsť v jednej knihe. Tieto preložil Košičan Alexander Balega. Ďalšie diela sú prístupné v češtine. V Čechách sa stal Márai populárny po tom, ako svetoznámy režisér Jiří Menzel oznámil, že Sviece dohárajú chce nafilmovať.
Aj z tohoto diela srší, že autor miloval ženské pokolenie, veľmi veľa vedel o vzťahu muža a ženy, ale trošku nimi pohŕdal. Stačí ak si zalistujeme v jeho knihách, aby sme sa pousmiali na jeho irónii, alebo aby nás niektoré jeho myšlienky vyniesli z rovnováhy. Nakoniec zámerne citujem z jeho ešte do slovenčiny nepreloženého diela Škola chudobných (Szegények iskolája), ktorá síce na prvý pohľad vyzerá skoro ako vedecká práca, ale všetkému čo je v nej napísané nemusíme uveriť, pretože v tejto práci dáva "rozumy" chudobným a provokuje. Aj preto je to aktuálne dielo, lebo i keď sa chudoby pomocou tohto diela nezbavíte, ale aspoň zabudnete na každodenné peripetie a bude vás štekliť, alebo vám zdvihne krvný tlak:
"Skutočnú vášeň žien poznajú len bohatí. Pre chudobných ženy rezervujú len nehu, prepáčenie, dobrotivosť a vo všeobecnosti materinské pudy; svojou vášňou obdarúvajú bohatých, presnejšie slúžia obetu na oltári pohanského, mocného božstva, ktorý riadi svet a ktorého šípia za fenoménom bohatstva. Vzhľadom na tú, všeobecne známu charakterovú črtu boháčov, že obvykle sú skúpi a obozretní, ženy sú nútené neustále sa rozvinúť v útočnom šíku proti bohatým, lebo ak je niekto, kto v životnom zápase nesie svoju kožu na trh, v pravom slova zmysle, tak je to žena. Ženy rodia, vychovávajú a opatrujú chudobných, preto si ich ctíme. Oproti tomu bohatých obdarúvajú slasťou a preto my chudobní takou neuhasínajúcou závisťou po nich túžime."
"Jedno z tajomstiev elegantného, povzneseného duševného života žien je to, že na nich vyplytvaný čas považujú taktiež za dar a podľa hodnoty si ho cenia, ako perlový náhrdelník, alebo ako anglickú bankovku vyššieho rangu." "Ale premrhaný čas žena považuje za skutočný dar zo strany muža a veľmi zriedkavo sa stáva, aby hojne premárnený čas nehonorovala. Možná preto, lebo pravú hodnotu času poznajú len ženy..."
"Žene môžeš klamať lásku, vernosť, šťastie, len to jej nemôžeš luhať, že máš peniaze, keď ich nemáš. To ženy vycítia aj so zatvorenými očami ako prútkár, začnú sa chvieť, ak sa približujú ku vzácnym rudám."
Príležitostne sa ešte vrátime k myšlienkam Máraiho, aby sme vás pobavili...
Trojjazyčná publikácia predstavila mesto Košice na 237 stranách
Po 60 rokoch je už len sprievodcom do minulosti
Pred 60 rokmi vyšla v košickom vydavateľstve Grafika trojjazyčná publikácia Navštívte Košice a východné Slovensko Come and see Košice and East Slovakia Visitez Košice et la Slovaquie de l'est, ktorú zostavil Imrich Vindiš, anglickú časť upravil prof. Borovský, francúzsku prof. Krotký. Tento sprievodca si zaslúži našu pozornosť. Bol síce vydaný pre turistov, no dnes je užitočnou pomôckou aj pre Košičanov, lebo môžu z neho spoznať toto mesto v takej podobe, aká už neexistuje.
Zalistujme si v tejto v 237-stranovej publikácii. Čo sa z nej môžeme dozvedieť? Jednak Hlavná ulica sa volala Štefánikova, Mlynská bola premenovaná a ul. Dr. Edvarda Beneša, Nám. Maratónu mieru sa volalo Nám. Maršala Stalina. Svoju ulicu mal aj anglický premier Winston Churchill (Puškinova), juhoslovanský maršal Tito, sovietsky minister zahraničných vecí Molotov a americký prezident Wilson. Ale existovala aj ulica Srbská, Rumunská, Rusínska, Ruská, Poľská. Zanikli aj také názvy, ako Kalvínske námestie, Lastovičia, Medzivodná, Mráčna, Veselá, Pohanská ulica či Mačacia medzierka (bola severne od dnešnej Vojenskej).
Na Hlavnej ste mohli navštíviť lekárňu "Božie oko", či "Koruna", "Ku Zlatému Lvovi" alebo "U Vykupiteľa". Na Benešovej bola lekáreň "Madonna", pričom vtedy málokto mohol myslieť na dnešnú kontroverznú speváčku. Taxi malo stanovište na "Hlavnom nádraží", pred Hotelom Slovan a pred Kaviarňou Luxor na Šrobárovej (dnes Alžbetina). Fiakrom ste sa mohli dať odviezť spred Tatra banky a zo železničnej stanice. V kaviarni Európa, Imperiál, Slávia i Luxor denne vyhrávala živá hudba. Názvy reštaurácií ako Rohlena, Uchytil, či Čičvák už málokomu niečo hovoria, taktiež vináreň Atom, či Rubin by ste už dnes nenašli.
V meste sme mali štyri kiná (Tatra, Slovan, Partizán, Úsmev) a päť tlačiarní: Alžbeta, Atheneum, Grafika, Wiko a Volossynovych. Sekretariáty mali v meste štyri strany: Demokratická strana, Komunistická strana Slovenska, SD a Strana slobody. Pôsobilo osem kultúrnych spolkov (Matica slovenská, Svojina, Živena, Robotnícky, Zväz priateľov ZSSR...). Športových spolkov bolo desať. Čo je zaujímavé, medzi ne rátali a Včelársky. Asi preto, lebo pre včely je dosť únavným športom zbierať med. Mali svoj spolok slovenskí partizáni a na Mäsiarskej ulici pôsobil Zväz legionárov I. a II. odboja (na rohu Zbrojničnej).
V Košiciach mali svoje redakcie tri periodiká: Československý východ, Demokrat a Východoslovenská pravda. Predchodca TASR, Spravodajská agentúra Slovensko, sídlila na Rumanovej (dnes Poštová) 14. Dnešna Rumanova sa volala Vodná.
Mesto malo vtedy asi 55 000 obyvateľov a telefónne čísla boli len trojmiestne. Existovalo päť tratí električiek. Jedna viedla z Legionárskeho námestia (Osloboditeľov) na železničnú stanicu, druhá zas z tohto istého námestia k hlavnej pošte a cez Hlavnú išla električka od cintorína do Črmela a späť.
Kúpať ste sa mohli v Mestských kúpeľoch (Gajdové) pri Ťahanovciach, či v Mestskej plavárni "V parku vedľa valcového mlyna, alebo zo Sázavskej ulice." Tá sa tiahla medzi Hodžovým námestím (Drevný trh) a Wilsonovou okružnou (Thurzova). Dnes nemá meno. Bolo možné sa kúpať aj na Vojenskej plavárni (Komenského 37, "vedľa Kadetky") a boli k dispozícii aj Parné kúpele na rohu Churchillovej ul. a Hodžového námestia (na rohu Puškinovej a Drevného trhu).
Na 41. strane sa dočítame, že mesto má veľké vinice v Abaujszántó v Maďarsku a dozvieme sa tiež, čo všetko v rámci dvojročnice chce mesto vystavať: najmodernejší bitúnok v ČSR, Vysokú školu technickú a vysokoškolský internát, najmodernejšiu tehelňu v Strednej Európe, zlieváreň a továreň na textil.
Spomínaná publikácia je plná reklám a zoznamuje nás aj s pamätihodnosťami Zemplína, Šariša a Severného Spiša, vrátane Slovenského raja. Na konci je orientačná mapa mesta. Dnes je táto publikácia, ktorá vtedy stála 120 korún českoskolvenských, už len sprievodcom do minulosti.
Od inštalovania sochy Rákocziho uplynul rok
Pôvodne plánovali jazdeckú
Začiatkom apríla bol práve jeden rok, čo mesto Košice dostalo od Maďarska do daru sochu Františka II. Rákócziho. Bola umiestnená na dvore Katovej bašty, kde ju môžu Košičania i návštevníci mesta vidieť dodnes.
Nie je bez zaujímavosti, že začiatkom minulého storočia zhruba na tom mieste, kde stojí už rok dielo Sándora Győrfiho z Karcagu, plánovali Rákóczimu jazdeckú sochu. A aby ju bolo dobre vidieť aj od Hlavnej ulice, kalvínsky kostol mal byť zbúraný a postavený na inom mieste. Ale nakoniec 1. svetová vojna dala bodku za týmto nerealizovaným plánom.
1. apríla minulého roka sa schádzali zvedavci na nádvorí Katovej bašty, aby videli to, čo už viackrát nebudú môcť: prevoz sochy a podstavca. Sedem tonový podstavec je vyhotovený z brazílskej žuly a na ňom je mapa Európy. Sú na nej vyznačené najdôležitejšie miesta pobytu kniežaťa.
Stojaca bronzová socha Rákócziho má výšku 235 cm a váži rovných 500 kg. Kto bol zvedavý na umiestnenie sochy, mohol vidieť, ako 70-tonový autožeriav dvíha balvan žuly ponad strechu Katovej bašty, potom ostatné časti sochy a ukladá ich na určené miesto, aby po nevyhnutných úpravách mohla byť socha 3. apríla slávnostne odhalená.
Stranu pripravil: Zotlán Balassa
Autor: V UTOROK 17. 4. 2007
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
