pricestoval predvčerom do Košíc. Na pozvanie Maďarského inštitútu sem prišiel prezentovať svoju najnovšiu knihu Opravené vydanie, ktorá je silným putom prepojená s jeho predošlým dielom Harmonia caelestis. Tá sa začína vetou: "Potvorsky ťažké je klamať, keď človek nepozná holú pravdu." Jej Opravené vydanie sa končí: "Môj otec je priamym (a nechutným) dôkazom slobody ľudského bytia." Kým uzreli svetlo sveta posledné vety, stalo sa toho v autorovom živote veľmi veľa. Najprv obrovský úspech Harmonie, ktorej hlavným hrdinom bol spisovateľov otec Mátyás Esterházy. A pár dní po jej dokončení zistenie, že otec bol 20 rokov aktívnym agentom maďarskej komunistickej tajnej služby. Opravené vydanie napísané s odzbrojujúcou úprimnosťou a kruto pravdivo je denníkovým záznamom o hľadaní a nachádzaní pravdy vo svojej vlastnej minulosti i vo vlastnom vnútri.

Kniha Opravené vydanie vznikala v pre vás dramatickom období. Pýtať sa teda, ako sa vám na nej pracovalo...

- Nerád robím o knihe Opravené vydanie rozhovory. O knihách síce rozprávam rád, no toto je špeciálne dielo. Nie preto, že by pre mňa bolo ťažké o tom hovoriť. No interview je vždy trošku aj hra. A ja sa s touto témou nechcem hrať.

Prečo ste sa však rozhodli napísať ju?

- Dostal som sa do určitej situácie, v ktorej som nerobil nič iné, iba som ju analyzoval. Systematicky som študoval novšie a novšie dokumenty. A skúmal som aj seba, svoje vnútro. Mojím zámerom nebolo napísať knihu, no stalo sa, čo sa muselo stať.

Vaším pánom sa teda stala novovzniknutá situácia?

- Dozvedel som sa fakty, ktoré som musel pokladať za pravdivé a žiadne iné informácie som nemal. Zo svojej osobnej minulosti som si nepamätal na nič, čo by nieslo stopy tejto situácie. Takže to, do čoho som sa pustil, bolo plné napätia.

Napísaním tejto knihy ste sa ho zbavili?

- Je to už minulosť. Aj v knihe píšem, že môj vzťah k otcovi sa kvôli tomu nezmenil. A práve preto, že sa už nechcem dostať do situácie, kedy by som sa na svojho otca musel pozerať objektívne, sa mi o tom nechce hovoriť. Na svojho otca sa totiž stále dívam ako jeho syn. Ak by som mal o ňom hovoriť, povedal by som, aký fantastický človek to bol. A v knihe som sa naňho díval ako spisovateľ, ktorý je jeho synom. Musel som sledovať aj svoju pozíciu.

Bol prerod zo syna na spisovateľa, dívajúceho sa na situáciu objektívne, ťažký?

- Je to moja práca, robím to už 35 rokov. No najťažšie bolo, že som sa prvýkrát v živote musel spoľahnúť na fakty. A to bolo veľmi nepríjemné.

Prečo?

- Lebo hoci stále pracujem s množstvom faktov, môžem ich pretvárať, ako sa mi páči. Niečo vynechám, niečo primyslím. To sa v tomto prípade nedalo.

Uvedomovali ste si, že musíte ostať o to vernejší faktom, aby kniha nevyznela ako vôľa očistiť svojho otca?

- To som nemal na zreteli. Dával som na papier iba to, čo som našiel, čo si o tom myslím, na čo neviem myslieť a čo sa so mnou deje. Pokúšal som sa to pochopiť.

Bola pre vás táto kniha istou formou očisty?

- To, že som sa tým zaoberal, je určité očistenie, upokojenie sa. No ja nezdieľam toto psychologické vnímanie písania. Že mám problém, píšem o tom a vyčistím sa. Ja takto nepracujem.

S akými ohlasmi ste sa po vydaní Opraveného vydania stretli?

- Nestala sa z toho udalosť, na základe ktorej by spoločnosť očistila svoju minulosť. Maďarská spoločnosť sa totiž momentálne nezaoberá svojou minulosťou, nemá o svoju históriu záujem. Ľudia sa radšej zaoberajú minulosťou iných národov. A čo sa týka knihy, boli na ňu dobré i zlé kritiky i škandál. Všetko, čo k tomu patrí...

Nezáujem o históriu môže mať však zhubné následky...

- Áno, samozrejme. A musí sa to zmeniť. No ja momentálne nevidím známky zmeny. Je to príliš ťažký proces a spoločnosť na to nemá chuť.

Takže aká je vaša vízia?

- Že raz prídu mladí ľudia a povedia, že majú dosť klamstiev a chcú poznať pravdu. Bude to, samozrejme, konfliktná situácia, no budú to musieť uniesť. Rovnako ako v Nemecku po 2. sv. vojne, keď prišla generácia, ktorá sa opýtala: ´Čo si, otec môj, robil v tej krásnej uniforme?´ V porovnaní s tým sú historky, o ktorých sa bavíme, maličké. Nie je totiž reč o tom, koho si zabil, ale aké kompromisy si musel robiť.

Tie "malé" kompromisy však mali veľké dôsledky.

- Nie sú to však krvavé historky. Práve preto sú ťažké. Preto sa o tom ťažko hovorí. Sú to malé veci, ktoré sa dajú často utajiť. A nemyslím si, že k tomu bude nejaká spoločenská spoveď. Práve preto môže byť dobrá kniha, ktorá nejakú takúto historku rozpovie. Lebo tým sa to stane komunikované. A len na to sa dá zabudnúť, na čo sme už raz spomínali. Spomínanie a zabudnutie musia byť v dobrom vzťahu.

Takže ste spomínali, aby ste mohli zabudnúť?

- Áno.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári