Jozef Úradník, herec a šéf činohry ŠD:
"Nepatril som do jeho generácie, ale veľmi rád som počúval jeho príhody z predstavení, jeho názory na život, divadlo, jeho filozofiu a pokojné argumentovanie bez veľkých gest. Priznám sa, že som sa často pristihol, ako si vravím, že toto snáď ani nemôže byť pravda. Napríklad, keď hovoril, ako si počas jedného opušťáku z vojny odložil samopal do úschovne batožín na stanici. Alebo v divadelnej hre, kde hral sedliaka a celá hra bola založená na tom, že odmieta vstúpiť do družstva. Na jednej z repríz on ten list podpísal a odrazu nebolo o čom hrať. Tak ho kolegovia ďalších päť minút prosili, nech si to dobre rozmyslí, na čo on list zobral, roztrhal a hralo sa ďalej. Mal veľmi rád ľudí, život i mladých kolegov. Bol všetranný umelec a bude veľmi chýbať."
Marián Kleis, herec:
"Janko Bzdúch bol veľký človek a veľmi dobrý priateľ. Spájajú sa mi s ním mnohé spomienky z divadla, filmovačiek i účinkovaní v televíznych inscenáciách," povedal herec Marián Kleis, ktorý veľmi rád spomína na príhodu z konca štyridsiatych rokov. "Začiatkom septembra 1948 umrel prezident Beneš, čo pre divadlo znamenalo, že sme museli mať týždeň smútku. Nemohli sa hrať žiadne väčšie hry. Tak sa riaditeľ Janko Borodáč rozhodol, že dá do programu opery. No Tonko Matejček, na ktorom stál celý repertoár, bol rovnako ako Janko Bzdúch narukovaný v Kamenici nad Cirochou. Borodáč ma vyslal, že ho musím priviesť. Sadol som teda do divadelného auta, našiel som Matejčekov vojenský útvar, ale veliteľ nechcel o jeho uvoľnení ani počuť. No keďže rampa bola otvorená, vyštartoval som autom, preletel okolo troch hliadok, až som sa dostal do tábora. Tonko bol hneď pripravený odísť a Janko na to začal špekulovať, že by tiež prišiel do Košíc, že z rozhlasu vezme nejaké podklady a urobia z nich smútočné pásmo pre prezidenta Beneša. Tak sme šli za majorom, že potrebujeme, aby pustil Matejčeka, na čo Janko Bzdúch povedal: ´Viete čo? Ja by som šiel tiež, lebo by sme mohli urobiť také rozhlasové pásmo...´ Majorovi sa zablýskali oči a povedal: ´Bzdúch, ty pôjdeš a Matejček ostane tu.´ Zdúpnel som. Reku, ježišmária, veď ja potrebujem Matejčeka. Domov som sa však vracal s Bzdúchom. Vedeli sme, že to bude ´průser´ a že nás Borodáč zmláti, tak sme po ceste špekulovali, čo urobíme. A ako sme tak prechádzali dedinami a videli na priedomí sedieť babky, napadla mi spásonosná myšlienka. Po vojne boli čerstvé vajcia hotový majetok, tak som vyslal Janka, vojaka v uniforme, nad ktorým sa vždy každý zľutoval, aby šiel a nejaké vypýtal. Spoliehali sme sa na to, že nás za ne pani Borodáčová u Borodáča vyprosí. Tak Janko naznášal plné auto vajec. Bolo ich vari aj zo dvesto a pani Oľga sa im veľmi tešila. Takže keď nám Borodáč nadával, v najhoršom došla s tým, aké nádherné vajcia sme doniesli. Borodáčovi sa rozžiarili oči a oželel aj Matejčeka. Takto nás vajcia zachránili," dodáva M. Kleis.
Beatrica Bočová, herečka:
"Janko bol vynikajúci humorista nielen na javisku, ale aj v zákulisí medzi kolegami. Nikdy nezabudnem na sezónu 1946/47, keď sme uvádzali grotesku od Ivana Stodolu ´Kde bolo, tam bolo´, kde som hrala Bobuľu, dcéru kráľa. Pred premiérou mnou strašne lomcovala tréma, pretože som sa dozvedela, že v hľadisku bude sedieť autor i kritici. A ako som tak prechádzala po chodbe, stretol ma Janko Bzdúch. Ten svojím umeleckým okom hneď zbadal, v akom objatí trémy sa nachádzam a chcel mi pomôcť. Tak mi vraví: ´Vieš, čo nám stále opakuje Janko Borodáč, na čo máme myslieť!? Keď výjdeš na javisko, v hľadisku nie sú ľudia, musíš tam vidieť samé kapustné hlavy.´ To ma tak rozosmialo, že polovička tiesne zo mňa opadla," vraví pani Beatrica, ktorá na J. Bzdúcha spomína ako na mimoriadne optimistického človeka. "Vždy sme sa tešili na chvíle pred skúškou, keď sme postávali v hlúčikoch a on v nich svojim humorom a príbehmi, ktoré dokázal vynikajúco vyfabulovať, hral prím. Bol to veľmi dobrý kamarát."
Autor: ato
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
