chorvátskeho dramatika Mira Gavrana "Keď zomiera herec", ktorú na košické divadelné dosky nedávno priviezli Jožo a Kveta Stražanovci. Ich herecký koncert bol milým i dojímavým nazretím za oponu, kde sa neraz odohrávajú nielen súkromné komédie, ale aj drámy. O divadle aj všeličom inom sme si pred predstavením poklebetili s pani Kvetou.

Stáli ste už niekedy na javisku iba s manželom?

- Nie. A veľmi som po tom túžila, lebo s Jožom sa mi veľmi dobre hrá. Mám rada herectvo, kde sa dvaja nielen vidia, ale aj počúvajú. Že to nie sú iba mechanicky naučené texty, ale človek aj rozmýšľa.

Aké bolo skúškové obdobie pred uvedením tejto hry?

- Pri čítačkách sa veľa upravovalo a keď sme to začali aranžovať, chodili sme domov "spráskaní" ako psy. Režisér Mišo Vajdička nám totiž nikdy nepovedal, či je to dobré, stále si písal poznámočky, dlho sme sa hľadali. Bolo aj obdobie, keď som Jožovi strašne nadávala, pretože on túto hru vybral. Keď mi ju dal prečítať, nerozumela som celkom, čo sa mu na nej až tak páči a strašne som sa modlila, aby nikomu ani nenapadlo dať to na repertoár. Je tam totiž strašne veľa textu. No potom som si uvedomila, že hrať s Jožom nie je až taká hlúposť. Ktovie, kedy by sa nám to inak podarilo a koľko ešte budeme môcť hrať.

Takže spočiatku ste sa na to dívali skôr skepticky?

- U mňa sa tie fázy stále striedajú. Počiatočné nadšenie potlačí pocit, keď sa sama seba pýtam, čo, preboha, robím v divadle. Sama sa čudujem, že si za tie roky nikto nevšimol, že vlastne nič neviem. Potom príde obdobie, keď si vravím, že hádam predsa len vo mne niečo bude a potom zas prichádzajú pochybnosti. Je to ako na húsenicovej dráhe. Ale taký je celý herecký život. Raz ste hore a potom zas celkom dole.

Táto Gavranova hra ukazuje život hercov z druhej strany, ktorú bežný divák nevidí. Čo my v hľadisku všetko nevidíme?

- Napríklad "ideovku", keď sa povie, kto čo hrá. A celý proces skúšania od začiatku, kým je človek ešte úplne nepopísaný, cez prvé aranžovačky, až po to, kam to v priebehu skúškového obdobia dospeje. Je mi až smiešne, keď sa niekto opýta: "A doobeda čo robíte?" No skúšame. Mnoho ľudí by možno zaujímala aj tá tvorba. Možno by chceli vidieť, ako na nás režiséri ziapu, ako hovoria: "Bože, tá je nemožná, strašná..." Je to ťažká práca, naozaj veľmi náročná.

Koľkokrát ste odchádzali od divadla?

- (Smiech) To je práve to... Moja mama strašne chcela, aby som bola herečka. A otec? Keď som šla do divadla, tri mesiace sa so mnou nerozprával. A teraz stále, keď mám premiéru a pred ňou hrozné nervy, tak si hovorím: "Otec, prečo si ma nezabil? Prečo si ma nedonútil, aby som nešla do divadla..." A pri kľaňačke ďakujem mame.

Je divadlo vaša veľká láska?

- Veľmi veľká! Slovami sa to ani nedá vyjadriť. Divadlo je čosi čarovné. Žiaden stereotyp. A ja neznášam stereotyp. Keby som mala sedieť osem hodín v kancelárii, zbláznila by som sa.

O hercoch sa hovorí, že si kadečo závidia. Čo také môže byť dôvodom závisti?

- Možno mladosť...?

Závidíte ju aj vy?

- Nie. Ja sa veľmi rada pohybujem medzi mladými. Sem-tam mi prebleskne hlavou, ako sa len majú mladí dobre, ale nezávidím im. Ja som si svoje odžila a mala som nádherné chvíle. Možno až také krásne, aké, žiaľ, títo mladí ani nezažijú.

Čo si najviac užívate z toho, čo vám roky priniesli?

- Obrovskú úctu a lásku môjho muža. On ma síce ľúbil stále, ale človek si hovorí, že sa to možno vekom obrúsi. No u nás sa to, našťastie, nestalo.

Čím to je, že vám váš vzťah nezovšednel?

- Myslím, že aj tým, že sme na rovnakej vlne. Že máme stále o čom debatovať.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári