Aby niektoré listiny nepoškodili, používajú pinzetu a rukavičky

Na západnej strane Kováčskej ulici stojí dom, ktorý sa od ostatných v ničom výnimočnom nelíši. Ale iba na prvý pohľad. Jeho biele priečelie zdobí farebný mestský erb a dopĺňa tabuľa s označením Archív mesta Košice. Keďže väčšina Košičanov sa do tejto budovy v živote nedostane, rozhodli sme sa sprostredkovať jej návštevu sami. Sprievodcom nám bol riaditeľ košického archívu JUDr. Jozef Kirst.

Archív sa podľa jeho riaditeľa delí na dve hlavné oddelenia - starších a novších dejín. "Pre bežného človeka alebo podnikateľov sa pri vyslovení slova ´archív´ možno vynoria faktúry, príjmové a výdavkové doklady, súvahy. A že je potrebný, ak pri účtovaní vyskočí chyba, treba hľadať zapotrošený doklad, prípadne prichádza finančná kontrola."

Racionálne uvažujúci ľudia sa pozerajú na praktickú stránku, teda dopredu. Pracovníci archívu, ktorí sa vracajú k tomu, čo bolo, sú preto možno spiatočníci. "Lenže aj doma si človek zvykne uchovávať niektoré dokumenty, fotografie, listy. Čiastočne preto, lebo ich ešte môže potrebovať, a tiež z nostalgie, spomienok na niekoho alebo čosi krásne, čo síce pominulo, no bolo."

Hodnotu určovali v dolároch

"V Archíve mesta Košice sú dokumenty od 13. storočia po súčasnosť. Dá sa v nich dočítať, kto bol richtárom mesta pred 100 či 300 rokmi. Aké bolo mesto predtým, aké malo opevnenie, čo sa v ňom dialo, koľko bolo postavených domov a akých. I informácie o správe, postojoch mesta a jeho majetku." Podľa J. Kirsta je dobré, že v minulosti žili ľudia, ktorí mali záujem zachovať základné informácie o meste. A tiež, že sa táto myšlienka prenášala z generácie na generáciu. "Niektorí archivári boli pedantní a v písomnej podobe zachytili všetko, čo malo z ich pohľadu význam. Iní svoju prácu odflákali, preto sú obdobia, o ktorých nemáme toľko záznamov, ako by mohlo a malo byť."

Tak či onak, archivári boli významné osobnosti mesta. Existuje o tom rukolapný dôkaz - portrét archivára, ktorý visí v kancelárii súčasného riaditeľa. Je na ňom napísané: Senator, archivarius, patricius Cassoviensis. A pod jeho rukou na liste aj jeho meno Franciscus Schvartzenbach. Kým obrazy košických richtárov pochádzajú z 19. storočia, tento portrét je starší. "Zachytáva na tie časy dôležitú a váženú osobnosť mesta. Muž je obložený knihami, takže nielen nápis, ale i knihy potvrdzujú, čo v dobe, kedy žil, pre mesto a archív urobil. Jeho práca je doteraz základnou príručkou, podľa ktorej sa ten-ktorý materiál v archíve vyhľadáva. Naozaj významný archivár," nedá J. Kirst dopustiť na jedného z predchodcov.

Archív mesta Košice, to sú predovšetkým listinné dôkazy. Vecné, teda predmety, šperky či známy Košický zlatý poklad, sú vo Východoslovenskom múzeu. Tam je napríklad aj jedno z najkrajších strieborných pečatidiel mesta pochádzajúce z roku 1504. Technický rozvoj Košíc a Slovenska zaznamenáva Slovenské technické múzeum. "Zhruba pred 20 rokmi archív požičiaval listiny do zahraničia. Aj v čase socializmu sa ich poisťovacia hodnota nestanovovala v rubľoch, ako by sme očakávali, ale v amerických dolároch. A záruku okrem Rakúska v dolároch podpísala aj socialistická krajina. Poistná hodnota listín tajného archívu nebola malá, čo kus to 100-tisíc amerických dolárov."

Minulého roku sa stalo, že v dvoch rôznych mestách, jedno bolo v Česku a druhé v Maďarsku, sa mala naraz konať medzinárodná výstava. Česi ju organizovali v spolupráci s New Yorkom, Maďari s Luxemburskom. A obaja chceli, aby sa im z košického archívu zapožičal jeden a ten istý dokument. Vzhľadom na stav a jeho vzácnosť sa jednému ani druhému žiadateľovi nepožičal. Napriek tomu, že by to bola významná prezentácia mesta a jeho kultúry v 15. a 16. storočí.

Za najstaršiu listinu o meste sa donedávna považovala listina z roku 1249. O dokumente, ktorý je od nej o 19 rokov mladší, sa dlho nevedelo. Objavil ho v polovici minulého storočia archivár z Banskej Bystrice. V Slovenskom národnom archíve bádal v rode Bárczay. "Medzi inými dokumentmi našiel listinu, kde právni predchodcovia Bárczayovcov v roku 1230 odkúpili od synov košického farára zem zvanú Lubina. Podľa kúpno-predajnej zmluvy, v ktorej bol aj popis zeme, teda metácia, je jasné, že už vtedy sme mali farára, kostol a museli sme byť rozvinutou osadou. V popise hraníc predávanej zeme je totiž uvedená i cestná sieť, ktorá tomu napovedá." Tieto fakty podľa J. Kirsta potvrdzujú, že to nemôže byť doklad o založení mesta, keďže už hovorí o existencii rozvinutej osady, kde sa predávali predkami držané zeme. Je to len prvá najstaršia zmienka, ktorú doteraz poznáme. "Škoda, že sa tento dokument nenachádza v našom archíve. Máme však z neho faksímíliu, t.j. kópiu vytvorenú na pôvodnom pergamene tou istou technikou ako ju vytvárali pred stáročiami".

Pravda o kľúči

Košice, i keď v minulosti pod iným názvom, boli dôležité a ich občania naň boli hrdí. Lokálpatriotizmus sa prejavil aj na krajinskom sneme u ablegátov, teda zástupcov mesta, ktorí šli v roku 1712 na rokovanie do Bratislavy." V tom čase sa mestá v Uhorsku zoraďovali podľa hodnostného rebríčka. Teda nie abecedne, ale podľa váhy, akú v krajine mali. Na prvom mieste bol Budín, na druhom Košice, na treťom Pešť a až za nimi Bratislava, Trnava a ďalšie mestá. Niekto, ako napísali v správe pre mesto, však chcel vtedajších zástupcov Košíc posadiť na miesta za Pešť. Naši vyslanci si na protest na rokovaní nielen nesadli na určené miesto, ale po celý čas rokovania, aby neponížili svoje mesto, radšej stáli."

Z hľadiska vývoja mesta je dôležitý dokument z roku 1342. Práve ním sme boli zaradení medzi hlavné mestá uhorského kráľovstva. Potom je to rok 1347, kedy sme dostali tzv. veľké privilégiá mesta. Žili sme podľa nich päť storočí, upravovali naše práva, z nich sme bohatli. Ďalej sú to štyri erbové listiny z rokov 1369, 1423, 1453 a 1502 vydané štyrmi panovníkmi. "Práve séria štyroch listín dáva Košiciam priestor na hrdosť. Žiadne iné mesto v Európe sa nemôže niečím takým prezentovať. Erb z poslednej, štvrtej listiny, doteraz používame. Keby sme ju nemali, na 500. výročie, teda 8. decembra 2002, by sme nemohli odhaliť sochu anjela nesúceho erb mesta," pokračoval riaditeľ archívu vo vymenúvaní historických dokumentov.

"Množstvo miest a obcí o svojej histórii len rozpráva. Rukolapné dôkazy však nemá. My rozprávať nemusíme, za nás hovoria listiny, ktoré tu máme." J. Kirst sa v súvislosti s faktami a listinami dosť rozhnevá, ak poniektoré mestá hovoria, že odovzdávajú kľúče. Najmä také, ktoré nikdy nemali hradby. "To nemá logiku. Pokiaľ mesto nemalo hradby, nemohlo mať bránu a teda ani kľúč od nej... Ale kľúče, aspoň v minulosti to dosť platilo, sa odovzdávali. Spolu s nimi sa odovzdávala symbolická aj reálna moc nad mestom".

V súvislosti s naším mestom sa v tlači z roku 1945 objavili správy o kľúči, ktoré J. Kirst nazval slušne povedané rozprávka. "Bolo to 25. februára 1945, keď v košickom divadle Dr. Vavro Šrobár od zástupcov sovietskej, teda oslobodzujúcej strany, prevzal ´kľúč´ od mesta. V tlači sa vtedy napísalo, že bol zlatý. To je však dokreslené a nadnesené. V zmysle zmluvy sa odovzdávala moc nad oslobodeným územím a kľúč bol len symbolom." Dnes, keď nastupuje do funkcie primátor, predtým richtár či mešťanosta, dáva sa mu ako symbol prevzatia moci Erbová reťaz mesta Košice ako primátorská reťaz a pečať mesta.

V archíve sú informácie napríklad aj o zvone Urban. Keď v roku 1556 takmer celé mesto vyhorelo, zvony spadli a polámali sa. O rok neskôr sa z nich Košičania uliali tzv. Veľký zvon mesta. Keďže bol ťažký, na zemi stál do roku 1628. "Vtedy bola Urbanova veža opravená a zvon zavesený. Vyzváňal pri významnejších cirkevných i svetských udalostiach. Oznamoval tzv. slobodu predaja vína, blížiace sa nebezpečenstvá, najmä vojenské. Bol najvážnejším zvonom a keď sa ozval, celé mesto bolo v pohotovosti." Tieto fakty, ale aj mor, požiare, povodne či zemetrasenie, sú v archíve podchytené. Iné, tiež dôležité údaje, mnohokrát chýbajú. Alebo aj boli, niekto však dokument podľa dobového náhľadu vyradil ako nepotrebný.

V minulosti aj dnes existuje historická tajná i verejná časť archívu. Do prvej je do roku 1526 prístup nemožný. Musí to tak byť, lebo niektoré vzácne dokumenty treba chrániť pred zničením a poškodením. Mali by sme z nich mať kópie. Ani archivár sa k nim v minulosti sám nevedel dostať. Od skrine, ktorá mala štyri zámky, mal kľúč iba k dvom. Ďalšie dva kľúče mal mešťanosta.

Niekedy sa môže k listine pristúpiť len s pinzetou, v rukavičkách a ani nedýchať, aby sa nič nepoškodilo, pretože už by sa to nedalo vrátiť.

Nemajú plyn ani radiátory

V minulosti sa najvýznamnejšie listiny a knihy písali na jeden z najdrahších materiálov - pergamen. Získaval sa spracovaním kože z mladého kozľaťa alebo jahňaťa. "Od polovice 19. storočia sa prešlo od handrového papiera a pergamenu na papier z celulózno-drevnej hmoty. Jeho negatívom je, že časom starne a rozpadáva sa. Našťastie, prišlo sa na to, a tak sa môže papier vyrobiť metódou kyslou i zásaditou. Prvý vydrží iba 50 rokov, druhý 300 a viac." Na papier a jeho dlhovekosť vplývajú tiež vzduch a svetlo. Ich pôsobením sa začne rozpadávať skôr, ako keď je zviazaný do knihy.

Keďže trvácnosť dokumentov môže v priebehu stáročí ovplyvniť veľa faktorov, archív musí byť premyslene chránený. I pred takým živlom ako je voda. Preto nemôže byť umiestnený na prízemí, v suteréne alebo v pivnici, ako sa to občas v minulosti dialo. Veď tam pôsobia vlhko, chlad a dokumenty stuchnú, prípadne ich pri poruche zaleje voda. "Povala je o čosi lepšia. I dnes sa na povalách pri opravách nájdu veci, ktoré ľudia, i keď nevedia, akú majú cenu, prinesú do archívu."

J. Kirst, v záujme čo najlepšej ochrany, do Archívu mesta Košice nedovolil zaviesť plyn či namontovať radiátory. "Sme konzervatívni, to pripúšťam. Musíme tak ako naši predkovia chrániť archívne dokumenty pred akýmkoľvek ohrozením. Len vtedy prežijú ďalšie stáročia. Jedna chyba stačí na definitívne zničenie. No sme aj proti tomu, aby sa použili také prvky, ktoré nie sú odskúšané minimálne s 50-ročným používaním." To platí pri kancelárskych potrebách. "Ak umelohmotnou páskou niečo prelepíme, neprejde 20 rokov a páska zojde dole. Lepidlo z nej presiakne do papiera a archívny dokument je deštruovaný. I preto sa u nás smú používať iba známe klasické materiály ako je japonská hodvábna sietenka alebo bežné škrobové či glejové lepidlá."

Archív pokračuje v tradícii predkov, a tak uchováva

všetky dokumenty týkajúce sa súčasnosti. Vrátane zápisov z mestského zastupiteľstva, významných zmlúv, ktoré mesto uzavrelo i plánov ďalšieho rozvoja. Na záver J. Kirst dodal, že keby sme sa stovky Košičanov opýtali, čo by v prípade požiaru v radnici so sebou brali, či truhlicu plnú zlata alebo plnú dokumentov, väčšina by zrejme siahla po zlate. No v minulosti by boli brali dokumenty, tie boli zdrojom toho zlata, ktoré bolo v truhliciach. "Našťastie, od vzniku mesta bolo dosť tých, čo zachraňovali a uchovávali dokumenty. Inak by sme dnes o predkoch ani o Košiciach nevedeli to, čo vieme," dodal JUDr. Jozef Kirst.

Alžbeta LINHARDOVÁ

Autor: Ponúknu poctivý český bigbít

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári