Do ringu nevstupoval s úmyslom

súpera zabiť, ale pobaviť divákov

Pre svoj technický štýl bol miláčikom pästiarskeho publika. "Z dvestodvadsaťdeväť zápasov, ktoré som odboxoval, iba dva som vyhral k.o. Vždy som vyhrával na body. Nikdy som do ringu nešiel s tým, že súpera zabijem, nikdy som tak neudieral. Len ťuk-ťuk-ťuk, a preč! A zase, ťuk-ťuk-ťuk, a preč! Chcel som, aby obecenstvo malo radosť zo stretnutia, z pekného boxu."

Aj preto sa dnes už osemdesiatnikovi (23.3.1927) Ladislavovi Bakošovi súčasný box nepáči. "Vešajú sa jeden na druhého, a už nielen iba v ťažkých váhach. To nie je box. Mňa malo obecenstvo rado, lebo som bol technik. Snažil som sa úder nedostať, ale aj čo najčastejšie zasiahnuť súpera. Tak sa vtedy bodovalo, dôležitejší bol zásah, nie tvrdosť úderu. Vždy som chcel boxovať len pekne, ako Janko Zachara, ktorý bol mojím vzorom, a dodnes je priateľom." Vekovo sú s olympijským medailistom takmer rovesníci, ba dokonca boxovali v rovnakej hmotnostnej kategórii. "Raz som sa s ním stretol aj vo vzájomnom súboji, v ligovom zápase. Ja som boxoval za Svit, on za ATK Praha. Prehral som len tesne na body..."

Maratón zabehol, ale v cieli nebol

Jaroslav Bakoš je rodákom z Košíc, ale rástol v Čani. U nevlastných rodičov. "Ani som nevedel, že to nie sú moji rodičia. Otec s mamou si nerozumeli, ani spolu nežili, tak ma dali do detského domova ako osemmesačného chlapčeka. Jedna rodina z Čane ma potom vychovávala až do mojich šiestich rokov." U cudzích žil až do roku 1941, keď sa rozhodol, že skúsi nejaké remeslo. "V Košiciach som sa vyučil za pekára u pána Eugena Perla na Mäsiarskej ulici. Mal som stravu i ubytovanie, býval som priamo u majstra. Ten sa o mňa staral a vychovával ma aj po športovej stránke. Vôbec mu neprekážalo, že som sa dal na športovú cestu. Ba naopak, bol rád, lebo som si úlohy vždy spravil, a až potom som išiel na tréning."

Prenikol do tajov zápasníckych chvatov, ale páčilo sa mu aj na atletickej dráhe. Za ŠK Jednota Košice pretekal na stredných tratiach. "Mal som sedemnásť, ale atletickí fanúšikovia zo štadióna na terajšej Watsonovej ma už dobre poznali. V tom čase som patril medzi popredných košických bežcov." Nebola to len mladosť-pochabosť, že sa dal zlákať na košický maratón. "Už ani neviem, v ktorom roku to bolo presne, ba nepamätám si ani meno víťaza. Prihlásil som sa na vlastné riziko, neoficiálne, lebo kvôli veku by ma na trať nepustili. Bežalo sa do Sene, štart i cieľ bol na Watsonovej. Maratón som zvládol, no dobehol som iba na štadión, na začiatku cieľovej rovinky som sa otočil a išiel domov, bez toho, aby som prešiel cieľom. Nebol som vôbec klasifikovaný..."

Vraj už ani sám nevie ako z atletiky presedlal na box. "Chodieval som sa pozerať na zápasy košickej Jednoty, ale veruže vám nepoviem, čo ma do ringu zlákalo. No môžem povedať, že tam sa mi darilo lepšie ako v atletike. Určite aj preto, že som nikdy nepil ani nefajčil. O škodlivosti fajčenia som neskôr ako lektor akadémie vied dával prednášky aj samotným lekárom."

Nikdy neoplýval ani prebytočnými kilami. "Začínal som v pérovej a ľahkej váhe, do 58 kilogramov, a končil v polostrednej, do 63,5 kilogramov. To len preto, že som počas kariéry trochu podrástol," usmieva sa stále čulý osemdesiatnik.

Titul mu nedoprial súdruh rozhodca

Hneď zo svojej súťažnej premiéry v boxerských rukaviciach sa vracal domov s trofejou. "Bolo to v roku 1946 v Hlohovci, na nováčikovských majstrovstvách Slovenska. Tak sa to presne volalo. Mohli štartovať seniori i dorastenci. Pamätám sa, že z Košičanov tam bol so mnou aj Klančík, borec ťažkej váhy, ktorý skončil druhý. Ja som ako devätnásťročný borec svoju hmotnostnú kategóriu vyhral, za čo som dostal krásnu krištáľovú vázu z brúseného skla. Dodnes si ju doma opatrujem."

O rok na to pridal v Ružomberku titul juniorského majstra Slovenska. Zlanárili ho však do Svitu. "Kde mi sľúbili zamestnanie v Baťovej škole práce, a možnosť trénovať. Nechcem povedať, že ma tam Košičania predali, jednoducho, premiestnili ma tam..." Výkonnostne mu prestup pomohol. "Boxerský oddiel zo Svitu totiž patril medzi popredné mančafty v republike, kým Košice v lige neboli. Nestratili sme sa ani medzi takými mužstvami ako ATK Praha, RH Praha, Baťa Zlín či Hranice." Košičan Bakoš vo farbách Svitu slávil úspechy aj na individuálnych majstrovstvách republiky. V roku 1948 bol v Bratislave druhý, o dva roky seniorský šampionát vyhral.

Trúfal si aj na titul z majstrovstiev Československa, ktoré sa v roku 1951 konali ešte na otvorenom bratislavskom zimnom štadióne. Keby sa mu vo finále nepostavil do cesty Bratislavčan Kelner. Prehral s ním na body za podivných okolností, z ktorých je ešte aj dodnes rozčarovaný, pretože mali veľký vplyv na jeho ringovú kariéru. "Predsedom Slovenského boxerského zväzu bol vtedy Pospech z Bratislavy. A ja som nepatril k jeho miláčikom. Veľmi ma poškodil. Pôvodne nám mal pískať finále iný rozhodca, a on mal byť bodovým, ale na poslednú chvíľu sa s ním vymenil. Nedovolil mi nič, nepustil ma do žiadnej akcie. Pýtal som sa ho: Súdruh rozhodca, prečo zastavujete každú moju akciu? On mi na to len: Bakoš boxuj, lebo ťa diskvalifikujem! A stále ma napomínal. Pre každého bolo prekvapenie, že taký technický boxer s Kelnerom prehral."

A pre boxerskú obec ešte väčšie, že napriek oficiálnej nominácii na majstrovstvá Európy do Talianska napokon nešiel. "Bol som tam nominovaný Ústredným výborom Sokola na Slovensku, ale, jednoducho, nebol som miláčikom ľudí, ktorí boli vtedy na zväze." Aj v novinách sa v tom čase pýtali, prečo boxer takých kvalít ako Bakoš nie je reprezentant. A že to bol pán boxer, svedčí aj skutočnosť, že 10. mája 1953 v Smetanovej sieni Obecného domu Praha bol menovaný ´Štátnym výborom pre telesnú výchovu a šport pri vláde republiky Československej´ Majstrom športu ČSR. A takýto titul veru v tej dobe mal nejakú váhu i dôležitosť.

K.o. inkasoval iba raz

Tričko so štátnym znakom mu ani v ďalších rokoch nebolo súdené, hoci na jeho rukaviciach skončilo nejedno chýrne boxerské meno, zato Svit si jeho služby nemohol vynachváliť. "V roku 1954 sme napríklad vybojovali druhé miesto na majstrovstvách ČSSR družstiev. Vtedy sa vo Svite boxovalo aj pod holým nebom, aj v telocvični. Dnes je na tom mieste hádzanárske ihrisko. Ale keď bol ring postavený vonku, mali sme na zápase viac divákov." A tí ho milovali. Nielen preto, že meno Bakoš bola istota ligového bodu.

Bol som prekvapený, ako to má 80-ročný Ladislav Bakoš presne spočítané. Od roku 1946 do roku 1961, keď končil s aktívnou kariérou, vybojoval medzi tromi povrazmi 229 duelov. Iba v 31 stretnutiach sa musel skloniť pred umením a päsťami súperov. "Všetko to boli prehry na body, iba jedenkrát som prehral k.o. V jednom majstráku s Užákom z Ružomberka. On boxoval v takom zvláštnom ľavom garde, keď mal vpredu vystrčenú pravú ruku. V ľavej ruke mal však obrovskú silu. Po jednom z jeho úderov som išiel k zemi. Aj keď som vstal, rozhodca ma do duelu už nepustil. Že som otrasený. Neprehral som tak, že by ma z ringu vyniesli. Bol to môj sedemnásty zápas v kariére..."

Svitským farbám bol verný aj počas troch rokov štúdií na Tyršovom ústave telesnej výchovy a športu v Prahe. "V roku 1947, keď som prestúpil do Svitu, ma ihneď prihlásili na pedagogickú školu v Kežmarku, ale na vychovávateľa to stále nebolo požadované vzdelanie, preto som absolvoval aj ´TÚTVS´ v Prahe. Študoval som tam, ale za Svit som boxoval, stále som sa tam vracal na ligové zápasy."

V roku 1953 začal pracovať ako učiteľ na Strednej priemyselnej škole chemickej vo Svite, kde pôsobil až do roku 1961. "V päťdesiatomsiedmom som sa tam aj oženil." A hoci mal len tridsať, pomaly si začínal zvykať skôr na trénerskú funkciu. "Družstvo Svitu som trénoval, ale ešte som zaň aj boxoval. Najmä vtedy, keď som nemal koho postaviť na zápas." Mal 34 rokov, keď boxerské rukavice definitívne zavesil na klinec. "Bolo to aj vekom, ale aj tým, že na chemickej priemyslovke som mal viac povinností."

Aj keď väčšiu časť svojej športovej kariéry prežil Ladislav Bakoš pod Tatrami, veľa dal aj košickému boxu, najmä ako funkcionár. "V roku 1961 som sa vrátil späť do Košíc a začal som učiť v Hutných stavbách. Bol som telocvikárom a postupne som sa vypracoval na zástupcu riaditeľa Stredného odborného učilišťa Hutných stavieb. Okrem toho som externe učil aj na SPŠ strojníckej, stevebnej i na SOU Inžinierskych stavieb. V Hutných stavbách som v roku 1962 založil boxerský oddiel, neskôr som celý mančaft odovzdal Lokomotíve, kde mali chlapci možnosť lepšieho rastu."

Jeho rukami prešlo viacero známych športovcov, či už vo Svite alebo v Košiciach. Nebol len trénerom boxu, vyznal sa vo viacerých športových odvetviach. "Na učilišti som trénoval aj futbal, kde som mal napríklad známeho reprezentanta Hoholka, vo Svite som zas vychoval atletického reprezentanta, šprintéra Mikluščáka z Krásnej nad Hornádom. Ako učiteľ telesnej výchovy som musel robiť všetky športy." Nebol iba trénerom, ale aj pískal. "Okrem boxu, kde som bol ringovým i bodovým rozhodcom, som rozhodoval aj basketbalové zápasy, futbal či hádzanú."

A popri tom všetkom sa vehementne angažoval aj ako funkcionár v boxerskom hnutí v Československu. "Zastával som funkciu predsedu krajského výboru boxu v Košiciach, člena Slovenského výboru boxu v Bratislave, ba aj ČSR v Prahe, neskôr som bol predsedom boxerského oddielu Lokomotíva Košice."

Dnes už chodí Ladislav Bakoš o bakuľke, ale smeje sa, že ju potrebuje iba do schodov. To kvôli kolenám, ktoré už neposlúchajú tak ako za mlada. Inak by ju vraj celkom pokojne mohol ešte zahodiť. Ale čo narobíš, keď sa hlási osemdesiatka. Tú jeho sme radi pripomenuli, lebo boxerskému športu v Košiciach veľmi pomohol.

Bohuš MATIA

Autor: Ponúknu poctivý český bigbít

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári