V Košiciach hovorili tromi jazykmi, v každom z nich vyučovali, tlačili svetské aj cirkevné knihy a obľúbené snáre

V rodine Markovcov boli až piati učitelia - otec a všetky štyri dcéry

V školskom roku 1848 - 49 boli v Košiciach tri rímsko-katolícke ľudové školy - chlapčenská, koedukačná a dievčenská, dve v správe evanjelickej cirkvi a. v. a jedna v správe kalvínskej cirkvi. Postupne so zobecňovaním ľudového školstva podľa školského zákona zostali v správe cirkvi tri školy: katolícka u uršulínok, evanjelická a židovská. Odkedy školy prevzalo do správy mesto, vzrastal počet tried a s nimi aj počet učiteľov. V školskom roku 1872 - 73 bolo 17 tried, v 1901 - 1902 už 42 tried a v r. 1910 po poštátnení mestskej školy 59 tried.

Rodiny s učiteľskou tradíciou

Všetky školy v Košiciach nielen ľudové, mali vynikajúcich učiteľov. Neboli iba pedagógmi v škole, ale aj autormi a zostavovateľmi učebníc, publicistami a verejnými činiteľmi. Učebnice mnohých košických autorov boli uznávané celoštátne a udelili im povolenie na používanie v celom Uhorsku, Košičan, školský inšpektor K. Verédy zostavoval prvú pedagogickú encyklopédiu (vyšla r. 1886).

V Košiciach bolo v minulosti niekoľko učiteľských rodín, kde sa toto povolanie stalo rodinnou tradíciou. Uvádza ich medzi košickými osobnosťami Dr. Mária Mihóková. Boli to napr. rodiny Gruszova, Gyurászova, Markova, Schwarzova. Jej jednotliví členovia, ako napr. rodiny Markovej, v ktorej boli štyri dcéry pôsobili aj mimo Košíc, tak isto z rodiny Gruszovej.

Karol Grusz (1804 - 1885) pochádzal z učiteľskej rodiny a učiteľmi boli aj jeho bratia Ján a Konštantín. Karol Grusz viedol predmestskú opatrovňu Ferdinandeum, bol učiteľom a riaditeľom Predmestskej ľudovej školy, kde vyučoval po slovensky. Fridrich Grusz (1860) bol synom učiteľa Jána Grusza. Narodil sa vo Vyšnej Myšli, pôsobil v Košiciach v troch školách externe, aj v biskupskom seminári, kde vyučoval metodiku vyučovania a na súkromnej dievčenskej škole M. Hübnerovej. Bol aj členom mestského zastupiteľstva a riaditeľom Občianskeho kasína. Leopold Grusz (1871) ako kňaz ostrihomskej diecézy bol katechétom na gymnáziu v Budapešti, potom učil na košickom učiteľskom ústave a riaditeľom nemeckej meštianskej školy v Gelnici. Bol aj publicistom, napísal historické štúdie o živote grófa J. Dessewggyho a štúdie z detskej psychológie.

Z rodiny Gyurászovej, kde sa tradovalo učiteľské povolanie, bola učiteľkou nemčiny, dejepisu a ručných prác Izabela a pedagogiku prednášal na dievčenskom učiteľskom ústave Júius Gyurász.

Ľudovít Marko (1835) pochádzal z Levoče, kde po absolvovaní gymnázia a učiteľského ústavu aj pôsobil do roku 1867, kedy sa presťahoval do Košíc, kde bol riaditeľom dievčenskej ľudovej školy. Špecializoval sa na telesnú výchovu a predagogiku, zostavil metodiku vyučovania telocviku pre učiteľov. Táto vyšla v dvoch vydaniach v Budapešti a získala celoštátne uznanie ako prvá učebnica telocviku. Jeho materinská reč bola nemčina a v učiteľskej práci používal slovenčinu. Jeho štyri dcéry - Mária, Lujza, Leopoldína a Štefánia boli učiteľky. Učitelia boli aj v rodine Schwartzovej v Košiciach, v ktorej je pozoruhodné to, že Leopold Schwartz (1851) bol verný jednej škole, a to židovskej ľudovej škole, kde vyučoval 36 rokov.

Učebnice v troch rečiach

Vráťme sa o niečo dozadu, do roku 1583, tiež do Košíc. Z inventára kníhkupca Galena v tom roku sa dozvedáme, že učebnice boli vtedy trojjazyčné - české, nemecké a maďarské. Galen predával kancionály (spevníky), modlitebné knižky, evanjeliá, epištoly a knihy o živote Krista aj svätých, tiež v troch jazykoch takisto pre široké vrstvy čitateľov obľúbené snáre. Klasická literatúra a traktáty, ktoré predával, boli najmä v latinčine a nemčine.

V Košiciach spoločného učiteľa vydržiavali všetky tri národnosti. V školách sa používali pre slovenské deti české šlabikáre a knihy ako vzor a vyučovalo sa vo východoslovenčine. V nej tiež vydávalo mesto vyhlášky, nariadenia, zákony, takisto nariadenia panovníka, vojenského veliteľa a úradov.

Prvá a najstaršia učebnica

Je to nám všetkým známy ŠLABIKÁR a je naozaj veľmi starý, aj keď nemal takú podobu ako dnes. Pomenovanie "šlabikár" pochádza od slabikovacej metódy, podľa ktorej sa žiaci učili čítať.

Kým nebol objavený papier, šlabikáre boli vytesané do kameňa, písmená sa vyrývali do hlinených alebo voskových doštičiek, písali na drevené tabuľky. Najstarší šlabikár - kamenný - objavili archeológovia v Nippure (v Mezopotámii), tabuľky z hliny, vosku a dreva boli zaužívané v starom Grécku a Ríme pred objavením papyrusu. Na našom území volali šlabikár aj "abecedár", lebo na drevených doštičkách bola napísaná abeceda, slabiky a prvé vety modlitby. Takú podobu mal náš najstarší šlabikár. Volal sa aj kohútik a to podľa obrázku kohútika na konci textu. Medzi najstaršie tlačené slovenské šlabikáre patrí šlabikáre pre katolícke školy "Slabikar Slowensky ku kteremu gsou wčyl znowu pridane nektere Modlitby a Naučeňj Wiry Krestianskeg" vydaný r. 1725 v Trnave a "Nowe zhotovený Slabykář a ginj Kresťanského Náboženstwj začátkové vydaný r. 1771 v Dolnom Kubíne. Žiaci mestských latinských škôl identifikovali poznané písmená a slabiky na textoch diel latinských klasikov. Treba povedať, že šlabikáre boli vzácne a nevydávali ich vo veľkom náklade.

Až počas osvietenského absolutizmu, keď germanizačné a maďarizačné snahy vyvolali vydávanie polyglotných slovensko-latinských šlabikárov ako protiváhu odnárodňovacích tendencií, začal vychádzať väčší počet. Boli to rôzne tituly ako napr. "Syllabikár ku prospechu národních sskol w Krállowstwj Uherském" (vychádzal až do 19. stor.), "Začátkové Latinského gazyku (Trnava 1728). V evanjelických školách sa používal tolerančný ABC šlabikár, alebo Slabikář, z kterého se djitky magj učiti. Pjsmeny znáti slabikowati a čjisti, ku prospechu Mládež ewangelitskou zvlášť Wsetjnskou. Z polyglotných je najznámejší šlabikár pre evanjelické školy "Prima legendi Elementa et Precationes aliquot" (vyšiel v Levoči, B. Bystrici a Lipt. Mikuláši).

V katolíckych školách sa používali: "Slovenský Šlabikár pre katolícke školy v Uhorsku" a Ertlov "Abecedár" a "Prvá čítanka pre ľudové školy" (1891). Analytickou metódou je napísaná "Čítanka malých pre 1. triedu katolíckych ľudových škôl" (1888).

Prvá nová škola

Prvá novopostavená jedenásťtriedna ľudová škola v Košiciach podľa zásad moderného školstva, ktorú malo od roku 1897 v správe mesto, bola na terajšej Hviezdoslavovej ulici. Dnes je v budove verejná knižnica J. Bocatia. (Humanistický básnik, knihovník a historiograf G. Bethlena bol tiež rektorom gymnázia). Riaditeľom tejto školy po vzniku ČSR bol Ján Obdržálek, tiež jedna z vynikajúcich osobností školstva. V regionálnej tlači je správa z 31. marca 1921 o zasadení prvej lipy slobody na dvore školy, ktorá bola oslavou slobody Slovákov a Čechov. Žiaci ozdobili lipu vlajkami a ružami a každý hodil do jamy, kde zasadili lipu, hrsť hliny. Riaditeľ školy mal na dvore príhovor o lipe ako symbole Slovanov a o význame sadenia líp slobody a celkove o výsadbe zelene. Lipu sme nenašli, na vzhľade budovy nevidno, že by sa na nej výrazne podpísal čas. V nej vyvíjali činnosť bábkovo-herecký, spevácky a hudobný súbor, ktoré účinkovali aj pre verejnosť a časté boli výstavy výtvarných žiackych prác z celého Slovenska. V škole boli aj prednášky pre učiteľov vidieckych škôl v rámci náukobehu, aby vedeli správne usmerniť dorast aj rodičov ako "vodcovia ľudu" v mieste svojho pôsobenia. S novými technológiami v poľnohospodárstve sa vidiecki učitelia oboznamovali v náukobehu v Štátnom výskumnom ústave poľnohospodárskom v Košiciach aj v Bratislave. Učiteľ 20. storočia to nemal ľahké.

Starodávne mestské novosti

Memorandum za zlúčenie

V apríli 1921 mešťanosta Košíc Mutňanský osobne doručil na ministerstvo do Prahy memorandum mešťanostov slovenských miest za vytvorený Zväz slovenských miest. Ním žiadali, aby boli mestá s 10 tisíc obyvateľmi zlúčené s okolitými obcami do mestských okresov na čele s mešťanostom vymenovaným vládou. Úradníci by mali byť volení a po 6 rokoch doživotne potvrdení županom. Mutňanský intervenoval v Bratislave, aby bol mestu Košice povolený odpredaj vína z mestských viníc, ktorých vlastníkom sú Košice na maďarskom území.

Zmena priezviska

Zmena priezviska bola v 20. rokoch taká významná záležitosť, ktorou sa museli zaoberať ministerstvo pre správu Slovenska. O zmenu požiadal učiteľ Július László z Košíc na pôvodné priezvisko Lukáč, ktorú schválil samotný minister a bola uverejnená aj v tlači.

Štrajk železolejárov

Vo firme Fleischer a Schirger 20. marca 1921 štrajkovali pracovníci železolejárne a nástrojárne po vypršaní platnosti kolektívnej zmluvy a požadovali zvýšenie miezd, ktoré im v nej sľúbili, no nedodržali. V čase štrajku riaditeľstvo prepustilo dvoch robotníkov a jedného dôverníka. Robotníci žiadali ich prijatie späť, s čím vedenie súhlasilo, ako aj so zvýšením platu nižším o polovicu oproti prísľubu.

Lesný požiar

V apríli zapálil neznámy páchateľ lístie na kraji lesa pri dedine Sokoľ, ktorý patril Košiciam. Požiar sa rýchlo rozšíril na pripravené narezané drevo v lese. Zhorelo všetkých vyše tristo kubíkov, aj keď obyvatelia Kostolian prišli hasiť hneď aj s hasičmi.

Na polícii upratovali

Ohlasovací úrad a kancelárie policajného kapitanátu presťahovali v apríli 1922 na Hlavnú ulicu do opravených priestorov. Dvanásť väzenských ciel pre jednotlivcov a 2 priestranné pre hromadne uväznených bolo vybielených a slušne vybavených. Šéfom policajného väzenia sa stal Bohumil Ferdinand, ohlasovací úrad viedol inšpektor Bukovský.

Splašili sa kone

Deň pred prvým májom 1922 sa doobedu na Hlavnej ulici splašili kone, ktoré riadil správca veľkostatku Hospodárskej školy Gerda. Koleso koča vošlo do koľaje električkovej trate a koč sa prevrátil. Našťastie k úrazu nedošlo, aj keď dopravných úrazov spôsobených kočmi bolo v meste najviac.

Košických študentov vítali po návrate z Poľska ako priekopníkov zbratania Slovanov

Prvú zahraničnú exkurziu zorganizoval poľský konzulát sídliaci v Košiciach

Na konci školského roka 1921 - 22 vybrali najlepších študentov Štátnej akadémie v Košiciach na exkurziu do Poľska. Dohodol ju poľský konzul Juraj Lechowski (po vzniku ČSR boli Košice sídlom poľského konzulátu). Bolo to prvé takéto podujatie, ktoré malo okrem nadviazania kontaktov so školou aj zblíženie slovanských národov v Európe.

Mládež - šíriteľka slovanstva

Študenti sa vrátili po týždennom pobyte pred odovzdávaním vysvedčení 26. júna. Dostalo sa im na košickej železničnej stanici pompézneho privítania, ako keby prišla nejaká štátna návšteva. Vítali ich zástupcovia úradov, magistrátu, župného úradu, poľský konzul s úradníkmi konzulátu, novinári, občania Košíc. Ku študentom prehovoril riaditeľ Štátnej košickej akadémie Ing. Dolínek. Označil ich za "priekopníkov veľkej slovianskej idey zbratania všetkých slovianskych národov" a vyzval ich, aby sa stali "apoštolmi slovianstva a slovianskej vzájomnosti". Osobitne sa poďakoval konzulovi. Privítanie študentov sa zmenilo na manifestáciu slovensko-poľského priateľstva s prevolávaním na slávu národov oboch krajín. Jej hrdinami boli študenti akadémie, profesor Ing. Hošek, ktorý ich sprevádzal a poľský konzul.

Župan im zachránil štúdium

V Košiciach bolo školstvo k sociálne slabším nevšímavé. Chudobní študenti mali na niektorých školách úľavy a postupne vznikali aj nadácie pre ich podporu, no najčastejšie ich podporovali bohatšie rodiny alebo vysokí župní úradníci. V regionálnej tlači uverejňovali poďakovanie študentov ich dobrodincom. Jedno sme vybrali, kde za košických slovenských študentov verejne ďakujú dvaja žiaci Vyššej priemyselnej školy v Košiciach - Martin Marček a Ján Ovčiarik županovi Veľkej košickej župy Dr. Rumanovi:

"Sme Vám dlžníkmi a chceme sa vyrovnať. Čo však môžete žiadať od chudobného slovenského študenta za Vašu lásku a zaujatosť, ak nie len tú úprimnú a srdečnú vďaku. Mnohí z nás by sme veru boli nútení nielen opustiť štúdium, keby ste sa nás neboli zaujali a neboli nám obstarali a uplatnili bezplatnú stravu aj bývanie.

Vypovedali nám všetko a my, nevediac od predesenia, čo robiť a kde sa obrátiť, išli sme k Vám. Privinuli ste nás k srdcu ako svoje deti a postarali sa, aby sme mohli doštudovať tento školský rok. Sme Vám viazaní prevelikou úctou a vďakou aj pred verejnosťou. Nestačí len vďaka, sme povinní Vám sľúbiť, že ostaneme roduvernými pracovníkmi nášho ľudu. Tešíme sa tiež, že nájde sa ešte človek, ktorý má záujem o chudobného slovenského študenta medzi tak ťažkými pomermi, ako sú v Košiciach."

Soňa MAKAROVÁ

Autor: Ponúknu poctivý český bigbít

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári