Deťom mohla capnúť po zadku, lebo jej to mamy dovolili

Na sklonku minulého roku Televízia Naša vyhlásila pre obyvateľov mesta ďalší ročník súťaže Košičan/ka roku 2006. V kategórii tých, čo sa vydali na neľahkú cestu vzdelávania a formovania mladého človeka pred jeho vstupom do života, sa na základe návrhov obyvateľov mesta ocitlo šesť mien. Najviac hlasov dostala podľa počtu telefonujúcich učiteľka Eugénia Hyblerová. Výchove a vzdelávaniu mládeže sa venuje rovných 50 rokov. Keďže v stredu sme si pripomenuli Deň učiteľov, rozhodli sme sa túto Košičanku roku 2006 trochu viac priblížiť.

Jej prvým učiteľským pôsobiskom boli Slovinky, kde sa dostala na základe tzv. umiestnenky. "Do dnes si pamätám, ako som cupitala na nové pôsobisko. Mama za mnou s perinou, lebo sama by som ju nebola uniesla. Mala som vtedy 40 kíl a 18 rokov. Doslova dieťa, ktoré ide medzi deti. A ešte v cudzom kraji... "

Keďže E. Hyblerová bývala vo Voderadoch pri Trnave, dovtedy les nevidela. Zrazu si mala zvyknúť na bývanie v horárni. Bez rodičov i pomoci a s 56 deťmi, ktoré dostala. "Hrôza. Šťastím bolo, že moji prví žiačikovia v materskej a základnej škole boli detičkami v pravom slova zmysle. Milé a úslušné, čo učiteľku na slovo počúvali. Nie ako niektoré dnešné deti, pri ktorých slová môjho otca, že je škoda každej ´výchovnej´, ktorá padne vedľa, platia do bodky..."

E. Hyblerová so zverencami rada chodila na prechádzky. Namiesto toho, aby ich zoradila do štvorstupu, nech nevytvárajú dlhočizný rad, ona ich dala po dvoch. Chcela, aby babky postávajúce na priedomí videli, koľko detí učiteľka má, aká je to teda zodpovednosť i koľkú námahu musí vynaložiť, aby všetky zvládla. "Chcela som sa robiť pred nimi dôležitá. Koľko som sa zbytočne od jedného konca radu k druhému medzitým nabehala, to som už nevnímala." Niektoré babky, keď im povedala, aby jej namiesto pozerania došli pomôcť deti poobliekať a obuť, prišli. Iné sa pohŕdavo otočili a vošli do domu.

Z tejto éry učiteľovania si spomenula na príhodu, ktorá jej hlboko utkvela v pamäti. Vybrala sa s deťmi na výlet. Každé si malo pripraviť taštičku s jedlom, lebo si po ceste mali v pláne odpočinuť a najesť sa. "Po túre sme si posadali na lúku a začali sme jesť. Zrazu som stuhla. Pomedzi deťmi som zbadala plaziť sa hada. Prvýkrát v živote som na vlastné oči takéhoto tvora videla. V tej chvíli som sa úplne pozabudla a prvá som začala utekať dolu. Deti za mnou. Len som videla raz hlávku, raz riťku, ako sa kotúľajú dolu rúbaniskom." Zastavila sa až vtedy, keď jej jeden drobček povedal: ´Čo utekáte, pani učiteľka. Veď to je len had...´ Na moje oponovanie, že nás mohol uštipnúť, chlapček povedal: ´Neuštipol by nás. On sa nás bál viac ako my jeho ... A to mi povedalo chlapčiatko z materskej školy..."

K rodičom na víkendy sa vedela dostať len raz za štyri týždne. Častejšie sa nedalo. Mama jej vtedy nabalila jedlo aj nejaké veci. To najhlavnejšie, aby nebola v horárni sama, jej splniť nemohla. O tejto bolesti doma netušili. "Nechcela som ich svojimi trápeniami zaťažovať. Iba pánbožko vedel, čo som sa na začiatku naplakala. Aspoň, že pani horárka Anus nényi so mnou občas zašla na tancovačku. Veď som bola mladá, nohy mi len tak brneli a nie, že mám tráviť voľný čas sama v lese ..."

Venuje sa autistovi

V Slovinkách bola dva roky. Keď skončila v Modre pedagogickú školu, dostala sa ako učiteľka do Ruskova. Odtiaľ prešla do Košíc, kde vystriedala niekoľko škôl. Ku koncu učiteľovania hlavne školy špeciálne, lebo ako 48-ročná absolvovala štúdium špeciálnej pedagogiky, ktorá ju veľmi lákala. "Práca s takýmito deťmi je ťažšia. Vyžaduje od pedagóga viac sústredenia a trpezlivosti a pritom výsledky nemusia byť adekvátne vynaloženej námahe. Práve preto som chcela toto robiť. Inak som nemohla, to bol a je svet, v ktorom sa cítim pravou učiteľkou."

E. Hyblerová už dávno mohla byť na plnom odpočinku, a predsa ešte učí. V ZŠ na Gemerskej ulici sa venuje chlapcovi - autistovi, ktorý ju celú potrebuje. "Ak ho nechcem obrazne povedané vypustiť z rúk polovičatého, každý deň sa mu venujem štyri hodiny. Autista žije vo svojom vlastnom svete. Jeho pohyby sú jednostranné a jednosmerné, čo je jeden z problémov, ktoré treba odbúrať." Veľa s ním musí rozprávať a poverovať ho prácou, aby sa sústredil. Ak sa dostane do konfliktu s inými deťmi, nezasiahne, len stojí obďaleč a pozoruje, ako sa situácia vyvíja. Zapája ho tiež do hier. "Môj chlapec, je prvák, zo všetkých v triede najkrajšie píše a číta. Má však problémy s pochopením obsahu, a to sa učíme zvládnuť. Pokiaľ je súhra medzi rodičmi, dieťaťom a mnou, dajú sa dosiahnuť veľké úspechy. Chlapec, ktorému som sa venovala pred ním, je dnes stredoškolákom..."

Je typom učiteľa, ktorého by sa dalo prirovnať k neveste hodiacej sa do koča, aj do voza. I keď bola po operácii chrbtice a chlapci z jej triedy hrali futbal, rozbehla sa medzi nich. Vedela, že keby nebola hráčom, a súčasne nenápadným rozhodcom, zbytočne by dochádzalo k hádkam, či bola ruka alebo nie. Zatiaľ ani raz nevyriekla také slová ako ´nevládzem, už stačí.´ Aj po spomínanej operácii chrbtice bola šťastná, keď jej zo školy zavolali, nech už neleňoší doma, že treba učiť... "Je pravda, že pedagógovia trpia istou diagnózou, ale, čo už s nami," rozosmiala sa. "Doma sa to chápe, manžel bol tiež učiteľom. Keď sa naraz zišlo u nás hoci aj desať detí, nevadilo mu to. Ani vtedy nie, keď mali tmavšiu farbu pleti ako ostatné."

Veľmi rada spomína, keď v roku 1992 v rámci projektu z Rady Európy boli tieto deti zaškolené v Parku mládeže. Vytvoril sa pre ne celodenný systém, čo znamenalo, že v škole boli od rána do 17. hodiny. Aj obedy mali zabezpečené, aj niekdajšie družiny pre nich fungovali. Tam sa učili na druhý deň na vyučovanie, a tiež všeličo iné, napríklad hygiene. "Bol to dobrý projekt, ktorý rómskym deťom pomáhal. Možno i vďaka nemu sa viaceré dostali na stredné školy a dnes majú maturitu. S niektorými, napríklad s istým Paľkom, sa občas stretnem. Ja vystískam jeho a on mňa, lebo medzi nami je doteraz pekný vzťah."

E. Hyblerová dokázala v triede pochopiť, ak prišlo za ňou dieťa, ktoré sa chcelo "mojkať." "Doteraz mám také dievčatko, na ktorom je priam vidieť, kedy, čo chce. Začne sa točiť okolo stola a stále viac ku mne približovať. Vtedy viem, prišla chvíľa, aby som ju zobrala na kolená, pohladkala, poláskala a pochválila i mamu, ako sa o ňu stará." Učiteľ musí byť spravodlivý, zásadový, ale tiež ľudský a aj dieťa, ktoré nie je práve najvoňavejšie, pritúliť, pohladkať, pochváliť.

Deťom mohla dať po zadku

V jej triede sa nezabúdalo ani na oslavy. S kolegyňou sa prihodilo, že napiekli koláče, niečo i mamy podonášali, a spoločne sa oslavoval MDŽ, Deň učiteľov, Veľká noc či Vianoce. "Boli sme s rodičmi jedna veľká rodina. Dokonca mamy povedali, že ja môžem dať ich deťom i po zadku, lebo keď udriem, vedia, že to bude spravodlivé. Hoci som domov vši i blchy doniesla, nevadilo mi to..." Stále je jej ľúto, že práve Park mládeže, škola, kde sa práca s rómskymi deťmi zvlášť darila, musela ustúpiť gymnazistom zo Šace. A malé deti trpiace rôznymi hendikepmi sa porozhadzovali po školách mesta. "Rómske mamy nemali taký vplyv, aby vedeli udržať to, čo bolo dobré. Ani ja som nič nezmohla, i keď k počerným hlávkam veľmi inklinujem." Ich duše sú podľa pani učiteľky oveľa čistejšie i citlivejšie ako duše detí z lepšie situovaných rodín.

"Keď sme sa dostali k deťom tzv. VIP osobností, tie sú občas neznesiteľné. A to len preto, že rodičia sem-tam škole niečo zasponzorujú, a potom si myslia, že za odmenu by ich deti mali mať všade prím a samé jednotky." Pritom je to podľa učiteľky od rodičov to najhoršie, čo môžu deťom dať. To, že mali známky zadarmo, sa im raz vymstí. Pravda, až v tom naozajstnom živote, kde sú podstatné vedomosti. Nie medzi tzv. podnikateľmi a kšeftármi. "Pri týchto uprednostňovaných deťoch sa opäť musím vrátiť k zásadám, ktoré môj otec spomínal. Párkrát sa mi stalo, že som rodičovi nevychovaného dieťaťa povedala: ´pozrite sa. Vaše dieťa je mojím dieťaťom iba rok, či dva. Potom sa ním nemusím zaoberať. Vám však, keď pri jeho výchove včas nezasiahnete, ostanú oči pre plač po celý váš ďalší život....´

Inú prácu ako učiteľovanie si nevedela predstaviť. I keď to nebola prechádzka ružovým sadom. Každé dieťa bolo a je iné. Dve rovnaké sa nenájdu. Ešte i medzi dvojčatami je rozdiel. Dvojčatá jej zvlášť robili problémy. Mala napríklad v triede chlapcov, Moravákov. Volali sa Pavlíček a Peťáček. "Samozrejme, že som vždy iného oslovila menom toho druhého. Raz mi Pavlíček povedal, ako si ich môžem pliecť, veď Peťáček má krivé nohy. Ani potom som ich nerozoznala, lebo, kým mama ich krivky cez nohavice videla, ja som to nevedela rozlíšiť." Alebo dvojčatá - dievčatá. Povahami odlišné, ale na pohľad rovnaké. Aby sa neblamovala, ktorá je ktorá, obe volala lastovičky. Na to vždy zareagovali, obe pribehli a bol pokoj. Ich však ani mama nevedela stopercentne rozlíšiť. "Z dvojčiat som mávala doslova hrôzu. Jedna mama im však na chrbátiky vyšila menovky a bol pokoj ...´"

Aby E. Hyblerová deťom z rodín, kde nemajú peňazí nazvyš, občas pomohla, jednému dievčatku tajne nosila desiatu, aby nehladovalo. Ostatné deti však pani učiteľku odhalili, pretože sa pozabudla a desiatu zabalila do servítky. "Keď mi to vykričali, odvtedy som jedlo balila do novinového papiera. Aby vyzeralo ako naozaj u nich doma pripravené." Vie sa hnevať na rodičov, ktorí majú na obed v škole doplatiť na deň len dve koruny a ani tie školákovi nedajú. Radšej peniaze pustia dolu hrdlom. S takými sa aj poháda. No kde peniaze skutočne nie sú, tam sama za dieťa zaplatí. O hlade predsa nemôže byť.

Prestávky nepoznala a do kabinetov chodila len po pomôcky. Pre ňu bola vždy podstatná škola a žiaci. Zbierala a doteraz zbiera papier a nosí ho do školy, aby bola vzorom. U lekára, kým prezeral školákovi zuby, aj za ruku ustrachané dieťa držala, aby sa nebálo. Učiteľ musí byť oporou dieťaťa vo všetkom. "Veľmi dobre som si, lebo mala podobné zmýšľanie a cit ako ja, rozumela v ZŠ na Masarykovej s kolegyňou Bibkou Štiriakovou. Je to fantastický človek. Dlhé roky sme spolupracovali. Je potvrdením toho, že i mladý človek si vie so starším porozumieť. Ak chce. Rovnako úžasné vzťahy som mala s kolegyňami v Materskej škole Park Angelinum, kde som pracovala vyše 20 rokov a mala na starosti špeciálnu triedu."

Generácie žiakov, ktorých kedysi Eugénia Hyblerová učila, dnes vodia do školy svoje deti. Volá ich "moje štátne vnúčatá". Do dôchodku odchádzala z Parku mládeže. Za svoje učiteľské povolanie dostala ešte pred rokom 1989 vyznamenanie Zaslúžilý učiteľ. Má ho doma a nehanbí sa zaň. Nech boli časy také alebo onaké, deti bolo treba stále učiť a vychovávať. A ona sa len snažila pripraviť ich do života čo najlepšie.

Alžbeta LINHARDOVÁ

Autor: Svietiť alebo nesvietiť?

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári