žiakom kopy domácich úloh... Dnes však na školské roky nedáme dopustiť a k učiteľom, ktorí sa nám kedysi zdali ako tyrani, sa v spomienkach radi vraciame... Známych Košičanov sme sa opýtali, ako si pri príležitosti Dňa učiteľov oni sami spomínajú na svojich pedagógov...

Humorista Ján Pisančin alias Ander z Košíc nemal školu veľmi rád

Niektorí učitelia ho odhovárali od komedianstva

Ján Pisančin alias Ander z Košíc si na niekoľko svojich učiteľov spomína. "Najmä na triedne učiteľky, tie hádam v pamäti ostanú každému. Musím sa však priznať, že veľmi som školu nemiloval. Nerád som sa učil to, čo sa muselo. A pravda je, že mnohé veci mi boli úplne zbytočné. Len máločo z toho, čo mi dnes treba, som sa naučil v škole. To čo ma nebavilo, to som hneď vypúšťal z hlavy. Čo sa mi zdalo naozaj podstatné, to som si zapamätal. Myslím si, že tie najdôležitejšie veci, ktoré človek v živote potrebuje, tie sa v škole nenaučí. Na tie musí rokmi prísť sám," prezradil J. Pisančin.

Už na škole bolo mnohým učiteľom jasné, že malému Jankovi raz budú patriť divadelné pódiá. "Nejeden učiteľ povedal, že zo mňa vyrastie komediant. To isté tvrdil aj môj otec a mali pravdu... Našlo sa však veľa učiteľov, ktorí ma v tom nepodporovali. Nie že by ma na silu odhovárali, ale začali nad tým špiritizovať a tvrdiť mi, že by to nebolo dobré..."

Našťastie ich neposlúchol a dodnes divákov baví svojim vtipným rozprávaním Andera o patáliách s kamarátom Piťom a ženou Eržou. "Dnes už svojich učiteľov nemám možnosť stretnúť, veď by sa museli dožiť viac ako 90 rokov. Ani na stretnutia zo školy som nemal šťastie. Takmer vždy to vyšlo tak, že keď sme mali takéto stretnutie, bol som kdesi mimo Slovenska na vystúpení. Ale neraz sa mi stalo, že po predstavení za mnou do zákulisia prišli moji spolužiaci, alebo občas aj niektorí z učiteľov. Radosť som mal najmä vtedy, keď prišli za mnou tí, ktorí mi už na škole fandili a držali palce."

Na škole sa veľmi nesnažil herecky prejavovať. Ak aj mali nejaké školské vystúpenie, J. Pisančin v ňom nikdy neúčinkoval. "Učitelia mali vtedy takú predstvu, že v na školských akciách sa môžu prezentovať len tí najlepší žiaci. No a keďže som nepatril medzi tých, ktorí mali výborné známy a teda som nebol ani obľúbencom učiteľov, nenechávali ma na školských akciách hrávať. Možno je to takto aj lepšie. Ja si však myslím, že šikovný herec vôbec nemusel patriť medzi dobrých žiakov. Poznám kopu dobrých hercov, ktorých vysvedčenia určite nepatria medzi tie vzorové..."

Herečka Alena Ďuránová vďačí za veľa učiteľovi z konzervatória P. Hudákovi

Z profesorky sa stala kolegyňa

Ak sa povie - dobrý učiteľ, v mysli herečky, členky činohry Štátneho divadla Aleny Ďuránovej, sa vynorí jej učiteľ na košikom konzervatóriu Pavol Hudák. "Bol to skvelý režisér, ktorý po skočení štúdia réžie učil môj ročník, potom odišiel do Bratislavy. Aj za krátky čas ma však dokázal veľa naučiť. Občas som mala z neho pocit, že je na žiakov tyran, ale on bol len perfekcionista a pedant, ktorý sa snažil naučiť nás čo najviac. Na hodinách nás nútil rozoberať postavy až do špiku kostí, aby sme sa do nich vedeli čo najlepšie vžiť. Jemu vďačím naozaj za veľa," prezradila A. Ďuránová.

Keďže pochádza z Rožňavy, so svojimi vyučujúcimi zo základnej školy sa nemá príležitosť stretnúť. Na druhej strane - učitelia, ktorých stretávala roky na chodbách konzervatória, sa dnes stali jej kolegami. "Ešte zo školy poznám Jožka Úradníka i Roba Šudíka. Oni ma neučili, mojou profesorkou fonetiky však bola Beátka Drotárová. Bola to skvelá učiteľka, ktorú som si obľúbila už na škole. Vždy bola na nás príjemná, veľa nás naučila. Spočiatku bolo pre mňa zvláštne, že sa zrazu stala mojou kolegyňou. Veď to bola pre mňa pani profesorka, ktorú som si veľmi vážila a ktorej som prirodzene na škole vykala. Dnes si však už tykáme a Bea je mojou dobrou kolegyňou a kamarátkou."

Riaditeľka OC Cassovia S. Liptáková by sa na učiteľovanie nedala

Silou vôle menila dvojky na jednotky

Riaditeľka OC Cassovia Silvia Liptáková na učiteľov a školské časy nemá výnimočné spomienky. Skutočný život sa začal, až keď skončila univerzitu. "Dobre si pamätám vari len moju triednu učiteľku na gymnáziu. Bola to pekná elegantná dáma s aristokratickým pôvodom. Obdivovala vznešenosť, múdrosť a nadhľad. Učila francúzštinu a pre mňa bola motiváciou, aby som v štúdiu francúzštiny pokračovala."

S. Liptáková patrila medzi dobré žiačky. Mala jednotky, dvojka sa pritrafila akurát z matematiky a fyziky, tie jej neboli po chuti. Viac bola orientovaná na humanitné ako prírodovedné predmety. Keď sa stalo, že dostala horšiu známku ako jednotku, neplakala. Mala v sebe sebazaprenie a silnú vôľu zmeniť dvojky na jednotky. "Túžba musím čiastočne pramenila zo striktnej výchovy rodičov. Neustále mi vštepovali, že bez univerzitného vzdelania budem v živote nulou. A tiež, že v mojej rodine boli po generácie len vysokoškolsky vzdelaní ľudia, a my so sestrou musíme zachovať tradíciu."

Úloha učiteľa bola za jej čias iná. Škola bola vzdelávacím, i výchovným prostredím a učiteľ mal autoritu. "Dnes školstvo zápasí s finančnými problémami, peniaze preto hrajú väčšiu úlohu ako predtým. Neraz dieťa nie je posudzované podľa schopností a vedomostí, ale, či je otec dobrým sponzorom školy. Ešte šťastie, že na to, aby sa človek uplatnil v živote, len peniaze nestačia."

S. Liptáková by toto remeslo nemohla robiť. Nemá dostatok trpezlivosti. "Neakceptovateľné a nepredstaviteľné by tiež bolo vychovávať deti, na ktoré rodičia nemajú čas alebo im dávajú výchovu typu: "ty môžeš všetko..." I preto je dnes podľa nej úloha učiteľa veľmi ťažká a ľudí, ktorí tomuto povolaniu zasväcujú život, si treba vážiť.

Námestník primátora M. Čečko občas dostal pravítkom po prstoch

Rôzne lapajstvá si nenechal ujsť

Len máloktorý chlapec bol najmä v základnej škole vzorným, iba sa dobre učil a domov nosil samé výborné známky a pochvaly. Námestník primátora Mikuláš Čečko nebol v tom veku výnimkou. Netvrdí, že by bol vyslovene zlým žiakom a lapajom najvyššieho kalibru, ale občas niečo v škole so spolužiakmi musel vyviesť. "Jeden čas boli v móde napríklad kapsle. A tak sme sem-tam nejakú ´búchalku´ položili učiteľovi pod stoličku alebo nenápadne hodili na zem, keď sa prechádzal medzi lavicami. Hlavne v začiatkoch, i keď skôr to bola výnimka ako pravidlo, dostal som kvôli vystrájaniu i pravítkom po prstoch. V kúte som si tiež nejakú chvíľu odstál," spomínal.

"Na hanbe" bol aj s ďalšími chalanmi hlavne kvôli hodine telesnej výchovy. Občas si ju, napríklad, keď sa hral futbal, basketbal alebo volejbal, čo ich zvlášť zaujímalo, predĺžili. Na ďalšiu hodinu potom dobehli s meškaním. Vyučujúcemu sa to, samozrejme, nepáčilo, a tak meškajúcich postavil do kúta. Keď mal veľmi zlú náladu, aj poznámku do žiackej pridal. Veľa vystrájať sa však podľa M. Čečka nedalo, škola vtedy bola predsa len iná, prísnejšia a ráznejšia. "Keďže som dvakrát nemal rád matematiku, fyziku či chémiu, hlavne vtedy, keď mala prísť niektorá z týchto hodín, snažili sme sa niečo vyviesť, aby bola čo najkratšia, a hlavne, aby sa žiadna písomka nepísala." Čo sa týka známok, škála v žiackej i v klasifikačnom hárku bola široká, od jednotiek po pätorky. Tých lepších bolo však viac.

Dnes na školu M. Čečko už len v dobrom spomína. Predstavuje príjemnú časť jeho života. Aj pohľad na vyučujúcich je už len kladný. "Dúfam, že podobne dobre vnímajú aj oni žiačika Mikuláša Čečka," skončil spomínanie námestník primátora.

Peter Veszelits sa na ulici niektorým učiteľom radšej vyhýba veľkým oblúkom

Kto nestál v pozore, mal smolu

Slovenský vodnopólový reprezentant Peter Veszelits má, až na pár výnimiek, vcelku pozitívne spomienky na tých, ktorí mu kedysi vtĺkali do hlavy, že práve ich predmet bude v jeho živote určite najpodstatnejší. "Už je to 18 rokov, čo som zo školy von, a na väčšinu učiteľov v SOU strojárenskom si spomínam len v dobrom. Ale boli aj takí, že keby som ich dnes stretol na ulici, tak radšej prejdem na druhú stranu, alebo aspoň odvrátim zrak."

Napríklad istý učiteľ odborného predmetu. Na jeho hodinách vraj vládla totálna disciplína. "Nastolil ju tak, že vždy išiel odpovedať každý, kto po zvonení na začiatku hodiny nestál v pozore pri lavici. Toho sa bál každý, takže nik radšej neriskoval. Niektorí učitelia totiž vystupovali z pozície sily, že oni bol niekto, a my len obyčajní žiačikovia. K nim sme si radšej nič nedovolili. Vtedy sa v škole veľmi vystrájať nedalo, žili sme v inej dobe ako dnes."

Medzi tými, čo sedávali za učiteľskou katedrou boli najmä takí, ktorí utkveli v Petrovej pamäti iným spôsobom. "Zopár ľudí som mal veľmi rád, a tých bolo oveľa viac ako postrachov. Napríklad naša triedna učiteľka Partilová, s ktorou sme mali technické kreslenie. Nebol to príliš obľúbený predmet, ale ona nám ho vedela spríjemniť. Alebo ruštinár Tomský, to bol správny chlap. Na jeho hodinách bolo super, aj tú ruštinu sme vedeli, lebo sme z nej maturovali. A určite nezabudnem na telocvikára Matejovského či majstra odborného výcviku Forgáča. Pri nich sa aj dnes veľmi rád pristavím a porozprávam, pospomíname na školské časy."

Krasokorčulirke Jacqueline Belenyesiovej pri maturite všetci pomáhali ako sa dalo

Do školy občas chodila s plačom

V živote slovenskej reprezentantky v krasokorčuľovaní Jacqueline Belenyesiovej hrajú učitelia a profesori stále aktívnu úlohu, lebo 21-ročná Košičanka popri skokoch a piruetách "drví" aj vysokú školu. Charakterizovať tých, s ktorými stojí zoči-voči na skúškach, by preto nebolo z jej strany príliš taktické. "No na učiteľov zo základnej školy si spomínam len matne, veď som bola ešte malá," smeje sa účastníčka európskych i svetových šampionátov. "Až do 7. ročníka som chodila na Furču, potom som prešla na Mier, lebo kvôli tréningom som mala bližšie na štadión. Veľmi rada som mala svoje triedne, pani Hrnekovú či Vaňovú. Mali pre mňa pochopenie, boli totiž zároveň mojimi trénerkami. Väčšinou sme mali staršie učiteľky, ale museli ich nahradiť mladé, lebo to nezvládali s chlapcami - pubertiakmi."

To pochopenie mala aj na strednej škole, veď chodila na Športové gymnázium. S väčšinou profesorov sa dalo vyjsť, ale boli aj predmety z ktorých išiel des a hrôza. "Napríklad dejepis. Niežeby som sa ho nerada učila, ale profesor Prezbruchý bol strašne prísny. Ale musím povedať, že zároveň aj dobrý. No toho predmetu som sa kvôli nemu vždy bála. Alebo taká matematika. Bohvieako mi nešla, preto som tie hodiny nemala rada, ale profesor Weinwurm ma vcelku chápal a vedel, že toho mám s tréningami veľa. Taká bola síce väčšina učiteľov, ale boli dni, keď som išla do školy so strachom a plačom, najmä keď som nestíhala úlohy. Pri maturite však boli všetci učitelia akýsi iní, zmenení, a pomáhali ako sa dalo. Takže, keď majú ten sviatok, každému z nich želám všetko najlepšie."

mat, lia, kid

Autor: Svietiť alebo nesvietiť?

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári