Herečka a hudobníčka Iva Bittová je rada, že aspoň jeden z dvoch synov kráča v jej šľapajách

Ak nemá pri sebe svoje husle, akoby jej chýbala časť telaHerečka a hudobníčka Iva Bittová ponúkla nedávno v Dome umenia košickému publiku koncert,

Ak nemá pri sebe svoje husle, akoby jej chýbala časť tela

Herečka a hudobníčka Iva Bittová ponúkla nedávno v Dome umenia košickému publiku koncert, v ktorom predviedla svoje majstrovstvo v hre na husle, svoju hravosť v speve a chuť improvizovať v muzike. Pred tým, než vyšla na javisko, si našla čas na krátky rozhovor, v ktorom nám prezradila, že na poli hudby už má svojho následovníka...

Na turné Solo in koncert po slovenských mestách sa vybrala preto, že v kalendári sa jej objavilo pár voľných termínov... "Na Slovensku mám dobré zázemie, na koncertoch je tu vždy úžasná atmosféra. Tentoraz som sa rozhodla ísť hrať aj do menších mestečiek, lebo netuším, kedy sa mi podarí znovu sa sem vrátiť," vysvetlila I. Bittová. Súvisí to zrejme aj s jej rozhodnutím odsťahovať sa na istý čas do USA a tam pracovať. "Nechcem veľmi o tom hovoriť. Každopádne sa budem sanžiť vracať k slovenským poslucháčom. A či to bude návrať z ďaleka alebo z blízka, to je predsa jedno, nie?"

I. Bittová sa narodila na Morave a žije v Brne. Srdcom je Moraváčka, príslušnosťou ostala Českoslovenkou... "Dodnes sa mi nepodarilo samej sebe vysveliť, že naše krajiny sa rozdelili. Dúfam, že vstupom do Európskej únie sa to aspoň čiastočne vrátilo do pôvodných koľají. V každom prípade - moja mama bola Moraváčka a otec Slovák, takže Slovensko vnímam ako súčasť môjho rodného kraja. Zvláštne pre mňa je aj to, že pre poslucháčov na Slovensku som akási vzácnejšia, zahŕňajú ma svojou priazňou. Na druhej strane - ja mám pocit, ako keby som mala väčšiu časť srdca tu než v Čechách... Mám totiž rada to publikum, ktoré prejavuje svoje emócie. A slovenské publikum také je. Rovnako ako napríklad Talianske..."

I. Bittová v tomto môže naozaj porovnávať, veď vypočuť si ju mali ľuďia možnosť v mnohých kútoch sveta. "Ťažko mi je však povedať, kde sa mi spieva najlepšie. Asi to nazávisí od zemepisu, skôr je pre mňa dôležité, aby sa v publiku premiešali generácie a aby medzi divákmi sedeli i takí, ktorí sú na muziku odborníci. Som však vďačná za každého nového poslucháča, najmä za toho, kto moju muziku ešte len začína objavovať. Som vďačná za to, že som už mala príležitosť koncertovať kde-tade po svete. Najväčším úskalím toho však začína byť cestovanie - už ma to dosť unavuje. Snažím si plánovať život tak, aby som viac hrala, než sedela v lietadle..."

Cestovanie lietadlom jej nedáva príležitosť "zafidlikať si". Vlakom však áno. "Neraz sa mi stalo, že som sa utiahla do prázdneho kupé, vzala husle a hrala som. Vlak na trase Brno - Praha je na to ideálny..." Práve preto práve pri cestovaní vyhľadáva samotu. "Za tie roky je pre mňa cestovanie rituálom, pri ktorom sa snažím čo najlepšie využiť čas, rozmýšľať v pokoji o veciach, ktoré sú dôležité. Moja myseľ sa stále viac a viac utieka k muzike, čím ďalej tým viac som zakliata v hudbe... Popri tom sa snažím sama si manažovať svoje účinkovanie. Aj keď sú veci, pri ktorých občas narazím na problém, naučila som sa robiť všetko s potešením."

Najväčším potešením pre I. Bittovú vždy ostane možnosť vziať do rúk husle a hrať... "Husle ma dotvárajú. Sú súčasťou môjho tela, bez nich by som bola neúplná. Na druhej strane - musím byť duševne pripravená na to, že sa môže stať, že husle nebudem môcť vziať do ruky. Ak by k tomu došlo - veď úrazy sa stávajú kadejaké - nesmiem dovoliť, aby mi to spôsobilo priveľkú duševnú ujmu. Snažím sa udržiavať sa v takej fyzickej kondícii, ktorá by mi dovolila hrať čo najdlhšie. Husle mi totiž dávajú veľmi veľa."

Aj keď sa prirodzene obáva sitácie, ktorá by jej znemožnila hrať, nijako špeciálne sa nesnaží vyvarovať úrazom... "Viete ako to je - čím viac by som sa snažila čo najviac eliminovať riziká, tým skôr by som k nejakému úrazu prišla... Mám veľkú záľubu vŕtať sa na záhradke v hline, takže som sa musela naučiť používať rukavice. Pritom pre mňa bolo veľmi dôležité cítiť hlinu v rukách, lenže takto je to lepšie... Musím si totiž uchrániť ruky, aby boli pripravené cvičiť, koncertovať..."

Cvičí každý deň

Aj napriek tomu, že sa hre na husle venuje od malička a patrí bezosporu medzi vynikajúce inštrumentalistky, každý deň cvičí. "Denne cvičím štyri až päť hodín. Je to moja pracovná doba - ako niekto chodí do práce, ja hrám. Ráno mávam najviac energie, cvičím celé dopoludnie."

Prvý krát chytila do ruky husle ako malé dievčatko, no vrátila sa k nim až ako zhruba 20-ročná. V tom čase už účinkovala v Divadle na provázku. "Bola som presvedčená o tom, že nechcem byť herečkou, aj keď som bola vďačná, že som dostala príležitosť hrať v takom úžasnom divadle. Nastala u mňa nespokojnosť, utiekala som sa k husliam. Byť herečkou ma nemotivovalo do ďalšej práce. Pre husle som sa rozhodla v čase, kedy na ne prestal hrať môj otec. Bol chorý a už sa nemohol zaoberať hudbou a ja som vedela, že práve hudba bola u neho najdôležitejším motívom pre život. Keď odišiel z tohto sveta, povedala som si, že je mojím poslaním pokračovať za neho. Dnes viem, že tak ako našiel otec nasledovníka vo mne, ja mám následovníka v synovi Toníkovi. Občas je pre mňa ťažké nútiť ho cvičiť, ale už sme si našli spoločnú cestu a aj keď má len 15 rokov, je si istý, že chce byť muzikantom."

Práve pri snahe primäť syna k tomu, aby sa venoval husliam, si uvedomila, že je presne v take istej situácii, v akej bola pred časom jej mamka... "Spomenula som si na to, s akou nechuťou som cvičila, ako ma mama nútila... Pre rodiča je to nevďačná úloha, lenže ja u Toníka vidím veľký talent a nechcem dopustiť, aby ho zahodil. Je dosť možné, že v dospelosti by mi to vyčítal." So synom sa už spolu postavili na jedno pódium. "Zahrali sme si v Rakúsku na koncerte, budeme spolu hrať na jednej akcii pre deti v Terchovej a v lete nás čaká duet v Amerike. Po prvom spoločnom koncerte som na neho bola veľmi pyšná. Mám radosť, keď vidím, ako mu to ide. Obohacuje to aj našu spoločnú komunikáciu, sme si bližší..."

Aj starší syn Matúš má k hudbe blízko, na pódiá ho to však neláka - študuje právo. "Rád hudbu počúva, no má v sebe veľký ostych. Ako dieťa hrával na klavír i spieval, no ak mu dnes poviem, aby čosi zaspieval, hanbí sa... Práve on mi pred časom povedal, že je mu ľúto, že som sa nepokúšala udržať ho pri hudbe a pri klavíri aj ako staršieho. V tom čase som však veľa cestovala, nebolo to jednoduché. Pri Toníkovi mám viac možností sa mu venovať a vysvetliť mu, že je to dôležité, aj keď jemu samému sa do cvičenia nechce..."

To, že sa deťom nechce tráviť cvičením hry na nástroj celé hodiny, chápe. Sama bola taká istá. "Bránila som sa. Väčšina detí uprednostní hru vonku s kamarátmi pred trojhodinovým hraním na husle či klavír. Problém je podľa mňa v tom, že už od začiatku je to len o drile. Malo by to však byť o hre, o improvizácii... Treba zmeniť prístup učiteľov."

Triasla sa ako osika

V čase, keď si husle definitívne získali srdce I. Bittovej, sa musela potrápiť s iným problémom - trémou. "Doslova sa mi klepali nohy a keď som mala vyjsť na javisko, triasla som sa ako osika. Keď som však už začala hrať v divadle, pomohlo mi to zbaviť sa trémy, dokonca mnohí kolegovia o mne hovorili, že nemám žiadnu trému. Občas sa však týmto pocitom rozkázať nedá. Vždy sa teším na koncert a keď si uvedomujem dôležitosť miesta, kde hrám alebo príležitosti, tak cítim väčšiu zodpovednosť a zvýšenú pozornosť. Možno je to istý druh trémy. Snažím sa však pripúšťať si len tie pocity, vďaka ktorým mám z hrania na husle potešenie."

Aj keď pred časom prišla na to, že byť herečkou nie je to, po čom túži, sporadicky sa ňou stáva. "Už 25 rokov nehrám v divadle, občas však prijmem ponuku na film. Zvyčajne je to však úplna náhoda, sama filmovanie nevyhľadávam. Tak tomu bolo i pri filme Želary. Prečítala som si scénar, páčil sa mi, tak som súhlasila. Rovnako je to i v prípade filmu Tajnosti režisérkzy Alice Nellis, ktorý sme nakrútili minulé leto a premiéru bude mať v Čechách teraz v máji." Zahrala si v ňom hlavnú úlohu - postavu Júlie. "Je to príbeh jedného dňa. Počas neho Júlia urobí veľa dôležitých rozhodnutí o tom, kam by sa mal ďalej uberať jej život. Nevie totiž, čo chce od života, kam by sa chcela uberať. Spraví preto dôležité kroky na to, aby mohla začať úplne nový život."

Skutočnosť, že sa I. Bittovej v živote strieda nakrúcanie filmov s tvorbou hudby a koncertovaním, jej nanajvýš vyhovuje. "Na druhej strane - nesmie byť toho príliš veľa. Film som nakrútila v lete, potom som sa sústredila na premiéru opery Don Juan, kde som stvárnila Elvíru, teraz som sa sústredila na koncerty... Je príjemné, ak sa žánre, v ktorých sa pohybujem, striedajú. Nie je to však také, že by som si pri ich striedaní potrebovala vyčistiť hlavu od toho predchádzajúceho. V mojom živote sa tak striedajú, že by to ani nešlo..."

Rovnako ako nerozdeľuje hudbu na žánre, neoddeľuje od seba hru na husle a spev. "Podľa mňa je hlas rovnocenným hudobným nástrojom. Navyše - pre mňa tvoria husle a hlas jeden celok." S husľami i hlasom rada experimentuje. Divákov na koncertoch neraz prekvapí tým, čo sa jej darí z týchto nástrojov vylúdiť. "Rada prekvapujem samu seba. Práve to ma na hudbe najviac baví - bohatosť zvukov. Husle vás nútia k disciplíne - ak na ne prestanete cvičiť, nahnevajú sa a vrátia vám to. Ale ak ste pre ne dobrým partnerom, odmenia sa vám. Vždy keď cítim, že som hráčsky v dobrej forme, podarí sa mi v hre na husle nájsť nové rozmery, nové formy zvuku. To isté je i so spevom. Preto u mňa hudba nikdy nebude uzavretá - kým budem hrať, stále bude čo objavovať a čo nové vytvárať..."

Aby ju jej husle nesklamali, venuje im aj patričnú starostlivosť. "Síce ich nehýčkam, ale starám sa o to, aby boli v dobrom stave. Mením im často struny, robím veci, ktoré je treba... Keď kamsi cestujem a nemám ich pri sebe, cítim sa, ako keby mi chýbala časť môjho tela," dodala.

Dátum narodenia: 22. júl 1958

Znamenie: Rak

Miesto narodenia: Bruntál

Rodinný stav: slobodná, dvaja synovia

Relax: záhradka

Filmografia:

2007 Tajnosti

2003 Želary

1991 Neha

1988 Mikola a Mikolko

1982 Únos Moravanky

1978 Balada pro banditu