Predstavujeme košického architekta Ing. arch. Štefana Pacáka, ktorého extravagantné stavby sú známe aj v zahraničí

Navrhol prvomájové tribúny na Strahove i zlaté fontány pre arabských šejkovMy, Košičania, hovoríme o svojom meste ako o najkrajšom na Slovensku.

Navrhol prvomájové tribúny na Strahove i zlaté fontány pre arabských šejkov

My, Košičania, hovoríme o svojom meste ako o najkrajšom na Slovensku. Zamysleli sme sa nad tým, kto v skutočnosti modeluje jeho tvár a kto sú tí, čo výrazne ovplyvnili terajšiu jeho podobu? Ing. arch. Štefan Pacák je jedna z najvýznamnejších osobností košickej architektúry. Naše mesto ovplyvnil doslova viditeľne. Každý Košičan predsa pozná modernú Steel Arénu, presklenú Tatrabanku či vysokánsku budovu bývalej Priemyselnej banky. Tieto diela vynikajúceho architekta Štefana Pacáka sú známe, ale jeho zaujímavý životný príbeh a názory pozná málokto...

Pracovné priestory, kde sme sa s architektom stretli, boli pestrofarebné. Žiaden luxus, ale vkusné. Vládla tam pracovná atmosféra, a mladí ľudia, ako v ateliéri. Meno Š. Pacáka je v Košiciach pojem, tak sme sa trochu obávali. Očakávali sme vážneho a namysleného pána v obleku, ktorý nesie pod pazuchou kopu zrolovaných výkresov. Tento architekt však vyzeral ako "normálny človek", ba dokonca mal oblečené rifle a vyťahané tričko. Jeho strapaté vlasy tiež nesvedčili o vysokom spoločenskom postavení, ktoré má, a už vôbec nie o tom, že jeho klienti, ktorým navrhoval domy, sú tí "naj". Samozrejme, myslíme tých najbohatších. Výzor večného študenta si pravdepodobne osvojil počas dlhoročného štúdia, kedže má ukončené dve vysoké školy.

"Študoval som v Prahe," spomína. "Prvá bola fakulta architektúry na ŠVUT-ke, a potom Škola architektúry na Akadémii výtvarných umení. Trochu som si predĺžil mladosť (smeje sa). Ale teraz vážne. Zásadná vec bola, že to bol jediný spôsob ako sa vyhnúť Stavoprojektu. Bol to ´socikovský´ podnik. Ako absolvent akadémie som sa stal slobodným architektom na voľnej nohe. To som vždy chcel. Čo som si v detstve vymyslel, sa mi splnilo. Stále som sa hrabal v knihách o umení, kreslil som a maľoval. Umením som žil. Samozrejme, že som hral aj futbal ako každý chlapec, ale vždy som chcel byť architektom."

Traduje sa, že najšikovnejší študenti si zarábajú už na škole. Socialistický režim síce neponúkal také možnosti, ako sú k dispozícii dnes, ale študentské fušky sa robili aj vtedy. Obzvlášť, keď ambiciózny slovák študoval v Prahe. "Makal som od prvého ročníka. Bol som zároveň architekt, kotolník aj premietač v klube architektov. Domov som chodil raz za štyri mesiace, pomaly raz za pol roka. Ostatní prváci, Česi, chodili domov každý víkend. Ja som ostával na internáte s tretiakmi a štvrtákmi. Boli sme kamaráti, ktorí mali spoločné kšefty. To oni mi dávali prácu. Robili sme všetko možné, napr. úpravu prvomájovej tribúny na Strahove. Pre arabských šejkov sme robili zlaté fontány a všeličo iné. Bral som to ako školu. Dodnes tvrdím, že som sa naučil viac biznisom mimo školy ako priamo tam. Aj mojím študentom odporúčam chodiť po ateliéroch a makať," s úsmevom vysvetľuje bývalý študent, dnes vysokoškolský pedagóg.

V minulosti boli Košice známe umelecké centrum. V prvej polovici minulého storočia tu žilo a tvorilo nemálo výrazných umeleckých osobností. Jakoby, Nemčík, Bukovinský, Lofler, Eckerdt či excelentný predstaviteľ socialistickej moderny Ján Máthé. Táto pre Košice špecifická tradícia takmer zanikla počas socializmu. Vládol pragocentralizmus, ale aj Bratislava sa stala sídlom dobrých výtvarníkov. Tí z "veľkého sveta" odmietali východoslovenských umelcov akceptovať. Jeden z dôvodov, prečo všetci ostávali v Blave alebo v Prahe bolo školstvo. Štefan Pacák si to dobre uvedomuje, a preto učí na Fakulte umení TU v Košiciach. Vlastné skúsenosti ho primäli vychovávať novú košickú generáciu dizajnérov a architektov.

"Mám firmu, zamestnancov, fakt veľa práce a kopec stavieb... Môže to vyznieť ako klišé, ale podľa môjho názoru odovzdávanie toho, čo som sa za 25 či 30 rokov praxe naučil, je základná povinnosť. Tak to pociťujem. Prečo? Z bratislavskej školy, kde študovalo 100 až 200 architektov sa do Košíc vrátili možno traja. Tým mesto desiatky rokov trpelo. Jediná šanca bola otvoriť umelecké školstvo. Košice a umenie patria k sebe."

Pacákov rukopis bol v Košiciach viditeľný dávno pred príchodom "slovenskej demokracie". Programovo sa vyhýbal socialistickej uniformite. Ako sám hovorí, nechcel kresliť paneláky. Jeho tvorivosť neprerušila ani povinná vojenčina. "Prvú veľkú stavbu som realizoval počas vojenčiny v Čechách. Bola to košická Ázijská reštaurácia, terajšie Rokoko. Tú som robil ja na vojne (smiech). Kreslil som po nociach. Potom som sa obliekol do civilu, a išiel som na stanicu. Tam som to dal sprievodcovi, ktorý výkresy doviezol do Košíc, kde sa podľa nich ázijská stavala."

V dobe, keď sa stavba realizovala, Česko-slovensko-čínska družba na čas akosi nefungovala. Architekt Pacák pôvodne nazval stavbu Čínska reštaurácia, ale stranícky výbor tento názov neschválil, preto Ázijská. Navyše nebola prístupná žiadna odborná literatúra popisujúca čínsku a vôbec starovekú orientálnu kultúru. Dostali ste sa akurát k detskej encyklopédii, kde bola Čína opisovaná ako náš spojenec a priateľ. Pri projektovaní stavby s ázijskými prvkami to asi nestačilo. Aj vtedy sa Ing. arch. Pacák vynašiel. V Prahe kontaktoval špičkového odborníka, PhDr. Oldřicha Krále. Bol šéfom národnej orientálnej zbierky. Aj vďaka nemu viseli v košickej Ázijskej reštaurácii originály z 15-16. storočia, ktoré boli z pražských antikvariátov.

Úspešné štúdiá a vojenčina začínajúceho architekta skončili. Musel sa rozhodnúť medzi Prahou a Košicami, v ktorom meste ostane žiť. Rozhodol sa pre Košice. Čudné, veď Praha je nádherné veľkomesto. Určite tam mal množstvo pracovných príležitostí, ale aj väčší konkurenčný "piesoček". "Nešlo o piesočky. Keď sa o to jedná, v Prahe bol lepší. Vtedy nebol medzi Prahou a Košicami taký rozdiel. Tam som mal biznis, tu som mal biznis. Rozhodoval som sa predsa, kde budem žiť. Z tohto hľadiska boli Košice lepšie. Mám ich rád, pochádzam odtiaľ. Je tu normálnejší život. V rámci mesta sa dostanem kam chcem za pár minút. Tu denne vybavím sto vecí. V Prahe tri. Aby som spolupracoval s Čechmi, nemusím bývať v Prahe."

To je pravda. S českými priateľmi spolupracoval aj tesne po revolúcii v roku 1989 na múzeu Andyho Warhola v Medzilaborciach. Košický architekt tam musel improvizovať. Pôvodne navrhoval, aby múzeum urobili zo starej pošty. Na to bolo potrebných 30 miliónov korún. Bohužiaľ, peniaze neboli, a nakoniec sa celá stavba zrealizovala za necelých 400 tisíc korún. Prestavali interiér práve dokončeného kultúrneho domu. Američania mali podmienku, že ak oni dávajú Warholove diela, Slováci majú dať priestory. Tak sa to vyriešilo po slovensky.

Kvôli projektu Steel Arény Ing. Pacák precestoval európske, kanadské a americké štadióny. Pred 15 rokmi bolo podobných stavieb málo. V súčasnosti sa štadióny robia, ako polyfunkčné haly, kde sa okrem športu organizujú aj koncerty alebo výstavy. Investor zvolil šetrnú variantu, na pôvodný nosník sa naprojektovala terajšia podoba. Atypická strecha nafúkla objem veľkolepej stavby. Tím architekta Ing. Pacáka pracoval na projekte s prestávkami 15 rokov. Stále sa voľačo menilo, vylepšovalo a opravovalo. Vážnym dôvodom pre zmenu projektu bol teroristický útok na Newyorské dvojičky, lebo 11. september 2003 zmenil bezpečnostné normy verejných stavieb na celom svete. Pred atakom teroristov sa vchody a východy bežne situovali po všetkých stranách štadiónov. V súčasnosti je vstupov menej a sú umiestnené v prednom čele haly.

Atypická a neprehliadnuteľná je aj Tatra banka na Štúrovej ulici. Sklenená architektúra neruší celkový kolorit frekventovanej ulice. Podľa projektu malo byť pred budovou banky vysadené množstvo zelene, to sa však nezrealizovalo. Investor odmietol priestor priečelia zveľadiť rastlinami z dôvodu údržby. Kvôli zeleni, ktorá pôvodne mala rásť pred bankou, je budova do ulice zasunutá viac ako susedné stavby. Aj napriek tomu dostala sklenená Tatra Banka hlavnú cenu v súťaži "Stavba Roka 2000". Prestížnou cenou bola patrične odmenená tvorivá práca Ing. Štefana Pacáka, a jeho spolupracovníkov.

Časopisy kazia vkus

Dobrá architektúra je nadčasová. Stavba rodinného domu, prestavba bytu, alebo víkendová chata je pre väčšinu ľudí životná investícia. Investujeme do stavby, ktorú budeme užívať roky, časť života preto má byť nadčasová. Moderná aj po desiatich rokoch, s tým, že ďalšie desaťročie bude fungovať podobne. Dizajnovo a vizuálne nadčasovo.

V dnešnej dobe si domy dávajú stavať aj ľudia, ktorí majú dosť peňazí, chýba im však dobrý vkus, invencia alebo kultúrnosť. V takom prípade majú šťastie ak natrafia na vynikajúceho architekta. Excelentný je aj náš "hrdina". Jeho extravagantné nápady stavbu často skomplikujú, ale výsledok stojí za to. "Ak sa na niečo dám, musí to byť dialóg. Trochu ustúpim ja, trochu klient. Väčšinou je to on, ktorý ustupuje, dá si poradiť. Každý má svoju predstavu a v princípe je modifikovateľná. Nemyslím si, že architektúra je móda. Neznášam to, že ak tento rok letia zelené obklady, tak budem dávať zelené obklady. Ja to nikdy nerobím. Klientom stale tvrdím, že časopisy ničia vkus."

Veľa vecí je krásnych osobitne, nemusia byť pekné, ak sú spolu. Architektúra je spájanie rôznych detailov, ktoré majú nejaký súzvuk, ktoré nejakým spôsobom spolupôsobia. "Žijeme v priestore, kde sa normálna architektúra desiatky rokov nerobila. Takže ja nič nezazlievam ľudom, ktorí sa ku slušnej architektúre nevedia dostať. Estetika a krásno nikoho nezaujíma, a potom to tak vyzerá. Pri stavbe veľa závisí od investora, ten by mal byť kultivovaný. Nekultivovaný investor môže spôsobiť to, že okolo nás sú postavené hrôzy a nie architektúry. Napríklad, bola súťaž na kostol na sídlisku Nad jazerom. Terajší kostol zvíťazil preto, lebo sa mu na modeli blyšťala zlatá strecha. Páčila sa obyvateľom sídliska..."

Škoda. Kostol z dielne Š. Pacáka by bol úžasný a na Slovensku jedinečný. Zámer bol postaviť sakrálnu stavbu v tvare obetného stola. Zadné a predné čelá kostola mali byť sklenené. Na streche mal byť kláštor s nádvorím a záhradou vo výške okolitých panelákov. Nádhera, ktorá sa nepostavila. Vznikla v hlave architekta s veľkým A, Štefana Pacáka.

Do slpčeka sa podtlačou

Stavby pre šport a rekreáciu

Aqua city, Poprad

Steel Aréna, Košice

Kúpele-Spa Ciudad Balnearo Lago Salinas- Toreviacha, Španielsko

Léčebné centrum sv. Markéty, Prachatice Česká republika

Zdravotníctvo sociálne služby a školstvo

Želazničná nemocnica s poliklinikou, Košice

Nemocnice u sv. Jána Křtitele, Praha Česká republika

Clinica San Teodoro, Sardínia

Centrum pre hendikepované deti, Košice

Detský domov, Kamenica