Je až neuveriteľné, aké množstvo aktivít v prospech mesta a občanov zvládali učitelia

Karol Murgaš založil gymnázium na Kováčskej a Ján Kresz Hornouhorskú sporiteľňu

Učitelia v marci 1922 nemali Deň učiteľov, hoci bolo v Košiciach veľa skvelých príslušníkov tohto povolania. Pripomeňme si jedného z nich - Karola Murgaša (1881 - 1925), riaditeľa reálneho gymnázia na Kováčskej ulici, kde má aj pamätnú tabuľu.

Rodák z B. Bystrice, premonštrát, rím. kat. kňaz, profesor matematiky a fyziky, od roku 1906 v Košiciach. Vyučoval aj hudobnú teóriu a cirkevný spev, viedol žiacky spevokol. Mal množstvo aktivít, napr. prednášky z oblasti prírodných vied osvetových spolkoch a na školách, bol členom mestského zastupiteľstva, preložil do slovenčiny učebnice matematiky a fyziky. V roku 1919 organizoval ako riaditeľ slovenské štátne gymnázium a mimo školy vplýval na oživenie slovenského národného povedomia a kultúrneho života v Košiciach.

Ako zástupca školstva sa zúčastňoval aj na zhromaždeniach rôznych spolkov, kde aj vystúpením vyjadril svoj názor. Zachovalo sa jeho úvodné vystúpenie na stretnutí živnostníkov a obchodníkov v Košiciach z marca 1922, kde sa dohodli na založení pobočky Obchodníckej jednoty československej s ústredím v Brne. Z vystúpenia vyberáme: "Keď hľadíme na obchodníctvo ako na sústavu konajúcu kolovanie krvi v národnom tele, hlavnú tepnu, vytryskajúcu zo srdca národa a rozptýliacu sa na tisíce vetiev, rozbiehajúcich sa až do najmenšieho palčoka, keď hľadíme na priemysel ako na národné svaly, ktoré vzbudzujú rešpekt v iných národoch, ako by nejasať radosťou! To znamená v mojich očiach, tu, na najzanedbanejšom východe, liečenie najnutnejšieho úda národného tela."

Intervencia za gymnázium v Revúcej

V tom čase sa v Košiciach pripravovali členovia Zemského učiteľského spolku na valné zhromaždenie v Žiline. Spolok oficiálne požiadal Ministerstvo školstva a osvety, aby vyhovelo žiadosti obyvateľov Revúcej o riadenie piateho ročníka slovenského gymnázia v ich meste, pretože študenti, ktorí v roku 1922 dokončia štvrtý ročník, nebudú môcť pokračovať v štúdiu. V tejto veci intervenovali od župana po ministra, senátor Daxner, spisovateľ Július Botto, nakoľko išlo o jedinú slovenskú školu v Gemeri.

Učiteľ a novinár Ján Kresz

V košickej miestnej tlači, v spoločensko-hospodárskom týždenníku Kassai Hirlap, v novinách Kaschauer Zeitung, v ústrednej tlači v rokoch 1887 - 1910 sú uverejnené články podpísané značkou K. J. alebo celým menom Ján Kresz. Patrí k osobnostiam školstva, novinárstva a komunálnej politiky v Košiciach (narodil sa r. 1843, zomrel r. 1912).

Začínal ako učiteľ v Gelnici a od roku 1868 pôsobil v Košiciach, najprv na ev. a. v. ľudovej škole. Po zvolení do mestského zastupiteľstva zasahoval do hospodárskych vecí mesta ako člen správy Hornouhorskej stavebnej spoločnosti, zakladateľ Hornouhorskej sporiteľne a riaditeľ Korunovej banky, iniciátor výstavby víl na Bankove a riaditeľ študentského hotela - nocľahárne, ktorú aj zriadil. Je až neskutočné, ako v tomto čase mohli vtedajší mestskí činitelia zvládať množstvo aktivít osožných pre mesto a jednotlivé skupiny obyvateľov, ktoré potrebovali pomoc či už finančnú alebo existenčnú vzhľadom k získaniu kvalifikácie a zamestnania. Kresz organizoval vzdelávacie kurzy pre robotníkov, pracoval pre Ligu na ochranu detí a bol pokladníkom spolku na zriadenie detskej nemocnice v Košiciach, ktorá bola veľmi potrebná a prostriedky na jej stavbu sa získavali zo zbierok dobrovoľníkov a spolkov. Založil aj Ľudovú knižnicu, zapojil sa do boja o zriadenie univerzity v Košiciach ako člen komisie pre výstavbu divadla aj ako zodpovedný redaktor týždenníka Kassai Hirlap písal o dôležitosti týchto inštitúcií pre kultúru a v ústredných denníkoch publikoval svoje názory a postrehy s kultúrnou a hospodárskou problematikou. Štrnásť rokov bol hospodárskym spravodajcom Košíc a až do dôchodku riadil Družstvo remeselníkov pri Živnostenskom spoločenstve.

Keď vtáčika lapali, pekne mu spievali, predvolebné sľuby, z ktorých splnili jediný: novú nemocnicu

V polepšovni operovali a v nemocnici s babskou školou šéfoval doktor Frankenstein

Rok 1923 bol pre Košice a celú Košickú župu významný. Bol to rok, v ktorom sa uskutočnila udalosť, na ktorú sa pripravovali politické strany a občania očakávali od nej splnenie sľubov ako odmenu za podporu vo voľbách. Podľa oficiálneho hodnotenia v tlači sa v Košiciach "dosiahlo veľké víťazstvo štátotvorných strán a v Košickej župe 75 percent, z toho Republikánska strana zemědelského a maloroľníckeho ľudu 60 percent". Košičanov zaujímalo splnenie sľubov, ktoré by zlepšili životné prostredie, bývanie, zdravotnícku starostlivosť a dokončenie túžobne očakávanej štátnej nemocnice. Vedenie mesta nezostalo v hanbe a čo sľúbilo, to splnilo: nemocnica bola dokončená a bolo postarané aj o nemajetné matky a ich deti.

Výsledky volieb

"V okrese Košice získali štátotvorné strany 55 percent obcí a v Košickej župe 70 percent. V okolí Košíc boli výsledky volieb lepšie, ako v samotnom meste" - písali denníky. Pre zaujímavosť uvedieme jednotlivé strany, počty hlasov, ktoré získali a počet mandátov: Československá strana socialistická - 2 002 hlasov, 4 mandáty, Legionársko-vojenská - 1 265 hlasov a 2 mandáty, Národno-demokratická a reformovaná strana - 1 789 hlasov a 4 mandáty, Slovenská ľudová strana - 2 246 hlasov a 5 mandátov, Komunistická strana - 5 129 hlasov a 11 mandátov, Maďarská strana kresťansko-sociálna - 6 052 hlasov a 13 mandátov, Maďarsko-nemecká sociálna demokracia - 553 hlasov a 1 mandát, Miestna židovská strana - 929 hlasov a 2 mandáty, Meštianska strana maďarská - 800 hlasov a 1 mandát, Demokratická strana židovská - 707 hlasov a 1 mandát. V Prešove získala sociálna demokracia 2 mandáty, agrárnici 3, ľudová strana 4, Kresťansko-sociálna 10, komunisti 9, národní socialisti 2, Občianska židovská strana 2. Až po mesiaci bolo v Košiciach zasadnutie mestského zastupiteľstva, ktoré malo zvoliť mešťanostu a jeho dvoch námestníkov. Mešťanostom Košíc sa stal Dr. Pavol Novák, jeho prvým námestníkom Dr. Smrž a druhým Dr. Polák.

Po voľbách sa občania Košíc sťažovali na plané predvolebné sľuby politických strán. Na plagátoch počas kortešačiek sľubovali starostlivosť o zdravie voličov, o čistotu mesta. V najväčšom parku - Sokolskom sade - pri stanici zametači tak vírili prach metlami, že sadal na ľudí, na potraviny v bodegách pri stanici, na lavičky. Delegácia voličov navrhovala magistrátu, aby dali pokyn zametačom využívať aj verejnú studňu v parku, aj to, aby na poriadok na Hlavnej dozerali policajti. Zato však splnilo sľuby mesto, že v septembri otvoria novú košickú štátnu nemocnicu.

Nevídané pohodlie

Stalo sa tak deň po voľbách, 17. septembra 1923. Budovy, ktoré v súčasnosti stoja v areáli nemocnice na Rastislavovej ulici, postavili ako vzorové pred 74 rokmi - Rastislavova sa vtedy volala Bercényiho. Do nových pavilónov sa presťahovala štátna nemocnica z Komenského ústavu. Ich kapacita bola pre šesťsto pacientov a po dostavaní posledného pavilónu sa mala rozšíriť na deväťsto miest. Okrem samostatných pavilónov pre chirurgické, pľúcne, detské, očné, kožné, venerické a ďalšie ochorenia, mala svoj pavilón hospodárska správa a centrálne kancelárie. Pre primára bol pripravený byt, rovnako aj ubytovanie pre personál. Strojovňa bola spojená s elektrárňou na výrobu vlastného prúdu a infekčné oddelenie bolo vzdialené od ostatných pavilónov. Nemocnica mala vlastnú práčovňu s dielňou na opravu bielizne, dezinfekčné miestnosti a samozrejme priestrannú kuchyňu, na svoju dobu s moderným zariadením. Pýchou boli štyri chirurgické operačné sály. Tie boli vtedy skôr postavené, ako v súčasnosti zrekonštruované. Novinkou boli verandy pre slnečný kúpeľ pacientov a špeciálne pre pacientov na pľúcne choroby, nehovoriac o kúpeľniach. V tom čase v nemocničnom areáli založili aj park, takže stromy patria medzi jej pamätníkov. Primárom nemocnice bol MUDr. Uram. Po otvorení nemocnice chodili do nej úradné návštevy z ministerstiev, aj poslanci parlamentu, aby sa presvedčili, ako to tam funguje. Ktorýsi z nich povedal, že v takom komforte, by bol rád pacientom.

Havarijná situácia

Takmer každý dobrý plán sa v Košiciach veľmi komplikovane realizoval, buď pre nepochopenie mestských poslancov, nedostatkom financií, alebo ho prekazila prvá svetová vojna. Roky trvalo, kým za čias monarchie zriadili vodovod (poslanci ho nepovažovali za potrebný a dali prednosť vedrám a korytám), verejnú dopravu, vojna zabrzdila výstavbu pošty, ale aj nemocnice. Návrh na jej vybudovanie vznikol v roku 1901, kedy bola havarijná situácia v nemocnici na námestí Osloboditeľov. Na jej výstavbu bola verejná zbierka, vyhlásená r. 1812 mešťanostom Fülöpom. Stavba sa začala r. 1824 na stavebnom pozemku, ktorý darovalo mesto aj so stavebným materiálom. O sedem rokov, v roku 1831 bola dokončená jednopodlažná budova a 1. novembra prijímali v nej pacientov. Kapacitne nestačila, preto nadstavili ďalšie podlažie a v takej podobe je po rekonštrukcii aj dnes, kedy slúži Všeobecnej zdravotnej poisťovni a dlhé roky bola v nej psychiatrická klinika. Na všeobecnú nemocnicu finančne prispievali umelci z benefičných vystúpení, bohatí statkári a mecenáši, i bežní občania. Ani po dostavbe kapacitne nestačila a neutešená bola aj personálna situácia - boli v nej iba dvaja stáli lekári. Nespĺňali ani hygienické požiadavky pre operácie. To boli dôvody pre vybudovanie zdravotníckeho zariadenia, ktoré by spĺňalo všetky kritériá súčasnej doby. Návrh na nové zariadenie bol zrealizovaný po 22 rokoch. Vtedy, po voľbách r. 1923 bola dokončená, no otvorená pre pacientov bola v júni 1924 veľmi pompézne, dokonca aj s vojenskou prehliadkou. Dovtedy slúžila zrekonštruovaná nemocnica a mohli v nej aj operovať po zriadení chirurgického oddelenia v roku 1913.

Provizórium v polepšovni

Areál terajšej Univerzity veterinárneho lekárstva neslúžil vždy výuke vysokoškolských študentov. Pôvodne tam bola polepšovňa s oficiálnym názvom "Nápravný ústav pre mladistvých" založený r. 1901 tiež na mestom darovanom pozemku. Mal nižšiu priemyselnú školu, kde mohli chovanci ústavu získať vzdelanie v záhradníckom, drevársko-stolárskom, tkáčskom a obuvníkom odbore. Niektoré pavilóny boli počas prvej svetovej vojny prestavané pre potreby Nemocnice pre vojenských invalidov. Bolo v nej vytvorené chirurgické oddelenie, na ktorom od roku 1916 ako vojenský chirurg pôsobil MUDr. Alexander Lichtenberg a vďaka nemu prišiel do Košíc lekár - röntgenológ Poliak Dr. Penzias. Mnohí Košičania si pamätajú prof. Kňazovického. On, ako mladý lekár pôsobil v tejto nemocnici v rokoch 1916 - 1919 ako asistent a toto obdobie, kde ošetrovali vojnové úrazy, venovali sa nápravnej a hnisavej kostnej chirurgii a chirurgii periférneho nervstva, považoval za dobrú školu.

Pôrodnica s "babskou" školou

Čím sa mohlo košické zdravotníctvo pochváliť a čo mu závideli iné mestá aj po vzniku ČSR, to bola moderná pôrodnica so školou pre pôrodné asistentky známou ako Československá "babská" škola na terajšej Moyzesovej ulici. V roku 1920 v nej prebiehalo päť kurzov trvajúcich 5 mesiacov. Končili sa skúškou pred komisiou v ktorej bol zastúpený aj pozvaný univerzitný profesor so špecializáciou na pôrodníctvo. V roku, o ktorom píšeme, absolvovalo kurz sto pôrodných asistentiek z celého Československa. Spomenieme z tohto obdobia osobnosť lekára - pôrodníka, ktorého meno znie ako z hororu. Bol to primár košickej pôrodnice - doktor Frankenstein, ktorý nabádal budúce pôrodné asistentky k zdravotníckej osvete a k dôkladnejšej príprave na svoje povolanie a starostlivosť o rodičky. Sám bol propagátorom osvety v odbornej aj dennej tlači. Z jeho iniciatívy bol v Košiciach zriadený v roku 1921 útulok pre chudobné tehotné ženy, ktoré prijímali do ústavu dva mesiace pred pôrodom ak žili v zlých hygienických podmienkach. Trikrát ročne boli v Československej babskej škole aj kurzy pre obvodných lekárov, ktorých volali pôrodné asistentky ku komplikovaným pôrodom, ak nebola blízko pôrodnica. Trikrát týždenne bola v Čsl. štátnom domove pre kojencov a deti nemajetných rodičov bezplatná ambulancia, aj očkovanie. A to bol splnený sľub, garantovaný mestom.

Architekti z Pensylvánie obdivovali domy na Hlavnej, prístrešky železničiarov im našťastie nik neukázal

Ovácie pre prvú československú inžinierku, šok pre ministra vnútra

Košice 20. rokov 20. storočia už ako súčasť ČSR ako keby chceli dobehnúť to, čo sa zameškalo vo všetkých oblastiach verejného, kultúrneho a hospodárskeho života. Neboli iba centrom tohto diania na východnom Slovensku, ale aj miestom podujatí celoštátneho, celoslovenského i medzinárodného významu, ktoré organizovali domáce inštitúcie. Aktivizovali sa spolky, nadväzovali medzinárodné kontakty. Jedným z najvýznamnejších podujatí v marci roku 1923 bol III. zjazd Spolku československých inžinierov a architektov a Prvá celoštátna včelárska výstava na Slovensku vo Vyššej poľnohospodárskej škole v Košiciach.

Vysoká úroveň kultúry

Treba si uvedomiť, že Košice, hoci boli druhým najväčším mestom po Bratislave, boli v svojom hospodárskom živote, ktorý nepoznal veľkopriemyselné podnikanie, akýmsi predmestím Pešti. No zato významné v administratívnej oblasti aj v kultúre. Koncom 19. a na začiatku ďalšieho storočia mali dobudovanú sieť stredných i vyšších odborných škôl pre východné Slovensko, najčulejší kultúrny život v tomto regióne so silným umeleckým zázemím. Úzka vrstva inteligencie mala v rukách verejný život, najvýznamnejšie posty v župnej správe boli obsadzované šľachtou a zemianstvom a politický život v mestskej správe bol odrazom krajinskej politiky, ktorá mala záujem posadiť do kresiel vedenia mesta svojich ľudí. Tí, až na malé výnimky mesto dopredu veľmi neposúvali a nezviditeľňovali. O to sa skôr pričinili osobnosti svojou činnosťou mimo týchto kresiel, ktorej výsledky sú hmatateľné aj dnes, ktoré prispeli k rozvoju mesta a stali sa súčasťou jeho histórie.

K osobnostiam, ktoré priamo zasahovali svojim pôsobením do územného rozvoja mesta, jeho vzhľadu, boli architekti, stavitelia, inžinieri. Keď už nemali žiaden význam predtým pre obranu mesta dôležité mestské priekopy, zasypali ich a vyrovnali terén. Tým vznikli okolo polovice 19. storočia priestory pre zástavbu verejnými budovami, účelovými stavbami pre vojsko, zdravotníctvo, bývanie obyvateľov, ktorých v Košiciach pribúdalo, pre parkové plochy, komunikácie. V tomto pripadla dôležitá úloha mestskému staviteľovi - architektovi. Títo ľudia, aj inžinieri, v priebehu rokov menili vzhľad Košíc. V roku 1917 bol vypísaný súbeh na komplexný urbanizačný plán mesta. Jeho autormi a výhercami boli: architekt a historik umenia Eugen Lechner a staviteľ Ladislav Warga. Dovtedy zmeny v meste prebiehali čiastkovo. V roku 191 vznikla v Košiciach stavovská organizácia, združujúca inžinierov a architektov a ako Československý spolok inžinierov a architektov - SIA - fungoval aj po rozpade monarchie. Jeho košická pobočka bola jednou z najaktívnejších v Československej republike.

Medzinárodné podujatie

Bez ničivých dôsledkov prvej svetovej vojny nezostalo ani východné Slovensko, či už na materiálnych hodnotách alebo spomaleným rastom. Bolo treba obnoviť hospodárstvo a ako sme spomenuli v úvode, dobehnúť zameškané. Na to mal v úmysle upozorniť aj Čsl. spolok inžinierov a architektov zorganizovaním III. zjazdu v marci 1923 v Košiciach vo vtedajšom košickom Národnom divadle. Záštitu nad zjazdom mal župan Veľkej košickej župy Dr. Ján Ruman a medzinárodná účasť hostí dodala podujatiu vážnosť. Delegácia Amerického združenia inžinierov (Federatet American Engeneering Societes) pod vedením prezidenta pensylvánskej univerzity Dr. Chalesa Richardsona, delegácie z Juhoslávie, Ruska, Francúzska, Bulharska, Talianska boli v Košiciach nadšení mestskou architektúrou. Na zjazde boli československí ministri železníc, verejných prác a poľnohospodárstva. Hlavnou myšlienkou podujatia bola dôležitosť techniky, bez ktorej by neboli zrekonštruované vojnou zničené železnice, cesty, ani vybudované nové, aj potreba odborného rastu inžinierov a architektov. To, čo sa na Slovensku urobilo, prezentovala SIA na dvoch výstavách.

Ministerský radca Janšák kritizoval štátnu správu (aj vlastné ministerstvo verejných prác) za to, že práca inžinierov a architektov v štátnej stavebnej službe nie je odmeňovaná tak, ako by si zaslúžili, dokonca ich finančná situácia sa oproti minulosti zhoršila. Uviedli to aj v rezolúcii zjazdu, adresovanej prezidentovi Masarykovi, vláde ČSR a parlamentu. Okrem iného v nej žiadali, aby bol vydaný zákon o technickej službe a aby táto bola oddelená od politickej služby a aby bola zrovnoprávnená s právnikmi. Ďalej, aby mohli byť nielen právnici, ale aj technici vymenovaní za náčelníkov a županov s tým, že počas výkonu tejto funkcie by prerušili prácu v štátnej stavebnej službe.

Prednášky hostí i domácich napr. o dôležitosti vodných ciest na Slovensku, o elektrifikácii Slovenska a Podkarpatskej Rusi, o železničných a iných doprovodných stavbách, mali vyjsť v zborníku. Na závere zjazdu sa zúčastnil aj minister vnútra, ktorý pricestoval z Prahy do Košíc, aby pomohol riešiť mimoriadne nevyhovujúcu bytovú situáciu zamestnancov železníc. Ozvláštnením zjazdu bola prítomnosť prvej československej inžinierky pani Javůrkovej-Donátovej z Brna. Keď jej vládny radca Němeček v mene košickej pobočky SIA odovzdal kyticu, usporiadali jej všetci búrlivé ovácie. Ministrovi vnútra nepripravili Čsl. štátne dráhy (ČSD) žiadne ovácie, ale výstavku fotografií, ktoré ho šokovali niektorými snímkami. Predstavovali štvorčlennú rodinu železničiara - vlakvedúceho pred drevenou búdkou, aj vo vnútri o rozmeroch 7,5 štvorcových metrov. Komfort pre českého dobre zarábajúceho vlakvedúceho, ktorý na výzvu ČSD prišiel pomôcť východu. Ďalšie fotografie s kolóniou miniatúrnych prístreškov boli dôkazom totálneho nedostatku ubytovacích možností v Košiciach. Tí, čo bývali v nákladných vagónoch, mali šťastie. Našťastie pensylvánskych inžinierov železničiari na "vernisáž" výstavy nepozvali.

Včelári z celej ČSR

Po skončení zjazdu SIA odišli zahraniční delegáti na prehliadku Vyššej poľnohospodárskej školy (na Letnej) a tam sa práve začala Prvá celoštátna včelárska výstava na Slovensku so sprievodnými podujatiami. Už deň predtým sa po Košiciach ozývali nárečia delegátov zo všetkých končín Slovenska, Moravy, Čiech a Podkarpatskej Rusi. Celý týždeň bolo na výstave plno ľudí, lebo chceli využiť možnosť bezplatného poradenstva o prácach vo včelíne, kúpiť si živé včelstvá aj včelárske potreby. Jeden deň bol určený pre košické deti, ktoré si mohli pomaškrtiť na mede a pre starších žiakov z vidieka, ktorí mali záujem o štúdium na poľnohospodárskej škole. Výstava, ktorá bola osviežením v prvom jarnom mesiaci po odbornej aj kultúrnej stránke, sa skončila koncertmi košickej posádkovej hudby a veselicou.

Soňa MAKAROVÁ

Autor: Baran

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári