špičky ako Luciano Pavarotti, Placido Domingo, José Carreras či Renato Bruson. Za svoju kariéru naštudovala viac ako 30 rolí. Vidieť ju v postave Carmen, grófky z Pikovej dámy, Azunceny v Trubadúrovi či Amneris v Aide patrí k nezabudnuteľným zážitkom. Okrem nádherného hlasu disponuje totiž Jelena Obrazcovová ešte čímsi navyše - obrovskou oduševnenosťou a srdcom, ktoré vkladá do každej svojej postavy. O tom presvedčila aj tunajšie publikum na svojom nedávnom koncerte v Štátnom divadle Košice. Pred ním sme sa stretli na krátky rozhovor v hoteli Bankov, kde okolo nás celý čas pobehovali jej stáli spoločníci - psíkovia Carmen a Musetta.

Carmen a Musetta sú evidentne vašou neodmysliteľnou súčasťou...

- To rozhodne. Nikam bez nich nechodím, cestujú so mnou po svete. Veď sú ako moje deti.

Dali ste im mená podľa postáv z opier. Prečo?

- Carmen mala pôvodne v preukaze zapísané meno Karma. No to som jej v žiadnom prípade nechcela nechať, a tak som jej ho zmenila na Carmen. Musetta je jej dcéra. Bola som pritom, keď sa narodila. Bola taká malinká, že sa mi zmestila do ruky, no od malička bola veľmi šantivá. Preto som jej vybrala meno podľa postavy z Pucciniho opery Bohéma. Aj jeho Musetta je presne taká extrovertná, všade jej je plno.

Psi opernej divy zrejme musia milovať operu.

- Aj ju milujú. Keďže ich nosím všade so sebou, dôverne poznajú zákulisie divadiel, Carmen so mnou už účinkovala v niekoľkých tituloch. Je totiž veľmi disciplinovaná. Keď dávam rozhovory, mám skúšky, aj počas predstavenia sedí v absolútnej tichosti.

Kedy ste si vy zamilovali operu?

- Už ako dieťa som chcela byť speváčkou. Otec mi síce vravel, že ňou byť nemôžem, pretože ak sa človek rozhodne byť spevákom, musí byť číslo jedna. A ja som podľa neho na to nemala. Ja som však od piatich rokov o ničom inom nesnívala.

Videl vás otec potom spievať?

- Veľmi málo, pretože skoro zomrel. No keď som poskytla prvý rozhovor, ohradil sa, prečo hovorím hlúposti. Vraj nikdy nepovedal, že nie som dosť dobrá. Pravda je však taká, že keď som šla na konzervatórium, rok sa so mnou nerozprával, pretože chcel, aby som študovala technickú univerzitu.

Vy ste sa veľmi skoro dostali na dosky najprestížnejšej svetovej opernej scény - milánskej La Scaly...

- Bola som tam spolu s moskovským Veľkým divadlom. Počuli ma a už o dva roky som tam spievala v opere Werther.

Na zahraničných scénach ste žali obrovské úspechy. Milovalo vás publikum na celom svete. Nikdy ste však neodišli žiť preč z Ruska. Prečo?

- Pretože Rusko milujem! Možno aj preto, že keď ide starenka po ulici, pozriem sa na ňu a viem o nej, ako žije. Keď som bola vo Francúzsku alebo v Amerike, videla som rovnakých starčekov, ale nevedela som o nich nič. Nerozumiem ich mentalite. A viem, že Rusí sú veľmi hrdí na to, že som neodišla. Milujú ma za to. Keď im bolo ťažko, prežívala som to s nimi. A majú ma radi aj preto, že som bola vždy dobre oblečená, upravená, že som im domov nosila aj ťažkú taliansku či francúzsku hudbu. Spievala som v deviatich jazykoch a oni chápali, že tým dvíham Rusko na vyššiu úroveň. Za to ma rešpektovali a dôverovali mi. Je mi iba ľúto, že takmer vôbec nevedeli o tom, čo dobré som urobila v zahraničí.

Publikum vaše Carmen, grófky, Amneris, Anzuceny... milovalo. Ktoré postavy prirástli k srdcu najviac vám?

- Amneris v Aide. Tam vyšla celá moja vášeň. V postave Charlotte, s ktorou som debutovala v La Scale je všetka neha, čistota duše. A veľmi rada som spievala aj Dalilu. Z nej vychádza nesmierna sexualita. Vždy, keď som hrala nejakú postavu, vystupovala som ako jej advokát. Hľadala som dôvody, prečo konala, ako konala.

Vaše vystúpenia sú plné emócií, vaše postavy nielen spievajú, ony svoj príbeh aj žijú. Mali ste stále šťastie na dobrých partnerov, ktorí vám boli schopní na javisku kontrovať?

- Od partnera závisí na javisku veľmi veľa. Mala som Dona Joseho (v opere Carmen - pozn. redakcie), ktorého som milovala až do konca. Keď ho hral Domingo, napriek tomu, že som mu podľa libreta tvrdila, že už milujem Escamillia, vedel, že v skutočnosti naďalej milujem jeho. No hrala som aj so spevákom, ktorého som vôbec neľúbila, alebo s tenorom, ktorý ma stále obchytkával a už som sa nevedela dočkať, kedy príde na scénu Escamillio. A bol aj jeden veľmi pôvabný španielsky spevák, ktorý ma na javisku tak pobozkal, že som úplne zabudla text. Keď som spievala s Voloďom Atlantovom, od ktorého som v súkromí odišla a začala som sa mu ako Carmen v predstavení smiať, dostala som ho do takej "vývrtky", že mi dýkou, ktorú mi má vraziť do brucha urobil modrinu, ktorá úplne sčernela.

Zrejme ste sa smiali príliš dôveryhodne. Asi ste tú postavu veľmi prežívali.

- Ja svoje postavy vždy prežívam. Počas predstavenia si neuvedomujem realitu. Žijem v paralelnom svete a môj mozog vôbec nechápe, že to nie je pravda. Keď umiera Carmen, mám pocit, že umieram ja. Stalo sa mi už, že keď som padla, mala som pocit, že počujem šumieť more. Vravela som si, bože, to je strašné, som taká mladá, ako môžem zomrieť? No nebolo to more. Bol to potlesk. (Úsmev)

Na čo sa najbližšie tešíte?

- Na Urale budem mať onedlho obrovský galakoncert, kde budem spievať okolo pätnásť árií. Taký veľký koncert som už dávno nemala. Teším sa aj na majstrovské kurzy v Sankt Peterburgu, kam prídu ľudia z celého sveta. A na tri mesiace sa chystám do Japonska. Každý rok tam robievam majstrovské kurzy a nejaké koncerty. Chodím tam veľmi rada kvôli Japoncom. Fascinujú ma svojou tichosťou a skromnosťou. Lebo ja som chuligánka.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári