Proti zbornej bol najväčšou hviezdou, aj keď iba otváral dvierka na striedačke

Závěšický, Holeček, Stehlík, Machač, Čaloun, Rys, Nedvěd... Spomínate na tie mená a prvoligové začiatky košickej hokejovej Dukly? Väčšinou to boli chlapci spoza rieky Moravy, ktorí vybojovať ligu pre Košice dostali rozkazom. Teda povolávacím rozkazom. Prišli z Kladna, Prahy, Brna, Ostravy... Niektorí si tu iba odkrútili dva roky povinnej vojenskej služby, niektorým sa tu zapáčilo tak, že zostali aj dlhšie. Ale väčšinu z nich možno pokojne nazvať - páni hokejisti.

Na jedného z nich som natrafil čírou náhodou. Cez jedného známeho, a jeho známeho, že mi môže zohnať telefónne číslo na "Kladeňáka" Ľubomíra Rysa. V časoch, keď obliekal dres košickej Dukly, a neskôr VSŽ, patril nevysoký center zvaný "Čužák" k najväčším miláčikom tunajšieho hokejového publika.

Predpokladal som, že sa dovolám kdesi do Kladna, lebo dnes už šesťdesiatnik sa ešte stále aktívne krúti okolo tamojšieho hokeja, ale jeho hlas sa ozval až z ďalekého New Yorku. Vraj sa už chystá do Madison Square Garden, na večerný zápas Jágrových Rangers so senátormi z Ottawy. Evidentne potešený, že volám až z Košíc, prisľúbil, že na druhý deň si môžeme na preňho nádherné časy na východe spoločnej republiky zaspomínať.

Bol trocha smutný, keď som sa ráno ich času podľa dohovoru opäť ozval. "Ále, včera sme prehrali s Ottawou 2:3. Chlapci hrajú dobre, ale akosi nám chýba šťastie. Akoby nestačilo, že sa nám zranil Hosička (rozumej Marcel Hossa - pozn. red.), prišli sme ešte aj o obrancu Rachůnka, odišiel do kabíny za stavu 0:2. A to viete, že proti výbornej Ottawe to bola citeľná strata."

Stráži Jágrovu nevestu

Pre sympatického pána v rokoch je červeno-modrý newyorský tím po materskom Kladne druhá srdcovka. Hrá zaň totiž jeho Jarda Jágr. "Som členom Jágr tímu, o ktorom možno niečo viete aj na Slovensku. Som jeho tajomníkom, ba robím tam vlastne všetko. A tak trochu Jardu aj menežujem, sme ako dvaja bratia. Bol som za ním v Pittsburghu, aj vo Washingtone, keď tam pôsobil, a teraz už mesiac bývam uňho v New Yorku. V jeho byte na River Side 68, na dvadsiatomdruhom poschodí, na nabreží rieky Hudson. Iba kúsok od Manhattanu, z okna mám naň dobrý výhľad. Na Jardove zápasy chodíme spolu s jeho priateľkou Innou. (Mimochodom, najlepšie platený hokejista sveta sa s ňou chce v lete oženiť - pozn. red.) V Madison Square Garden, ktorá je na každý zápas nabitá na prasknutie, máme už stabilné miesta. A keď hrajú Rangers vonku, tak ju doma strážim," smeje sa dôverný priateľ žijúcej hokejovej legendy. "Zvyknem chodiť aj na ich tréningy, ale dnes som zostal doma. Keď sa po zápasoch vrátime domov, dáme si s Jardom jednu-dve partičky kariet, preňho je to najlepší relax."

S Rangers je to v tomto ročníku NHL všelijaké, balansujú na hrane medzi play-off a predčasným koncom sezóny. "Zostáva ešte dvanásť zápasov, takže ešte nestrácame nádej. Domov síce mám letieť 25. marca, ale uvidíme aká bude situácia. Keď postúpia do play-off, tak asi zostanem. Nechcel by som pri tom chýbať, byť divákom na zápasoch NHL je pre mňa stále veľký zážitok."

Strkali mu bony za tričko

Zážitkom boli aj roky strávené v Košiciach. Ľubomír Rys (to mäkké krstné meno má po otcovi, ktorý pochádzal z Juhoslávie, aj prezývku ´Čužák´, lebo tak, kvôli ich nezlomnosti, vraj volali juhoslovanských partizánov) tu odohral päť sezón, jednu druholigovú a štyri prvoligové. Dobré mužstvo, výborná partia a skvelí fanúšikovia mu rýchlo dali zabudnúť na rodné Kladno. "Dostal som povolávací rozkaz - Košice, hokej, tak som išiel. A vôbec neľutujem, lebo som tu prežil nádherné roky, bola to krásna doba. Od začiatku, ako sme urobili prvú ligu. Začínal som s krídlami Hildebrandom a Čalounom, no v najvyššej súťaži som už nastupoval so Zdeňkom Nedvědom a Slovákom Kordiakom."

Neskôr mal na krídle aj populárneho ´deda´ Závěšického. "A končil som v jednom útoku s Ivanom Stehlíkom a Beďom Brunclíkom. Ten až potom prešiel do centra. Vždy tu bola skvelá partia. Všetci sme bývali v kadetke, pri Športe, smerom na Lokomotívu, neviem, či to tam ešte existuje. Chodili sme v modrých uniformách, ako letci, v meste sme čosi znamenali, naši skalní priaznivci nás zbožňovali. Keď za bránkami boli ešte siete, tak počas zápasu cez ne posielali brankárovi Jirkovi Holečkovi lastovičky urobené zo stokorunáčok, mne zas fanúšikovia strkali bony za tričko so slovami: Čužko, ty si náš! Keď sme vošli do reštaurácie poznali nás všetci jej návštevníci. Veru, takí boli hokejisti v Košiciach populárni. No asi to bolo s futbalistami jedna k jednej. Boli sme s nimi dobrí kamaráti, navzájom sme chodili na naše zápasy. ´Víeses´ (schuti som sa zasmial nad prízvukom rodeného Kladeňáka, ako meno strojárov aj po toľkých rokoch vyslovil) či Lokomotíva, bolo to jedno, Csákvári, Desiatnik, Feri Hoholko, so všetkými sme boli priatelia. Dokonca som si s chlapcami z ´Víeses´ chodil aj zahrať, za trénera Jačianskeho."

Štyri góly Jihlave

Do Košíc prišiel, keď štadión Ladislava Trojáka ešte nemal strechu nad hlavou. "Ale keď sme postúpili do ligy, behom pol roka bola zmontovaná, v akcii ´Z´. Šport, a najmä hokej, bol pre Košičanov veľký fenomén. Je pravda, ten štadión bola taká stodola, ale zaplať pánboh za ňu."

Ľubomírovi Rysovi sa tu páčilo. Až natoľko, že vtedy ešte vojenským Košiciam podpísal, aby sa nemusel po skončení základnej služby do Kladna vracať. Okolnosti však chceli, že armádne povolanie si príliš neužil. "Boli sme na zájazde vo francúzskom Chamonix, keď tam zostali dvaja chlapci z nášho mužstva, Lang a Guryča. Keďže išlo o vojenský tím, celá záležitosť sa vyšetrovala veľmi prísne. Obracali aj mňa, pretože som na tom zájazde s nimi býval. Tak som sa rozhodol, že dám armáde výpoveď."

A šup ho do železiarní. Nebol problém, lebo pod ich patronát prešlo napokon v sezóne 1966/67 celé mužstvo. "Býval som na sídlisku, či triede SNP, dokonca si pamätám, že ten blok mal meno Narcis. A vo VSŽ som robil majstra na doprave. Spomedzi spoluhráčov som tam chodieval najčastejšie, lebo ma tam mali radi, často som tam robil besedy, pravda, iba o hokeji."

Na fotografiách z tých čias sa zdá, že patril v mančafte medzi najmenších. Alebo mal tú smolu, že sa vždy postavil k najväčším. "171 centimetrov, toľko som mal, keď som bol hráčom Košíc. Ale nebol som najnižší. Taký Závěšický, Šoula, Nedvěd či Kolláth na mňa výškou nemali." Snímka národného mužstva z roku 1965 ho zas usvedčuje z väčšej obavy o svoju hlavu, ako mali ostatní spoluhráči. Vedľa gólmana Holečka pózuje s bielou ozdobou. "Bola to švédska ´SPAPS-ka´, a sila zvyku, že som bez nej nemohol na ľad vybehnúť. Iba keď som chcel vyzerať pekne, ako iní spoluhráči, tak som ju niekdy odložil," s úsmevom si spomína na raritu, ktorá vtedy ešte nepatrila do povinnej hokejovej výzbroje.

Bol dobrým strelcom, aj keď mal väčší cit pre nahrávku do gólovej šance. "Skôr som bol taký konštruktívny typ, nahrávač, technik, ale s vizitkou bojovník. Mojím streleckým rekordom v jednej sezóne je dvadsaťdva gólov. Keď sme pod trénerom Štemprokom istý čas viedli aj ligu. Päť či šesť kôl sme boli na čele tabuľky pred jihlavskou Duklou. Zápas v Jihlave, v roku 1966, bol pre mňa najlepším v kariére. Prvý raz sme na ich štadióne vyhrali, 3:1, a ja som dal všetky štyri góly." Tri puky poslal do správnej siete, a jeden, samozrejme nechtiac, za Holečkov chrbát. "Panchártek vystrelil a ja som puk tečoval pod Jirkovo víko. Nemusel ma za toho vlastenca preklínať, veď to bolo už za stavu 3:0 a naše víťazstvo sme už mali v suchu. Ale najviac gólov som dal Litvínovu, päť v jednom zápase." Čo aj ostrostrelec Hlinka sledoval s otvorenými ústami. "Už vtedy, na krídlach s Machuldom a Rumlom tvorili vynikajúci útok. Len s tou obranou to bolo u chemikov často horšie. Raz som dal aj štrnásť gólov, ale to som bol trošku napitý, lebo som oslavoval narodenie vnuka, a všetci mi na hokejku prihrávali. To bolo pred dvadsiatimi rokmi..."

Najslávnejší zápas v ktorom nehral

Stredný z trojice bratov Rysovcov, Miroslav, bol možno o štipku slávnejší. "Bol reprezentantom vo futbale i v hokeji, za národné mužstvo hral aj na majstrovstvách sveta v roku 1959." Do hokejovej reprezentácie sa však prekľučkoval aj Ľubomír. "Neviem ako sa to ráta, ale mám zopár štartov za juniorov, béčko i A-mužstvo ČSSR. Keď ho viedla trénerská dvojica Pittner - Kostka. V roku 1967 sme išli do Moskvy na Izvestije. Aj s troma spoluhráčmi z Košíc, Tajcnárom, Holečkom a Brunclíkom."

Bol to len nultý ročník, až neskôr sa z neho stal slávny turnaj. No Čužák mal smolu, lebo ešte pred prvým buly v tuhej moskovskej zime ochorel. "Pred posledným stretnutím proti zbornej som však bol už v poriadku. Mal to byť veľký zápas, prenášala ho telka, a ja som sa veľmi tešil, že tomu obrovitému obrancovi Ragulinovi ukážem ako sa hrá hokej. Pár minút pred začiatkom prišiel do našej kabíny televízny komentátor Rudo Galo. Vraví: Servus, Čužák, prečo si taký nešťastný? Ja mu na to: Ále, pretože nehrám ani proti Rusom. No vieš čo, daj tam niečo o mne, keď bude príležitosť. A on mi to naozaj splnil. Počas zápasu som otváral dvierka na našej striedačke, takže ma stále brala kamera, z našich hráčov som bol v televízii najčastejšie. Firsov, Polupanov, Staršinov, Kuzkin, Konovalebnko, Majorov... Zborná nám nedala najmenšiu šancu. Prehrali sme 1:9 a za stavu 1:4, pri jednom zo záberov na mňa, Rudo Galo spustil: Práve sa pozeráme na Ľuba Rysa, najlepšieho strelca Košíc, aká škoda, že dnes nemôže nastúpiť, výsledok by mohol byť inakší... Odvtedy všade vravím, že to bol môj najslávnejší zápas, ktorý som nehral."

Košičania ho mali radi, aj keď potom vybiehal na tunajší ľad s pani Poldi na hrudi. "S Kladeňákmi som sa tu vracal vždy dvakrát za sezónu, až do roku 1974, keď som s prvoligovým hokejom skončil. Na dva roky som išiel do pražskej Slavie, ďalších sedem rokov som ešte dával góly za Beroun, a keď som mal štyridsaťdva, tak som mastil druhú ligu v Slanom." Takmer do päťdesiatky pôsobil ako hrajúci tréner v nemeckom klube HC Frankfurt. "Vystrieľali sme mu tretiu ligu, pritiahli nejakých hráčov z Kladna, ale napokon sme ho finančne položili, jednoducho, nemali na to prachy."

Už je to viac ako tridsať rokov, čo bol v Košiciach naposledy. "Už dlhšie sa tu chystám. Rád by som si pozrel novú arénu, čo stojí na mieste našej stodoly. Som zvedavý, čo sa v Košiciach za tie roky zmenilo. Všetci ma pozývajú, nedávno mi volal jeden Američan, my ho voláme Pitkin, čo je zamestnancom U.S. Steel, takže určite prídem. A veľmi sa teším, pretože v Košiciach som prežil krásne hokejové časy."

Bohuš MATIA

Autor: Ďalšie koncerty ŠFK

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári